Se slovenskou psychoterapeutkou a tanečnicí Robie Legros jsme si v brněnském Café Pilát povídali o body psychoterapii, terapii, orientované na tělo, pohybu a traumatu. Má ADHD nějaké fyzicky pozorovatelné symptomy? Může být hypersenzitivita v určitých životních oblastech výhodou?
Když jsme se poprvé potkali na vašem představení s Tomášem Janypkou v brněnské Leitnerce (Immediatus IV), a já ten večer viděl vaše představení, došlo mi, co všechno se v Tvé tvorbě setkává: pohyb, choreografie, improvizace a terapie. A právě těmito tématy bych chtěl oživit stránky Taneční zóny. Co je body therapy, a jak jsi se s ní seznámila?
To, čo robím, nazývam na telo orientovaná psychoterapia, na svojich webových stránkach to mám ako body psychotherapist. Vyslovene prakticky pre krátkosť toho názvu. Čiže, ja som sa k tomu dostala, priznám sa, tak akoby kľukato. Najprv som študovala psychológiu v Nitre na Slovensku a potom v Brne na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity, na ktorej som tiež teraz na doktoráte, ale je to teda, už tam visím na vlásku a snažím sa to dokončiť teraz.
Moja téma je improvizácia v na telo orientovanej psychoterapii a v tanci, fenomenologická štúdia a vždy, keď sa k tomu priblížim, tak ma to fascinuje, mám to rada, len si to vyžaduje plné sústredenie, rovnako ako tvorba, alebo terapeutická práca.
Cez Erasmus v Španielsku som sa dostala k štúdiu tanca v roku 2009. Vtedy som sa tancu začala intenzívne venovať a trvá to až dodnes. V nejakej chvíli som vlastne hľadala, že čo ďalej, pretože som v podstate mala pár rokov tanečnej praxe za sebou a cítila som, že ten pohyb je pre mňa veľmi dôležitý v zmysle sebarealizácie a mojej práce a tvorby. Tak som v roku 2012 odišla do Holandska študovať Dance Movement Therapy. V Rotterdame som žila 5 rokov.
Robie Legros © Eli Dijkers
Venovala som sa tomu štúdiu, čo bolo skôr terapeuticky ladené a popri tom som stále študovala tanec a tam som sa aj v Amsterdame dostala k improvizácii a instantnej kompozícii. Tam je veľmi silná a dlhá tradícia medzi hudobníkmi na improvizovanej scéne a tiež aj medzi tanečníkmi, dá sa povedať. Tam som stretla Julyena Hamiltona, Lily Kiara, ktorí sa stali mojimi hlavnými veľmi dôležitými učiteľmi.
Takže to bolo to štúdium Dance Movement Therapy a keď som sa prisťahovala do Brna v 2017 a začalabudovať svoju súkromnú prax, pracovať s ľuďmi terapeuticky, tak som si veľmi rýchlo uvedomila, že ten názovDance Movement Therapy / Tanečne pohybová terapia ma úplne neuspokojuje. Takže pre kolegov som zrejme tak trochu rebel a chcem robiť veci trochu inak. To, čo robím, som sa rozhodla nazvať „psychoterapia orientovaná na telo“.
Pre mňa je naozaj dôležitý, ešte pred tým, ako sa vôbec dostaneme k tancu, prirodzený pohyb a privedenie pozornosti do tela, k telesnému prežívaniu.
Môžeme si to predstaviť ako klasické psychoterapeutické sedenie, rozhovor je jeho súčasťou a ten fokus a to prinášanie pozorností je popri emočných procesoch, myšlienkových procesoch, imaginatívnych procesoch, na telo.
Moja supervízorka povedala, že ako náhle začneš pracovať s telom v psychoterapii, tak začneš pracovať s traumou, pretože trauma je komplexný fenomén. Trauma môže byť základom aj takých diagnóz, ako ADHD, náznaky porúch osobnosti, depresia, úzkosti. Toto sú niekedy veci, s ktorými klienti prichádzajú, že majú takúto diagnózu a ja som presvedčená o tom, že traumatický zážitok, ktorým si prešli, viedli k tomu, čo my čítame ako symptómy a diagnózy ktoré sme vymysleli, aby sme uchopili, zjednodušili to mnoho vrstevnaté psychické dianie.
Takže sa mi deje, že pracujem veľa s ľuďmi, ktorí prežili traumu, avšak pracujem aj s ľuďmi, ktorí chcú pracovať na svojom osobnom raste, ktorí chcú obnoviť svoj vzťah s telom, že majú pocit, že sa od neho vzdialili alebo ho chcú prehĺbiť, možno skvalitniť vzťah k sebe samým a svoj vlastný seba obraz.
Psychoterapia tvorí časť mojej práce. Časť mojej práce, ktorá mi príde veľmi podstatná a veľmi mi dáva zmysel a napĺňa ma.
Robie Legros © Eli Dijkers
Zaujalo mne, co říkáš o ADHD jako o symptomech nějakého traumatu. Jak pracuješ s lidmi, kteří mají zmíněnou diagnózu, nebo třeba poruchu pozornosti v důsledku předčasného porodu? Takových lidí je totiž v mé generaci, „počernobylové“ generaci, poměrně hodně.
Stalo sa mi, že prichádzajú klienti s poruchou pozornosti alebo problémami s pozornosťou. V terapii sa zameriavame na postupné odkrývanie toho, či ide o poruchu, prirodzený prejav osobnosti, ktorý ale nebol akceptovaný spoločnosťou alebo rodinou alebo či ide o odpoveď tela na prežitý silný stres (traumu).
Zvyknem cítiť tlak zo strany spoločnosti alebo rodiny na to, ak jej člen má iný čas alebo iné tempo fungovania v živote a aj toto neprijímanie, ktoré môže trvať roky, je dôležitým aspektom toho, ako človek prežíva sám seba.
A keď je niekto napríklad citlivejší k svetu, má citlivú dušu a senzorické vnemy si všíma veľa, tak máme tendenciu to vnímať ako nejaký problém a ľudia sú nazývaní „hypersenzitívni“. To môže ľudí stigmatizovať alebo im to môže narúšať dobrý vzťah k sebe samému, tú sebadôveru.
Vlastne ale čo sa často ukazuje v mojej práci, je, že je to práve kvalita toho človeka, že si zavnímáva jemné signály, jemné podnety. Avšak tento svet nedáva priestor takýmto kvalitám.
Tam je veľmi dôležité v terapeutickej práci túto vrstvu rozpoznať a prijať ju, vytvoriť pre ňu priestor.
Keď dáme takúto nálepku — hypersenzitivita alebo hyperaktivita a tak ďalej — tak je to niečo, čo sa s človekom vlečie a ťaží ho to (vedome alebo podvedome). Ja nerada pracujem s týmito nálepkami. Rozumiem tiež, že ich použitie je praktické v psychiatrii a nepopieram dôležitosť psychodiagnostiky v celom terapeutickom procese. Je však veľmi podstatné dávať tieto „symptómy“ do kontextu, vztiahnuť ich k tomu, čo klient prežil. Tomu sa venujeme v psychoterapii.
príde mi tiež veľmi dôležité môcť nálepky odložiť stranou a môcť sa pozrieť na toho človeka: „čo sú tvoje silné stránky, čo sú tvoje kvality, s čím rezonuješ.“ Tieto hladiny človeka rezonujúce s jeho podstatou možno na prvý pohľad nie úplne zjavné. Môžu to byť subtílnejšie procesy, ktoré sa práve cez telo môžu manifestovať a rozvíjať. V terapii orientovanej na telo tomu dávame priestor priamo cez pohyb, pohyb na ktorého vzhľade nezáleží, pohyb ktorý vzniká zvnútra von. V živote sa pohybujeme neustále, hlavne nevedome, v priestore, ktorý vytváram je možné pohyb zvedomiť a prežiť ako súčasť nás.
Robie Legros © Eli Dijkers
Napadá mě konkretizace: představ si člověka, který má nízké sebevědomí, aniž by k tomu měl objektivní důvod. Ve společnosti má pocit, že patří k vzrůstem menším lidem, ačkoliv objektivně to není pravda. Mohlo to vzniknout i řazením podle velikosti na hodinách tělocviku. Je tohle ten moment, v němž se vnitřní nastavení propisuje do tělesnosti, a do toho, jak sám sebe jedinec vnímá? To je to, co zažívají lidé s bulimií, anorexií nebo s tělesnou dysmorfickou poruchou? Jak bys pracovala s tým, abych vlastní tělo vnímal takové, jaké opravdu je?
S každým človekom sa ten proces rozvíja svojím charakteristickým spôsobom. Nepracujem tak, že by som mala nejaké protokoly, že otvorím protokol a teraz, keď toto mi povieš, tak ideme takto. Pre mňa je veľmi dôležité počúvať jednak to, s čím prichádza klient, a tiež vnímať alebo počúvať cez telo, kde je v sebe, ako sa má s vlastným telom a naciťovať s čím je pripravený teraz pracovať.
Naozaj niekedy príde klient, ktorý sa prežíva inak ako ho vnímajú iní alebo ako sa vidí v zrkadle. V procese terapie potom odkrývame ako zažíva svoje telo, či cíti svoje telo, či cíti nejaké časti tela viac alebo menej. Hľadáme tiež obdobie v živote, kedy mohol byť terčom kritiky alebo neprijímania toho, aký bol. V práci s telom sa môžeme prepojiť so sebou v tom období a prijať sa – teda odžiť to čo nebolo možné v tom danom čase.
Pracujeme tiež cez telo, v pohybe – klient/ka sa pohybuje a je mnou v prostredí bezpečia „videná“ a bezpodmienečne prijímaný/á. Toto samo o sebe môže byť liečivý zážitok.
Robie Legros © Eli Dijkers
Takže ten traumatizující okamžik může být to řazení na hodinách tělocviku podle velikosti?
Môže byť že dotyčného radili v škole niekoľko rokov, ja neviem, 4 roky, 8 rokov, a bolo to vždy nejak uštipačne okomentované. Tlak na výkon alebo našu telesnú konštrukciu môže určite byť stresorom. Môže to byť traumatizujúce ak to trvá niekoľko rokov, i keď sa prejavuje v takých mini-dózach. Stretávam sa u klientov so zážitkami šikany zo strany spolužiakov alebo dokonca učiteľov, ktorá vtedy keď sa to dialo nebola vyriešená a to zostáva ako bolestný zážitok, ktorý si človek so sebou nesie roky. Často sa to po niekoľkých rokoch, keď prejdeme tú 20 ‑ku alebo 25-ku začne ozývať napríklad v takej nespokojnosti so sebou, v sebakritike, negativizme voči sebe samému. Ale to je vlastne ten hlas, ktorý k nám kedysi prichádzal zvonka a my sme ho zvnútornili, ale nie sme to my. Akoby sme časť svojej energie, ktorá je v detstve zdravá, úplná, vyčlenili zo seba a obrátili proti sebe.
Ale pokud bys s ním pracovala, kde do toho vstupuje to fyzické, kde do toho vstupuje to, protože si přestáváte povídat a začínáš ji učit. Jaké jsou ty procesy, aby se člověk začal mít rád?
Tu je veľmi dôležitá práca na vytvorení bezpečia. Jednak bezpečia v terapeutickom vzťahu, čo trvá nejaký čas na začiatku, a zároveň práca na podpore bezpečia u klienta/tky samotných. Vedú k tomu jednoduché zadania, ktoré tým ako klient/ka k tomu pristúpi, sú komplexné. Každý k tomu pristúpi nejako inak, každý pracuje zo svojho miesta. Každý svoj bezpečný priestor zažívame inak.
Raz sa mi stalo v rámci reflexie, že klientka zdieľala, že ani doma nemá svoj bezpečný priestor. Tam sa potom začína veľmi podstatná práca na budovaní bezpečia v priestore, v tele, s druhým človekom.
Položí to v ňom vnútorne tú otázku, že kde sa ja cítim bezpečne? Ako ja sa cítim bezpečne? Čo potrebujem aby som sa vo svojom tele cítil/a bezpečne? Začneme ten proces na terapii a on pokračuje v každodennom živote. Začne upriamovať pozornosť na to, čo on/a môže spraviť pre seba, aby podporila svoje bezpečie.
Takže v tejto fáze človek začína premýšľať, predstavovať si a snívať o tom kde sa cíti bezpečne a kde nie. Už sa to deje cez telo. Keď si človek vytvára svoje bezpečné miesto, tak na tom bezpečnom mieste JEcez telo. Čiže zaujme nejakú polohu, niečo si so sebou vezme, nejak tam je. Nie je to len o tom mieste, ale je to hlavne o tom ako tam je, ako tam JE v tom bytí, vo svojom tele, ako sa vteluje do toho bezpečného priestoru.
Robie Legros: The Page © Marek Štěpánek
Je to subtílna práca, kedy si človek počúva svoju potrebu a ladí sa na ňu, učí sa ju nasledovať. To môže byť mikro-akcia ako zmena polohy, ale tým, že sa to odohráva cez telo, je to makro-akcia a zmena na viacerých paralelných úrovniach. Jeden pohyb zmení všetko – v tanečnej kompozícii ale i v bežnej každodennej situácii. Takto sa klient učí nasledovať seba, cítiť aké to je a to sa zapisuje, cez pohyb, do celého systému.
Preto je tá práca cez pohyb pre mňa neskutočne dôležitá. Nie je to len myšlienka o tom, čo by so mnou mohlo byť inak. Je to akcia a reálna zmena. Niekedy sa klient nedokáže pohnúť, vtedy ho pozvem k tomu, aby si predstavil pohyb, ktorý by jeho telo chcelo spraviť. Už aj tá predstava v ňom celostne pracuje.
Ja bych se posunul ještě k jedné otázce. S Tvou tvorbou jsem se seznámil v prosinci loňského roku na představení Immediatus IV. V tomto projektu jde vždy o pohybovou improvizaci?
Immediatus je projekt, ktorý zastrešuje Sérii okamžitých nocí a Festival. Série okamžitých nocí kde si bol ty sú vydania tanečno-hudobných improvizovaných alebo instantne komponovaných večerov. Je to projekt, ktorý rozvíjame s Tomášom Janypkom od roku 2018.
V mojej tvorbe je improvizácia a instantná kompozícia spôsob tvorby choreografie. Niekto pracuje s vopred-napísanou choreografiou, interpretuje vopred presne dané pohyby, kroky. Spôsob tvorby tanca, ktorý je v centre mojej tvorby je práve vytváranie tanca a významov z tela v prítomnosti.
Znamená to, že je to potom neopakovatelné. Jaké jsou tedy ty nápady, které Tě během improvizace napadají? Nebo si fixuješ nějaké figury, pozice, pro které si sáhneš do pomyslného šuplete, jako ve slam poetry?
To slovo, ktoré si povedal, neopakovateľné, tak to mi celkom sedí. Ako každý deň v živote, žiadny deň nemôžeme zopakovať celkom identicky. Opakovateľnosť je ilúzia. Čiže ne-opakovateľnosť a bytie v prítomnosti pohyblivého tela sú v ústredí filozofie mojej tvorby.
V tvorbe sa častokrát orientujem prostredníctvom obrazov, prostredníctvom vnútorných štruktúr, ktoré sú dané slovom, predstavou, priestorom. Pracujem s architektúrou priestoru, v ktorom to dielo tvorím a v spolupráci so svetelným designerom, ktorý tiež pracuje v prítomnosti. On je naživo v procese tvorenia so mnou, v počúvaní.
Robie Legros: Eight Cups and The Devil © Marek Štěpánek
Tematizuješ trauma ve vlastní tvorbě?
Je možné, že sa to objavilo v niektorom predstavení, avšak neuchopujem to týmto spôsobom, že by som si povedala „teraz tematizujem/stvárňujem trauma“, Moja tvorba je úzko spätá s tým, čo prežívam, čo som prežila doteraz. Vychádza zo mňa – človeka a teda môže rezonovať v ďalších ľuďoch.
Skôr ma zaujíma vytvoriť tanec z toho ako ja vnímam svet a dovoliť divákovi, pozvať diváka, aby on rezonoval s tým čo mu to pripomína, čo to v ňom evokuje a ako sa s tým cíti. Neočakávam, že moje obrazy, môj tanec budú čítané divákom. Toto je pre mňa veľmi dôležité a cenné, táto sloboda interpretácie a prežívania každéhopredstavenia.
Robie Legros (*1986), slovenská taneční umělkyně a na tělo orientovaná psychoterapeutka,. Vystudovala psychologii v Nitře a v Brně, studovala Dance Movement Psychotherapy na univerzitě v Rotterdamu, od roku 2017 má soukromou praxi v na tělo orientované psychoterapii v Brně. Zaměřuje se na léčbu traumatu (prožitých silných životních událostí, které narušily základní pocit bezpečí, a uložily se v těle ve formě napětí, úzkosti, flashbacků a stěžují každodenní život), podporu procesu truchlení, uvolnění napětí a stresu. Taky pracuje s lidmi v oblasti osobního rozvoje. Učí tanec, improvizaci a instantní kompozici
