Tenhle rozhovor je mojí druhou nebo jednou z mnoha dalších šancí. Zároveň mým vykoupením z dluhů, které jsem nadělal a zatím nesplatil; z textů, které jsem nikdy nedodal a už nedodám; a z rozhovorů, které jsem nepřepsal. Začínám zde. U Tomáše Procházky, divadelní/ho režisérky/režiséra, performera/performerky, drag queen, známého též jako Grófka. Toto vyznání je možná až příliš osobní, ale taková je jeho/její tvorba. Sám/sama sobě podmětem, předmětem i nástrojem. Tělo a žitá zkušenost, párty, mánie, deprese i střízlivost a pokání. Kromě setkání na performativních eventech, žůrkách a pofelech, jsme se nad rozhovorem potkali v srpnu 2020. Ačkoliv v té době frčel COVID na plné obrátky, dal si v létě pauzu a my si sedli v atmosféře tušení možného, ale i blahé nevědomosti. Za prvé, co přijde v únoru 2022, za druhé že mi shoří hard disk s nahrávkou a za třetí, kam se vrtnou naše životy.
Vykoupení jako performativ. Mohl(a) bys opsat celý svůj příběh, který tě vedl až sem, do bodu nula, velkého restartu?
O svojej ceste do Prahy som niekoľkokrát hovoril, preto sa nechcem opakovať. Čo sa stalo bolo to, že som od určitého bodu života v Prahe túžil zomrieť a podriadil som tomu všetko moje konanie. Veľa mojich blízkych priateľov spáchalo samovraždu. Človek cíti veľkú survivor guilt. Nie je vôbec prekvapenie, že to išlo dolu vodou. Vlastne si nepamätám obdobie, kedy som nepil – väčšina mojich fotiek je s vínom alebo cigaretkou. Stal sa z toho problém, až keď som nad tým stratil kontrolu. Alkohol je podľa môjho názoru najhoršia z tvrdých drog, pretože je veľmi láskavá. Presviedča ťa, že ti pomôže a že ju potrebuješ. Bohužiaľ, naše povolanie je, aké je. Tieto veci sú na dosah ruky a hnevá ma, keď niekto tvrdí opak. Navyše žijeme vo svete, kedy sa prostredníctvom audiovízie užívanie alkoholu a drog umelcami (a nielen nimi) často glorifikuje . Zobrazuje sa ako nádherný a bezstarostný bohémsky život, ktorý sa nikdy neskončí. Nikto nehovorí o tom, že zaspíte v klube na dlážke a pomočíte sa. Nikto nehovorí o niekoľkodňových dojazdoch a “hladinkování”. Čiže sa zo mňa stala alkoholička a narkomanka, vtedy som to však vôbec nevnímala. Dôležité pre mňa bolo mať dostatok peňazí, aby som si večer kúpil stočené 2l víno a opil sa. Tak skurvený bordel to je a na tak hlboké dno som musel klesnúť.
Grófka © Josef Rabara
Potom to prirodzene začalo. Začala som robiť reálne problémy, ktoré sa dotýkali reálnych ľudí. Pochybenia pri grantoch, špirály lží, sľúbovanie jedného a tvrdenie druhého… Až napokon prišla tá katastrofa, Lysistrata 2.0 na Štvanici, ktorá ma takmer stála život a ktorá mi rozbila kariéru na márne kúsky.
Pozor, nevnímaj to prosím, ako moju snahu urobiť zo seba obeť. Za Lysistratu aj za všetko ostatné beriem plnú zodpovednosť. Je to moje maslo. Ja som ten alkohol pila, ja som tie čiary fúkala, ja som v určitý moment povedal: „Jesus take the wheel“.
Vôbec som si neuvedomovala rozsah toho, čo všetko som urobila. Hovorila som si, že „každá hanba trvá tri dni,“ ale toto nebolo tancovanie na stole. Toto bolo ohrozenie niekoľkých ľudí, niekoľkých mne veľmi blízkych ľudí. Bola som totálne zaslepená až do momentu, kedy som si musela sama povedať: „Okej, je tu problém a ten problém treba riešiť“. Stále som pil, no s každým vypitým dúškom som už vedel, že to takto pokračovať nemôže. Ale nevedel som ako ďalej. Tým, že pochádzam z rodiny hrdých žien, ktoré ma učili to, že: „Nikoho nezaujíma, ako sa trápiš. Hlavu hore a usmievaj sa!” málokto tak vôbec tušil, ako veľmi som bojovala.
Grófka © Josef Rabara
Až raz moja veľmi dobrá priateľka, ktorá mi počas toho, ako som jej opitá písala svoje klasické: „Ale veď ja nie som zlý človek,” povedala „nedovoľ zo seba urobiť štatistiku”. Na tieto slová spomínam každý deň, keď sa zobudím. Vďaka tomu prišlo rozhodnutie – je čas skončiť. Označil som si v diári plán, kedy bude môj posledný divoký banger a naozaj bol. Na druhý deň som sa zobudil so slovami: „Stačilo“. A bolo to najdôležitejšie a najzásadnejšie rozhodnutie v mojom živote.
Je to duchovní pouť? Očistná? A je to vůbec pouť?
Celkom určite. Tak ako sa čistí tvoj organizmus, čistí sa aj tvoja duša. Ja som prišiel na to, že sa chcem vrátiť naspäť k tomu chlapcovi, ktorý vychádza z divadla, kde ho matka zobrala na Draculu. Ako som bol tak unesený Bednárikovou majstrovskou réžiou, že som od toho momentu vedel, že chcem byť režisérom a rozprávať príbehy. Kvôli tomu som sa narodil, kvôli tomu existujem a kvôli tomu dýcham.
Na celou anabázi navazuje projekt Lemonade…
Vedel som od začiatku, že Lysistrata 2.0 musí nejako skončiť. Utlo sa to trápne, náhle a zostala trpká pachuť mnou spôsobeného, uvareného, pripraveného fiaska. Už nezáleží na tom, že či som bol alebo nebol mimo, keď sa ten projekt robil. Proste sa urobil, posralo sa to a ostal po ňom strašný bordel. Nad tým už netreba plakať, treba to vyriešiť. Bola to tiež jedna z kľúčových motivácií vytriezvieť.
S projektom som čakal veľmi dlho. Chcel som sa vyvarovať toho, aby to pôsobilo ako nejaký egotrip, kde si idem pred všetkými veľkolepo riešiť svoje problémy. Samozrejme tento aspekt tam je, ale rozhodne to nie je len o tom. Ten príbeh zlyhania, zlého rozhodnutia, trápenia sa a následného odpustenia je univerzálny. Žijeme v dobe, ktorá je na umelecké výkony neskutočne náročná. Na jednej strane platí to, že úspech sa neodpúšťa a na strane druhej, že neúspech sa nezabúda. Môj príbeh môže pomôcť človeku, ktorý urobil vo svojom živote niečo podobné, len to nedostalo takú mediálnu pozornosť. Chyby sa stávajú a sú prirodzenou súčasťou našej existencie. Je to klišéovitá fráza, ale jednoducho nikto nie sme dokonalý.
Preto bolo pre mňa dôležité uvedomiť si, že pokiaľ je nejaký spôsob, ako môžem napraviť to, čo som s Lysistratou spôsobila, je mojou psou a ľudskou povinnosťou urobiť to. Nemám čo viac stratiť, ale odmietam opustiť túto kauzu bez toho, aby som sa o nápravu aspoň pokúsila. Zaslúži si to celý tím Lysistraty 2.0, každý, kto do toho vkladal svoje úspory a každý, čo slepo veril mojim bludom. Ak sa mi niekto v Čechách po tomto rozhodne dať druhú šancu, s pokorou ju prijmem. Ak nie: „Odevzdaně přijmu trest, který pro mne bude nalezen”.
Grófka © Josef Rabara
Jsou druhé šance důležité?
Áno.
Existuje podle tebe nějaká hranice, kdy může takto osobní zpřítomnění vlastních pocitů přejít z uměleckého artefaktu do jakéhosi terapeutického zápisu?
Pre mňa bolo divadlo/umenie/performance art vždy terapiou. Zo žartu stále vravím, že ak začnem znova zarábať toľko, že si budem môcť dovoliť terapiu, tak namiesto prvého sedenia donesiem záznamy z mojich inscenácií. Moje umenie kopíruje môj život a vice versa. Vždy som našu prácu vnímala ako poslanie.
La Cuntessa byla pojem. Jakou roli hraje ve tvém autorském, performativním portfoliu? Jak bys tuto dávnou královnu temnot popsal(a)?
La Cuntessa bola namiešaná ako pocta drag queen Divine, Felliniho La Saraghiny a Martyna Jacquesa z Tiger Lillies. Nebola tak alter egom Tomáša Procházku, ale skôr alter egom Grófky. Spätne hodnotím svoje pôsobenie ako bádanie, hľadanie vlastného jazyka. Urobila som s ňou všetko, čo som chcela. Dokázala som s ňou všetko, čo som chcela. Myslím, že jej stopa v českom drag undergrounde tak ľahko nezmizne. Cítim za ňu obrovskú vďaku.
Nedávno se rozešly vaše cesty. Tvoje a La Cuntessy. Jak to vnímaly tvoje kolegyně, kamarádky, přítelkyně i přátelé? Co na to PinkBus, jehož byla myslím emblematickou součástí?
S rozhodnutím vytriezvieť šlo ruka v ruke aj rozhodnutie ukončiť pôsobenie La Cuntessy. Jej charakter bol postavený na všetkých špinavostiach, ktoré sa stali mojim denným poriadkom. Ak by som chcela veľmi špekulovať, dalo by sa určite povedať že La Cuntessa do veľkej miery ovládla moju osobnosť natoľko, že to kvôli nej som stratil kontrolu nad všetkým. Ale vieme, že to nie je pravda a bolo by to len zbabelé ukazovanie prstom, hľadanie vinníka. Moje kolégium a chosen family z PiNKBUS toto rozhodnutie uvítali. Vedia, že s dragom nekončím, pretože stretnutie s touto formou bolo pre mňa transformatívne. Vešiam na klinec len postavu La Cuntessy. Príde niekto nový, lepší, skúsenejší. Cítim sa trochu, ako keď David Bowie skončil so Ziggy Stardustom.
Durativní performance na 24 hodin, ve které jsi pracoval(a) s časem v jeho rozkladnosti, ti vynesla širší nominaci na Cenu Thálie v oblasti alternativního divadla. Jak to vnímáš?
Úprimne som bol absolútne šokovaný. Performance sa koniec koncov hrala v Prahe 2x. Nemám síce vôbec prehľad, koľko ľudí sa vtedy vystriedalo u mňa na byte, ale téma projektu evidentne veľmi rezonovala. Bola som nesmierne dojatá, keď mi kolegyňa tlmočila anonymnú poštu jedného z divákov, ktorý sa vďaka mojej performancii rozhodol vyhľadať psychiatrickú pomoc. Som na projekt nesmierne pyšný. Vznikol v správnom čase, na správnom mieste.
Kromě LEMONADE plánuješ i další projekty. Rád bych se taky zeptal na třetí díl „otcovského“ cyklu. Po inscenacích Kafka.Dreaming, Artaudia.Autopsy budou Vytrvalí. Mohl bys projekt trochu přiblížit?
Projekt VYTRVALÍ na seba nechal dlho čakať. Duety s Petrom boli od samého začiatku zamýšľané ako triptych a od začiatku som vedel, že tretia časť musí byť Grotowského Vytrvalý princ, keďže som sa nie raz nechala počuť, že Tilajčík je pre mňa reinkarnovaný Csieslak. V tejto chvíli je projekt koncipovaný ako dlhometrážna performancia. Niečo, čo na Slovensku nemá tradíciu, ktorá by slúžila ako úvaha o tom, čo všetko musí jeden človek vydržať, aby prežil vo svete, ktorý končí. A čo ak je príčinou zániku toho sveta on sám? Verím, že tento východzí bod prinesie mne i Petrovi dostatočné množstvo inšpirácie, aby sme priniesli ucelenú víziu, ktorá bude sladkou bodkou našej trilógie.
V čem tě inspiruje Peter Tilajčík, se kterým na projektu pracujete?
Mám to šťastie, že Peter je nielen môj kolega, ale trúfam si povedať aj dobrý priateľ. Veľmi sme sa zblížili počas práce na KAFKA.DREAMING. a myslím, že ma pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Tie rozhovory, ktoré vediete počas skúšok tak náročných titulov. Tie slová, ktoré ostávajú medzi vami sú veľmi dôležité. Navyše ho považujem za jedného z našich najväčších performerov mladej generácie. Myslím, že je momentálne v skvelej forme a v najlepších rokoch, takže sa na našu ďalšiu spoluprácu nesmierne teším.
Grófka © Josef Rabara
Česko-slovenská, potažmo slovensko-česká vzájemnost se poslední měsíce trochu otřásá. Jak to vnímáš ty osobně, když pendluješ mezi Prahou a Bratislavou?
To, čo sa deje na Slovensku je pre mňa desivé. Som zhrozený z toho, akú politiku vedie Róbert Fico. Uvedomujem si, že pár ľudí týmto vyjadrením naštvem, ale stojím si za svojim tvrdením, že k hanebnému a tragickému atentátu viedla vládna politika rozoštvávania a nenávisti. Schvaľujem to, že niekto zobral veci do vlastných rúk a strieľal? Absolútne nie a v civilizovanej spoločnosti je to absolútne neakceptovateľné. Odmietam však pokrytecký súcit s človekom, ktorý dostal slovenskú spoločnosť do tohto miesta. Napriek tomu, že ma v budúcnosti čaká ešte pár spoluprác, pupočnú šnúru so Slovenskom už strihám. Stále sa však v duchu modlím, aby sa ľudia spamätali. Modlím sa za to, aby sa Róbert Fico spamätal a uvedomil si následky svojich činov. Lebo ak sa tak nestane, tak to sa naozaj môže celý projekt Slovensko zastaviť, zrušiť a najať niekoho na reboot.
V činoherním ranku například zazářil v brněnském HaDivadle Marian Amsler, po něm nastoupil Ivan Buraj. V současnosti tam dramaturguje Milo Juráni, v ostravských Bezručích pak Peter Galdík, Michal Vajdička pravidelně hostuje v Národním divadle nebo v Dejvickém. V taneční oblasti jsou ty vazby ještě robustnější a pouta pevnější. Je to pro téma?
Samozrejme vnímam úspechy svojich priateľov v Čechách a nie su mi vôbec ľahostajné. Boli časy kedy som mal veľké tendencie porovnávať sa s ostatnými a závidela im. Dnes si konečne uvedomujem aká to je blbosť. Každý robíme úplne iný typ divadla a každý robíme na úplne iných piesočkoch. Výhodou je že v Prahe je dosť miesta pre nás všetkých. Žabomyšie vojny nemajú zmysel. Koniec koncov ide nám všetkým o to isté- robiť a produkovať kvalitu ktorá (s trochou šťastia) môže pár ľuďom zmeniť život. A to za to kurva stojí nie?
A zapadá tam i přátelství s Martinem Talagou a jeho výrazná tuzemská stopa?
Stretnutie s Maťom považujem za absolútne zásadnú formatívnu udalosť v mojom profesnom živote. To, že sa náš pracovný vzťah pretavil v osobné priateľstvo je dar, za ktorý som nesmierne vďačná. Dlhujem mu svoj život, a preto kedykoľvek ma zavolá do práce, tak prídem.
LEMONADE, ACT ONE : Dokončení projektu LYSISTRATA 2.0:
