„Nerada pracujem s nálepkami.“ Rozhovor s Robie Legros

Robie Legros ©Eli Dijkers

Se slo­ven­skou psy­cho­te­ra­pe­u­t­kou a taneč­ni­cí Robie Legros jsme si v brněn­ském Café Pilát poví­da­li o body psy­cho­te­ra­pii, tera­pii, ori­en­to­va­né na tělo, pohy­bu a trau­ma­tu. Má ADHD něja­ké fyzic­ky pozo­ro­va­tel­né sympto­my? Může být hyper­sen­zi­ti­vi­ta v urči­tých život­ních oblas­tech výhodou?

Když jsme se popr­vé potka­li na vašem před­sta­ve­ní s Tomá­šem Janyp­kou v brněn­ské Leit­ner­ce (Imme­di­a­tus IV), a já ten večer viděl vaše před­sta­ve­ní, došlo mi, co všech­no se v Tvé tvor­bě setká­vá: pohyb, cho­re­o­gra­fie, impro­vi­za­ce a tera­pie. A prá­vě těmi­to téma­ty bych chtěl oži­vit strán­ky Taneč­ní zóny. Co je body the­ra­py, a jak jsi se s ní seznámila?

To, čo robím, nazý­vam na telo ori­en­to­va­ná psy­cho­te­ra­pia, na svo­jich webo­vých strán­kach to mám ako body psy­cho­the­ra­pist. Vyslo­ve­ne prak­tic­ky pre krát­kosť toho názvu. Čiže, ja som sa k tomu dosta­la, priznám sa, tak ako­by kľu­ka­to. Naj­prv som štu­do­va­la psy­cho­ló­giu v Nit­re na Slo­ven­sku a potom v Brne na Fakul­te soci­ál­ních stu­dií Masa­ry­ko­vej uni­ver­zi­ty, na kto­rej som tiež teraz na dok­to­rá­te, ale je to teda, už tam visím na vlás­ku a sna­žím sa to dokon­čiť teraz.

Moja téma je impro­vi­zá­cia v na telo ori­en­to­va­nej psy­cho­te­ra­pii a v tan­ci, feno­me­no­lo­gic­ká štúdia a vždy, keď sa k tomu pri­blí­žim, tak ma to fas­ci­nu­je, mám to rada, len si to vyža­du­je plné sústre­de­nie, rov­na­ko ako tvor­ba, ale­bo tera­pe­u­tic­ká práca.

Cez Eras­mus v Špa­niel­sku som sa dosta­la k štúdiu tan­ca v roku 2009. Vte­dy som sa tan­cu zača­la inten­zív­ne veno­vať a trvá to až dodnes. V neja­kej chví­li som  vlast­ne hľa­da­la, že čo ďalej, pre­to­že som v pod­sta­te mala pár rokov tanečnej pra­xe za sebou a cíti­la som, že ten pohyb je pre mňa veľ­mi dôle­ži­tý v zmys­le seba­re­a­li­zá­cie a mojej prá­ce a tvor­by. Tak som v roku 2012 odišla do Holand­ska štu­do­vať  Dan­ce Move­ment The­ra­py. V Rot­ter­da­me som žila 5 rokov.

Robie Legros © Eli Dijkers

Veno­va­la som sa tomu štúdiu, čo bolo skôr tera­pe­u­tic­ky lade­né a popri tom som stá­le štu­do­va­la tanec a tam som sa aj v Amster­da­me dosta­la k impro­vi­zá­cii a instant­nej kom­po­zí­cii. Tam je veľ­mi sil­ná a dlhá tra­dí­cia med­zi hudob­níkmi na impro­vi­zo­va­nej scé­ne a tiež aj med­zi taneč­níkmi, dá sa pove­dať. Tam som stret­la Julye­na Hamil­to­naLily Kia­ra, ktorí sa sta­li moji­mi hlav­ný­mi veľ­mi dôle­ži­tý­mi uči­teľ­mi.

Tak­že to bolo to štúdi­um Dan­ce Move­ment The­ra­py a keď som sa pris­ťa­ho­va­la do Brna v 2017 a zača­labudo­vať svo­ju súkrom­nú prax, pra­co­vať s ľuď­mi tera­pe­u­tic­ky, tak som si veľ­mi rých­lo uve­do­mi­la, že ten názovDan­ce Move­ment The­ra­py / Tanečne pohy­bo­vá tera­pia ma úpl­ne neu­spo­ko­ju­je. Tak­že pre kole­gov som zrej­me tak tro­chu rebel a chcem robiť veci tro­chu inak. To, čo robím, som sa roz­hod­la nazvať „psy­cho­te­ra­pia ori­en­to­va­ná na telo“.

Pre mňa je nao­zaj dôle­ži­tý, ešte pred tým, ako sa vôbec dosta­ne­me k tan­cu, pri­rod­ze­ný pohyb a pri­ve­de­nie pozor­nos­ti do tela, k teles­né­mu prežívaniu.

Môže­me si to pred­sta­viť ako kla­sic­ké psy­cho­te­ra­pe­u­tic­ké sede­nie, roz­ho­vor je jeho súčas­ťou a ten fokus a to pri­náša­nie pozor­nos­tí je popri emoč­ných pro­ce­soch, myšli­en­ko­vých pro­ce­soch, ima­gi­na­tív­nych pro­ce­soch, na telo.

Moja super­ví­zor­ka pove­da­la, že ako náh­le začneš pra­co­vať s telom v psy­cho­te­ra­pii, tak začneš pra­co­vať s traumou, pre­to­že trau­ma je kom­plex­ný feno­mén. Trau­ma môže byť zákla­dom aj takých dia­gnóz, ako ADHD, názna­ky por­úch osob­nos­ti, depre­sia, úzkos­ti. Toto sú nie­ke­dy veci, s kto­rý­mi kli­en­ti pri­chá­d­za­jú, že majú tak­úto dia­gnó­zu a ja som pre­sved­če­ná o tom, že trau­ma­tic­ký záži­tok, kto­rým si pre­šli, vied­li k tomu, čo my číta­me  ako symptó­my a dia­gnó­zy kto­ré sme vymys­le­li, aby sme ucho­pi­li, zjed­no­du­ši­li to mno­ho vrs­tev­na­té psy­chic­ké dianie.

Tak­že sa mi deje, že pra­cu­jem veľa s ľuď­mi, ktorí pre­ži­li trau­mu, avšak pra­cu­jem aj s ľuď­mi, ktorí chcú pra­co­vať na svo­jom osob­nom ras­te, ktorí chcú obno­viť svoj vzťah s telom, že majú pocit, že sa od neho vzdi­a­li­li ale­bo ho chcú prehĺ­biť, mož­no skva­lit­niť vzťah k sebe samým a svoj vlast­ný seba obraz. 

Psy­cho­te­ra­pia tvorí časť mojej prá­ce. Časť mojej prá­ce, kto­rá mi prí­de veľ­mi pod­stat­ná a veľ­mi mi dáva zmy­sel a napĺňa ma.

Robie Legros © Eli Dijkers

Zau­ja­lo mne, co říkáš o ADHD jako o sympto­mech něja­ké­ho trau­ma­tu. Jak pra­cu­ješ s lid­mi, kte­ří mají zmí­ně­nou dia­gnó­zu, nebo tře­ba poru­chu pozor­nos­ti v důsled­ku před­čas­né­ho poro­du? Tako­vých lidí je totiž v mé gene­ra­ci, „počer­no­by­lo­vé“ gene­ra­ci, poměr­ně hodně. 

Sta­lo sa mi, že pri­chá­d­za­jú kli­en­ti s poru­chou pozor­nos­ti ale­bo pro­blé­ma­mi s pozor­nos­ťou. V tera­pii sa zame­ria­va­me na postup­né odkrý­va­nie toho, či ide o poru­chu, pri­rod­ze­ný prejav osob­nos­ti, kto­rý ale nebol akcep­to­va­ný spo­loč­nos­ťou ale­bo rodi­nou ale­bo či ide o odpo­veď tela na pre­ži­tý sil­ný stres (trau­mu).

Zvyk­nem cítiť tlak zo stra­ny spo­loč­nos­ti ale­bo rodi­ny na to, ak jej člen má iný čas ale­bo iné tem­po fun­go­va­nia v živo­te a aj toto nepri­jí­ma­nie, kto­ré môže trvať roky, je dôle­ži­tým aspek­tom toho, ako člo­vek pre­ží­va sám seba. 

