Pohybová prednáška o l’udskobetónových vzťahoch

V rám­ci pro­gra­mu dvad­si­a­te­ho sied­me­ho roč­ní­ku fes­ti­va­lu Diva­del­ní Flo­ra sa rak­úsky súbor Hun­g­ry sharks pred­sta­vil s uni­kát­nou taneč­nou per­for­man­ce Béton Brut. Vo svo­jom javis­ko­vom die­le skú­ma neo­ča­ká­va­né pre­po­je­nie bru­ta­lis­tic­kej archi­tek­t­ú­ry s urbán­nym štý­lom bre­a­kin­gu. Vzni­ká tak fas­ci­nuj­úca pohy­bo­vá štúdia pre­ni­kaj­úca do his­to­ric­kých, spo­lo­čen­ských či mate­ri­ál­nych súvis­los­tí med­zi tými­to dvo­ma nekon­venč­ný­mi ume­lec­ký­mi prejav­mi, rodi­a­ci­mi sa z podob­ných ide­o­vých základov. 

Na suro­vo pôso­bi­a­cej scé­ne, v názna­koch evo­kuj­úcej sta­ve­nis­ko, sa vyní­ma veľ­ká miešač­ka, nára­die a cement, zati­aľ čo obďa­leč leží čier­na pokr­če­ná plach­ta. Do pries­to­ru vstu­pujú dve per­for­mer­ky (Ele­na Bar­tosch a Maëva Abdelha­fid), pri­čom začí­najú pri­a­mo pred zra­kom divá­ka miešať betón. One­dlho sa k nim na javis­ku pri­dá­va ďal­ší člo­vek (Timo Bou­ter), odha­ľuj­úc z pod plach­ty telo štvr­té­ho účin­kuj­úce­ho (Ale­xan­der Tesch). Simul­tán­ne tak pre­bie­hajú dve akcie, rafi­no­va­ne nastoľuj­úc vzťah med­zi dvo­ma skú­ma­ný­mi kon­cepta­mi. Zati­aľ čo sa na jed­nej stra­ne javis­ka pri­pra­vu­je esen­ci­ál­ny prvok bru­ta­lis­tic­kej archi­tek­t­ú­ry, na tej dru­hej jeden z per­for­me­rov ako­by for­mo­val telo dru­hé­ho a svo­ji­mi ruka­mi ovlá­dal jeho pohy­by. Sle­du­je­me tak pri­e­nik dvoch prí­buz­ných este­tík, tlmo­či­a­ci súvis­losť med­zi ich poči­at­ka­mi a para­lel­ný­mi pod­mi­en­ka­mi vzni­ku, kvô­li kto­rým si vybu­do­va­li svoj špe­ci­fic­ký expre­sív­ny ráz – jed­na sa rodí v kon­tex­te dru­hej. Pri­po­mi­en­kou ich neroz­lu­či­teľ­nej spä­tos­ti sa stá­vajú topán­ky vsa­de­né do aktér­ka­mi vyro­be­ných betó­no­vých odli­at­kov. Zostá­vajú na javis­ku prí­tom­né ako meta­fo­ric­ká repre­zen­tá­cia spo­je­nia tan­ca s mest­ským betó­nom, kto­rý je mu pod­lo­žím, ale v podo­be mest­skej archi­tek­t­ú­ry i  pro­stre­dím. Bre­a­king ako­by vo vytvo­re­nom objek­te pri­am klí­čil z brutalizmu. 

Celý scé­nic­ký útvar je pre­lí­na­ný hovo­re­ný­mi úsekmi, kto­ré tak „javis­ko­vú pred­náš­ku“ čle­nia na pomy­sel­né kapi­to­ly. Kaž­dá z nich je tlmo­če­ná iným uhlom pohľa­du, avšak skrz tech­nic­ký hlas naho­vo­re­ný jed­nou z tvor­kýň (Duša­na Bal­tić) dostá­vajú mies­to ľudí pries­tor na autonóm­ny prejav mate­ri­á­ly, pohy­by či objekty.Podfarbujúca hud­ba (Manu­el Rie­gler) je tvo­re­ná najmä ambi­en­tál­ny­mi zvukmi, kto­ré sú čas­to piskľa­vé, ale­bo evo­kuj­úce neľ­ú­bi­vo znej­úce sta­veb­né pro­ce­sy. Dôvtip­ne vyu­ži­té a pone­cha­né k vyzne­niu je však občas­ne i ticho, dávaj­úc väč­šiu rezo­nan­ciu zne­niu kon­tak­tu povrchu javis­ka s vyu­ží­va­ný­mi mate­ri­ál­mi i tela­mi tanečníkov.

Osob­ný záu­jem tvo­ri­vé­ho tímu a roz­si­ah­la rešerš sú vo výsled­nom tva­re pri­am hma­ta­teľ­né, nakoľ­ko výraz drsnej archi­tek­t­ú­ry pre­ni­ká do cho­re­o­gra­fie na mno­hých úrov­ni­ach. Divác­tvu sú spo­či­at­ku popi­so­va­né a pred­vá­d­za­né cha­rak­te­ris­tic­ké bre­a­ko­vé kro­ky, kto­ré sa vyzna­čujú rov­na­ko ako ten­to sloh, opa­ko­va­ním a pra­vi­del­nos­ťou. Ráz pohy­bu tan­če­ní­kov je ost­rý a jas­ný, pri­čom zvlá­dajú efekt­ne navo­diť dojem hmot­nos­ti i ťaž­ko­pád­nos­ti, čo sa pre­ta­vu­je do čas­tej prí­tom­nos­ti prv­kov podo­pie­ra­nia, či už vlast­né­ho ale­bo vzá­jom­né­ho. Cie­le­ná mohut­nosť pohy­bu je bada­teľ­ná, teles­ná geo­me­t­ria hra­na­tá i gra­vi­tá­cia, ako­by bola v sále zra­zu sil­nej­šia. To všet­ko sa deje bez toho, aby boli akté­ri v akom­koľ­vek momen­te poci­ťo­va­ní ako pri­veľ­mi sta­tic­kí. Navo­de­ný dojem už len väčš­mi pod­tr­hujú ode­vy v podo­be stro­hých voľ­nej­ších mikín, tie­lok a noha­víc, do veľ­kej mie­ry eli­mi­nuj­úcich teles­né tva­ry, sta­vaj­úc ich i vizu­ál­ne do polo­hy akých­si betó­no­vých blokov.

Ako hovo­ri­a­ci ele­ment sa cez jed­né­ho z akté­rov pred­sta­vu­je voj­no­vý pamät­ník, vyu­ží­vaj­úc špe­ci­fic­ký posun­ko­vý jazyk inšpi­ro­va­ný komu­ni­ká­ci­ou gan­gov, kto­rý sa v per­for­man­cii opa­ko­va­ne obja­vu­je. Archi­tek­to­nic­ké objek­ty tak nadob­údajú seba­re­flexív­nu schop­nosť. Veď pred­sa i oni môžu vyvo­lá­vať emó­ciu či v pre­ne­se­nom význa­me spo­ločne v rám­ci mes­ta komu­ni­ko­vať ráz doby a spo­lo­čen­skej atmo­sfé­ry. Do cho­re­o­gra­fie sa pre­mi­e­ta i pro­ble­ma­ti­ka chát­ra­nia či deštruk­cie výni­moč­ných bru­ta­lis­tic­kých budov. Divák sle­du­je „demo­lič­né pre­chá­dz­ky,“ počas kto­rých telá per­for­me­rov pod vlast­nou váhou kle­sajú k zemi. Zvu­ky dopa­dov sú pri tom inten­zi­fi­ko­va­né na javis­ku prí­tom­ný­mi mikrofónmi. 

Do hry sú even­tu­ál­ne opä­tov­ne povo­la­né i topán­ky s už vte­dy zaschnu­tým betó­nom. Mae­va Abdelha­fid si ich obúva a tan­cu­je v nich, dávaj­úc sále fyzic­ky pocí­tiť ťar­chu mate­ri­á­lu. Záro­veň pri bliž­šom pohľa­de na jej nohy pri­chá­d­za uve­do­me­nie, že by sa jej pohyb od toho nezaťa­že­né­ho betó­no­vým blo­kom až tak veľ­mi nelí­šil. Výraz­ný vplyv betó­no­vé­ho povrchu na bre­a­king je ešte väčš­mi zdôrazne­ný pasá­žou Ele­ny Bar­tosch, v kto­rej ako­by si postup­ne zvy­ka­la na svo­je štr­ko­vé pod­lo­žie a prispô­so­bo­va­la mu svoj teles­ný výraz, pre­chá­d­za­j­úc od akejsi neis­tej úseč­nos­ti k dôraz­ným vybr­ú­se­ným krokom. 

Efekt­nou bod­kou na záver sa stá­va posled­ná sek­ven­cia, v podo­be akro­ba­tic­ké­ho taneč­né­ho vyst­úpe­nia. Bar­tosch si za part­ner­ku povo­lá­va miešač­ku pohu­puj­úcu sa nad javiskom, násled­ne na ňu lezie, hoj­dá sa či imi­tu­je jej pohy­by. Nako­niec stroj osed­lá­va, nachá­d­za­j­úc s ním spo­loč­ný balans. Miešač­ka dáva v danom momen­te divác­tvu cez nahráv­ku vedieť, že je šťast­ná. Ono ten­to pozi­tív­ny pocit s ňou inten­zív­ne zdieľa, nakoľ­ko sa mla­dé­mu ume­lec­ké­mu kolek­tí­vu Hun­g­ry sharks poda­ri­lo vysta­vať sku­točne dômy­sel­nú per­for­ma­tív­nu štúdiu o málo pre­bá­da­nom vzťa­hu archi­tek­t­ú­ry, ľud­ské­ho tela, tan­ca i spo­loč­nos­ti. Ich die­lo priťa­hu­je, pro­vo­ku­je, ale najmä baví. 

Hun­g­ry sharks: Béton Brut. Námet, kon­cept, ume­lec­ké vede­nie, cho­re­o­gra­fia Valen­tin Alfe­ry, živý zvuk, kom­po­zí­cia Manu­el Rie­gler, dra­ma­tur­gia, asi­s­tent cho­re­o­gra­fa Mar­co Payer, pro­duk­cia, ume­lec­ká kon­zul­tá­cia, hlas Duša­na Bal­tić, asi­s­ten­cia pro­duk­cie Mai­ra Darja Hor­vath, Lau­ra Gra­cie­la Saiz, Max Rosenber­ger, sve­tel­ný design Valen­tin Alfe­ry, kos­týmy Kre­i­nec­kers / Anna & Mag­da­le­na Kre­i­nec­ker, pre­ve­de­nie a pohy­bo­vý výskum Ele­na Bar­tosch, Timo Bou­ter, Ale­xan­der Tesch, Maë­va Abdelha­fid. Písa­né z reprí­zy v rám­ci fes­ti­va­lu Diva­del­ní Flo­ra Olo­mouc 13.5.2024.