A keď je niek­to naprí­klad cit­li­vej­ší k sve­tu, má cit­li­vú dušu a sen­zo­ric­ké vne­my si vší­ma veľa, tak máme ten­den­ciu to vní­mať ako neja­ký pro­blém a ľudia sú nazý­va­ní „hyper­sen­zi­tív­ni“. To môže ľudí stig­ma­ti­zo­vať ale­bo im to môže nar­ú­šať dob­rý vzťah k sebe samé­mu, tú sebadôveru.

Vlast­ne ale čo sa čas­to uka­zu­je v mojej prá­ci, je, že je to prá­ve kva­li­ta toho člo­ve­ka, že si zav­ní­má­va jem­né sig­ná­ly, jem­né pod­ne­ty. Avšak ten­to svet nedá­va pries­tor takým­to kvalitám.

Tam je veľ­mi dôle­ži­té v tera­pe­u­tic­kej prá­ci túto vrst­vu roz­po­znať a pri­jať ju, vytvo­riť pre ňu priestor.

Keď dáme tak­úto nálep­ku — hyper­sen­zi­ti­vi­ta ale­bo hyperak­ti­vi­ta a tak ďalej — tak je to nie­čo, čo sa s člo­ve­kom vle­čie a ťaží ho to (vedo­me ale­bo pod­ve­do­me). Ja nera­da pra­cu­jem s tými­to nálep­ka­mi. Rozu­mi­em tiež, že ich pou­ži­tie je prak­tic­ké v psy­chi­atrii a nepo­pie­ram dôle­ži­tosť psy­cho­di­a­gnos­ti­ky v celom tera­pe­u­tic­kom pro­ce­se. Je však veľ­mi pod­stat­né dávať tie­to „symptó­my“ do kon­tex­tu, vzti­ahnuť ich k tomu, čo kli­ent pre­žil. Tomu sa venu­je­me v psychoterapii.

prí­de mi tiež veľ­mi dôle­ži­té môcť nálep­ky odlo­žiť stra­nou a môcť sa pozrieť na toho člo­ve­ka: „čo sú tvo­je sil­né strán­ky, čo sú tvo­je kva­li­ty, s čím rezo­nu­ješ.“ Tie­to hla­di­ny člo­ve­ka rezo­nuj­úce s jeho pod­sta­tou mož­no na prvý pohľad nie úpl­ne zjav­né. Môžu to byť sub­tíl­nej­šie pro­ce­sy, kto­ré sa prá­ve cez telo môžu mani­fes­to­vať a roz­ví­jať. V tera­pii ori­en­to­va­nej na telo tomu dáva­me pries­tor pri­a­mo cez pohyb, pohyb na kto­ré­ho vzhľa­de nezá­le­ží, pohyb kto­rý vzni­ká zvn­út­ra von. V živo­te sa pohy­bu­je­me neu­stá­le, hlav­ne neve­do­me, v pries­to­re, kto­rý vytvá­ram je mož­né pohyb zve­do­miť a pre­žiť ako súčasť nás.

Robie Legros © Eli Dijkers

Napa­dá mě kon­kre­ti­za­ce: před­stav si člo­vě­ka, kte­rý má níz­ké sebe­vě­do­mí, aniž by k tomu měl objek­tiv­ní důvod. Ve spo­leč­nos­ti má pocit, že pat­ří k vzrůs­tem men­ším lidem, ačko­liv objek­tiv­ně to není prav­da. Moh­lo to vznik­nout i řaze­ním pod­le veli­kos­ti na hodi­nách tělo­cvi­ku. Je tohle ten moment, v němž se vnitř­ní nasta­ve­ní pro­pi­su­je do těles­nos­ti, a do toho, jak sám sebe jedi­nec vní­má? To je to, co zaží­va­jí lidé s buli­mií, ano­rexií nebo s těles­nou dysmor­fic­kou poru­chou? Jak bys pra­co­va­la s tým, abych vlast­ní tělo vní­mal tako­vé, jaké oprav­du je? 

S kaž­dým člo­ve­kom sa ten pro­ces roz­ví­ja svo­jím cha­rak­te­ris­tic­kým spô­so­bom. Nepra­cu­jem tak, že by som mala neja­ké pro­to­ko­ly, že otvorím pro­to­kol a teraz, keď toto mi povieš, tak ide­me tak­to. Pre mňa je veľ­mi dôle­ži­té počúvať jed­nak to, s čím pri­chá­d­za kli­ent, a tiež vní­mať ale­bo počúvať cez telo, kde je v sebe, ako sa má s vlast­ným telom a naci­ťo­vať s čím je pri­pra­ve­ný teraz pracovať. 

Nao­zaj nie­ke­dy prí­de kli­ent, kto­rý sa pre­ží­va inak ako ho vní­majú iní ale­bo ako sa vidí v zrka­dle. V pro­ce­se tera­pie potom odkrý­va­me  ako zaží­va svo­je telo, či cíti svo­je telo, či cíti neja­ké čas­ti tela viac ale­bo menej. Hľa­dá­me tiež obdo­bie v živo­te, kedy mohol byť ter­čom kri­ti­ky ale­bo nepri­jí­ma­nia toho, aký bol. V prá­ci s telom sa môže­me pre­po­jiť so sebou v tom obdo­bí a pri­jať sa – teda odžiť to čo nebo­lo mož­né v tom danom čase.

Pra­cu­je­me tiež cez telo, v pohy­be – klient/ka sa pohy­bu­je a je mnou v pro­stre­dí bez­pe­čia „videná“ a bez­pod­mi­e­nečne prijímaný/á. Toto samo o sebe môže byť lie­či­vý zážitok. 

Robie Legros © Eli Dijkers

Tak­že ten trau­ma­ti­zu­jí­cí oka­mžik může být to řaze­ní na hodi­nách tělo­cvi­ku pod­le velikosti?

Môže byť  že dotyč­né­ho radi­li v ško­le nie­koľ­ko rokov, ja nevi­em, 4 roky, 8 rokov, a bolo to vždy nejak ušti­pačne oko­men­to­va­né. Tlak na výkon ale­bo našu teles­nú kon­štruk­ciu môže urči­te byť stre­so­rom. Môže to byť trau­ma­ti­zuj­úce ak to trvá nie­koľ­ko rokov, i keď sa preja­vu­je v takých mini-dózach. Stretá­vam sa u kli­en­tov so zážit­ka­mi šika­ny zo stra­ny spo­luži­a­kov ale­bo dokon­ca uči­teľov, kto­rá vte­dy keď sa to dia­lo nebo­la vyrie­še­ná a to zostá­va ako bolest­ný záži­tok, kto­rý si člo­vek so sebou nesie roky. Čas­to sa to po nie­koľ­kých rokoch, keď prejde­me tú 20 ‑ku ale­bo 25-ku začne ozý­vať naprí­klad v takej nespo­koj­nos­ti so sebou, v seba­kri­ti­ke, nega­ti­viz­me voči sebe samé­mu. Ale to je vlast­ne ten hlas, kto­rý k nám kedy­si pri­chá­d­zal zvon­ka a my sme ho zvn­útor­ni­li, ale nie sme to my.  Ako­by sme časť svo­jej ener­gie, kto­rá je v det­stve zdra­vá, úpl­ná, vyčle­ni­li zo seba a obrá­ti­li pro­ti sebe. 

Ale pokud bys s ním pra­co­va­la, kde do toho vstu­pu­je to fyzic­ké, kde do toho vstu­pu­je to, pro­to­že si pře­stá­vá­te poví­dat a začí­náš ji učit. Jaké jsou ty pro­ce­sy, aby se člo­věk začal mít rád?

Tu je veľ­mi dôle­ži­tá prá­ca na vytvo­re­ní bez­pe­čia. Jed­nak bez­pe­čia v tera­pe­u­tic­kom vzťa­hu, čo trvá neja­ký čas na zači­at­ku, a záro­veň prá­ca na pod­po­re bez­pe­čia u klienta/tky samot­ných. Vedú k tomu jed­no­du­ché zada­nia, kto­ré tým ako klient/ka k tomu pris­t­úpi, sú kom­plex­né. Kaž­dý k tomu pris­t­úpi neja­ko inak, kaž­dý pra­cu­je zo svoj­ho mies­ta. Kaž­dý svoj bez­peč­ný pries­tor zaží­va­me inak.

Raz sa mi sta­lo v rám­ci refle­xie, že kli­ent­ka zdieľa­la, že ani doma nemá svoj bez­peč­ný pries­tor. Tam sa potom začí­na veľ­mi pod­stat­ná prá­ca na budo­va­ní bez­pe­čia v pries­to­re, v tele, s dru­hým človekom. 

Polo­ží to v ňom vnútor­ne tú otáz­ku, že kde sa ja cítim bez­pečne? Ako ja sa cítim bez­pečne? Čo potre­bu­jem aby som sa vo svo­jom tele cítil/a bez­pečne? Začne­me ten pro­ces na tera­pii a on pokra­ču­je v kaž­do­den­nom živo­te. Začne upri­a­mo­vať pozor­nosť na to, čo on/a môže spra­viť pre seba, aby pod­po­ri­la svo­je bezpečie.

Tak­že v tej­to fáze člo­vek začí­na pre­mý­šľať, pred­sta­vo­vať si a sní­vať o tom kde sa cíti bez­pečne a kde nie. Už sa to deje cez telo. Keď si člo­vek vytvá­ra svo­je bez­peč­né mies­to, tak na tom bez­peč­nom mies­te JEcez telo. Čiže zaujme nejakú polo­hu, nie­čo si so sebou vez­me, nejak tam je. Nie je to len o tom mies­te, ale je to hlav­ne o tom ako tam je, ako tam JE v tom bytí, vo svo­jom tele, ako sa vte­lu­je do toho bez­peč­né­ho pries­to­ru

Robie Legros: The Page © Marek Štěpánek

Je to sub­tíl­na prá­ca, kedy si člo­vek počúva svo­ju potre­bu a ladí sa na ňu, učí sa ju nasle­do­vať. To môže byť mik­ro-akcia ako zme­na polo­hy, ale tým, že sa to odo­hrá­va cez telo, je to makro-akcia a zme­na na via­ce­rých para­lel­ných úrov­ni­ach. Jeden pohyb zme­ní všet­ko – v tanečnej kom­po­zí­cii ale i v bež­nej kaž­do­den­nej situ­á­cii. Tak­to sa kli­ent učí nasle­do­vať seba, cítiť aké to je a to sa zapi­su­je, cez pohyb, do celé­ho systému.

Pre­to je tá prá­ca cez pohyb pre mňa nesku­točne dôle­ži­tá. Nie je to len myšli­en­ka o tom, čo by so mnou moh­lo byť inak. Je to akcia a reál­na zme­na. Nie­ke­dy sa kli­ent nedo­ká­že pohn­úť, vte­dy ho pozvem k tomu, aby si pred­sta­vil pohyb, kto­rý by jeho telo chce­lo spra­viť. Už aj tá pred­sta­va v ňom celo­st­ne pracuje. 

Ja bych se posu­nul ješ­tě k jed­né otáz­ce. S Tvou tvor­bou jsem se sezná­mil v pro­sin­ci loň­ské­ho roku na před­sta­ve­ní Imme­di­a­tus IV. V tom­to pro­jek­tu jde vždy o pohy­bo­vou improvizaci?

Imme­di­a­tus je pro­jekt, kto­rý zastrešu­je Sérii oka­mži­tých nocí a Fes­ti­val. Série oka­mži­tých nocí kde si bol ty sú vyda­nia taneč­no-hudob­ných impro­vi­zo­va­ných ale­bo instant­ne kom­po­no­va­ných veče­rov. Je to pro­jekt, kto­rý roz­ví­ja­me s Tomášom Janyp­kom od roku 2018. 

V mojej tvor­be je impro­vi­zá­cia a instant­ná kom­po­zí­cia spô­sob tvor­by cho­re­o­gra­fie. Niek­to pra­cu­je s vopred-napí­sa­nou cho­re­o­gra­fi­ou, inter­pre­tu­je vopred pres­ne dané pohy­by, kro­ky. Spô­sob tvor­by tan­ca, kto­rý je v cen­t­re mojej tvor­by je prá­ve vytvá­ra­nie tan­ca a význa­mov z tela v prítomnosti. 

Zna­me­ná to, že je to potom neo­pa­ko­va­tel­né. Jaké jsou tedy ty nápa­dy, kte­ré Tě během impro­vi­za­ce napa­da­jí?  Nebo si fixu­ješ něja­ké figu­ry, pozi­ce, pro kte­ré si sáh­neš do pomy­sl­né­ho šuple­te, jako ve slam poetry?

To slo­vo, kto­ré si pove­dal, neo­pa­ko­va­teľ­né, tak to mi cel­kom sedí. Ako kaž­dý deň v živo­te, žia­d­ny deň nemô­že­me zopa­ko­vať cel­kom iden­tic­ky. Opa­ko­va­teľ­nosť je ilúzia. Čiže ne-opa­ko­va­teľ­nosť a bytie v prí­tom­nos­ti pohyb­li­vé­ho tela sú v ústre­dí filo­zo­fie mojej tvorby. 

V tvor­be sa čas­to­krát ori­en­tu­jem pro­stred­níc­tvom obra­zov, pro­stred­níc­tvom vnútor­ných štruk­t­úr, kto­ré sú dané slo­vom, pred­sta­vou, pries­to­rom. Pra­cu­jem s archi­tek­t­úrou pries­to­ru, v kto­rom to die­lo tvorím a v spo­lu­prá­ci so sve­tel­ným designe­rom, kto­rý tiež pra­cu­je v prí­tom­nos­ti.  On je naži­vo v pro­ce­se tvo­re­nia so mnou, v počúvaní. 

Robie Legros: Eight Cups and The Devil © Marek Štěpánek

Tema­ti­zu­ješ trau­ma ve vlast­ní tvorbě? 

Je mož­né, že sa to obja­vi­lo v niek­to­rom pred­sta­ve­ní, avšak neu­cho­pu­jem to tým­to spô­so­bom, že by som si pove­da­la „teraz tematizujem/stvárňujem trau­ma“, Moja tvor­ba je úzko spä­tá s tým, čo pre­ží­vam, čo som pre­ži­la dote­raz. Vychá­d­za zo mňa – člo­ve­ka a teda môže rezo­no­vať v ďal­ších ľuďoch.

Skôr ma zau­jí­ma vytvo­riť tanec z toho ako ja vní­mam svet a dovo­liť divá­ko­vi, pozvať divá­ka, aby on rezo­no­val s tým čo mu to pri­po­mí­na, čo to v ňom evo­ku­je a ako sa s tým cíti. Neo­ča­ká­vam, že moje obra­zy, môj tanec budú číta­né divá­kom. Toto je pre mňa veľ­mi dôle­ži­té a cen­né, táto slo­bo­da inter­pre­tá­cie a pre­ží­va­nia kaž­dé­hopred­sta­ve­nia.

Robie Legros (*1986), slo­ven­ská taneč­ní uměl­ky­ně a na tělo ori­en­to­va­ná psy­cho­te­ra­pe­u­t­ka,. Vystu­do­va­la psy­cho­lo­gii v Nitře a v Brně, stu­do­va­la Dan­ce Move­ment Psy­cho­the­ra­py na uni­ver­zi­tě v Rot­ter­da­mu, od roku 2017 má sou­kro­mou pra­xi v na tělo ori­en­to­va­né psy­cho­te­ra­pii v Brně. Zamě­řu­je se na léčbu trau­ma­tu (pro­ži­tých sil­ných život­ních udá­los­tí, kte­ré naru­ši­ly základ­ní pocit bez­pe­čí, a ulo­ži­ly se v těle ve for­mě napě­tí, úzkos­ti, fla­shbac­ků a stě­žu­jí kaž­do­den­ní život), pod­po­ru pro­ce­su truch­le­ní, uvol­ně­ní napě­tí a stre­su. Taky pra­cu­je s lid­mi v oblas­ti osob­ní­ho roz­vo­je. Učí tanec, impro­vi­za­ci a instant­ní kompozici

www.robielegros.com

Od Tomáš Kubart

Vystudoval teatrologii na KDS FF MU v Brně, obhájil disertační práci na téma vídeňského akcionismu (2021), publikoval několik studií na téže téma (Theatralia, Arte Acta, Acta Universitatis Carolinae), podílel se na vydání sborníku českého surrealistického dramatu České surrealistické drama (nakl. Academia, 2023), editoval speciální číslo Taneční zóny, věnované tvorbě Hermanna Nitsche (2023). Zabývá se performativitou, akčním uměním, vídeňským akcionismem, současnou německojazyčnou dramatikou a scénografií. Je členem dramaturgické rady PerformCzech, tajemníkem Teatrologické společnosti, členem ČOSDAT/OISTAT a Sdružení českých divadelních kritiků.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *