Na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne sa etablovala svojimi sólo performanciami o silných ženách a výrazných umelkyniach. Dnes je jednou z nich. Prostredie nezávislého umenia aktuálne vymenila za veľké divadelné scény ako Slovenské národné divadlo, Národní divadlo Praha či nemecké Badisches Staatstheater v Karlsruhe. Performerka, režisérka, herečka, autorka scénografie a kostýmov, ktorá sa nebojí posúvať hranice žánrov, umeleckých druhov i samej seba.
Patríš do okruhu tzv. self-made tvorcov. Nemáš za sebou klasické divadelné štúdium, ale odbor Kulturológie na Univerzite Komenského. Neskôr – už ako tvorkyňa – si absolvovala doktorandské štúdium na Katedre divadelných štúdií VŠMU. Ako sa tento kontext odzrkadlil v tvojej tvorbe?
Aj keď moja umelecká cesta bola bez klasického štúdia možno omnoho dlhšia, vždy som to vnímala skôr ako výhodu. Menej mi to zväzuje ruky, najmä v premýšľaní o divadle. Nikdy som nemala návody, ako by som čo mala robiť a tým pádom ani žiadne hranice. Človek zároveň neustrnie v personálnom vákuu. Jednotlivé umelecké disciplíny sú u nás v akademickom prostredí len veľmi málo poprepájané – výtvarníci, divadelníci, tanečníci, zväčša fungujú vo vlastnej bubline. Cítila som sa omnoho slobodnejšie mimo týchto kruhov. Nikdy som sa ani nesnažila nikam patriť, skôr si mi bolo bližšie „plávať“ po svojom. Možno aj preto cítim oveľa menšiu spútanosť aj pri tvorbe v kamenný divadlách. Snažím sa zachovať si svoj rukopis a neprispôsobovať sa.
Počiatky tvojej tvorby siahajú do umeleckých prednesov a amatérskeho divadelného súboru v malej obci Kanianka. V tom období, na konci 90. rokov, naša nezávislá umelecká scéna výrazne ožila a začali sa na nej objavovať práve rôzne medzidruhové umelecké spolupráce, multižánrové, intermediálne diela. Vnímala si túto umeleckú scénu, čerpala si z nej už vtedy inšpirácie pre svoju poetiku?
Popravde sme v Kanianke nemali celkom prehľad o tom, čo sa deje v Bratislave, takže takéto inšpirácie boli len minimálne. Nebola som v kontakte s divadelnom scénou, netušila som napríklad, že existuje nejaký Jozef Vlk a podobne. Inšpirácie sme skôr čerpali z filmov alebo záznamov tvorby DV8 či Teatr Novogo Fronta, chodili sme na rôzne alternatívne hudobné festivaly. Až počas štúdia v Bratislave som začala túto scénu viac spoznávať. Pravidelne sme so spolužiakmi chodili do Stoky, ktorá bola vtedy mekkou nezávislého alternatívneho divadla. Veľa som chodila aj na rôzne workshopy, napríklad letné tanečné školy, ktoré organizovala Petra Fornayová v Liptovskom Mikuláši. Tam som sa zasa zoznámila s tanečnou komunitou. Bavila ma vtedy poézia, hudba, filmy… Vždy som sa zameriavala na všetko možné, len nie na klasickú divadelnú scénu.
Multižánrovosť a interdisciplinarita sa napokon výrazne prejavujú aj v tvojej tvorbe, rovnako ako príklon k princípom performancie. Práve téma performančných tendencií v súčasnom divadle bola ústrednou témou tvojej dizertačnej práce. Vychádzalo to z tvojej potreby sebadefinovania?
Na začiatku bolo všetko v mojej tvorbe veľmi intuitívne a práve to sa pre mňa aj stalo motiváciou pre doktorandské štúdium. Chcela som si pomenovať a teoreticky zadefinovať princípy, ktorými tvorím. Súčasne som si vtedy začala vyhľadávať rôzne štipendijné programy. Jeden zameraný práve na performance art som absolvovala v Berlíne počas festivalu Theatertreffen, kde som mala možnosť zoznámiť sa s tým, čo sa deje vo svete. Diskutovať o tom, ako performancia začala prestupovať aj do klasických foriem divadla, do oficiálnych štruktúr.
Na našej profesionálnej scéne si sa etablovala autorskými sólo performanciami, za M.H.L. aj Untitled si bola dokonca ocenená v ankete DOSKY. Nezávislú scénu si postupne začala striedať s inštitucionalizovaným prostredím činohry aj opery.
Sóla boli pre mňa istou cestou vývoja. V istom momente som však začala cítiť, že ak budem pokračovať iba v tejto tvorbe, začnem stagnovať. Sóla sú pre mňa najintímnejšou formou sebavyjadrenia, ale nedá sa neustále čerpať zo seba. Osobnosť Magdy Husákovej-Lokvencovej, ktorú som spracovávala v diele M.H.L., ma inšpirovala v ambícii ísť ďalej, stať sa režisérkou a ja som cítila, že na to mám. Postupne by som mala potrebu zaoberať sa aj inými, spoločensky angažovanejšími témami, a vtedy vzniklo Solo lamentoso. V tej chvíli som už mala za sebou aj prax z operného sveta, ktorá sa v sóle prejavila. Všetky moje skúsenosti sa začali paralelne vyvažovať – to, čo som nadobudla ako performerka, viem zúročiť v práci s činohercami aj opernými hercami, a zasa naopak z tejto scény dokážem veľa vecí do seba nasať pre vlastnú tvorbu. Sóla pre mňa zároveň zostali tým privátnym miestom, prístavom, kam sa môžem vrátiť a vylízať si rany, ktoré utŕžim v boji na veľkých divadelných scénach. Napriek tomu, že je to spôsob tvorby, kedy človek ide na dreň, cez seba a to je to najťažšie, niekedy až nebezpečné.
Tieto tvoje sólové performancie sú inšpirované životmi výrazných žien-umelkýň, v Celách je to Louis Burgeois, v Untitled Francesca Woodman a v M.H.L. prvá slovenská režisérka Magda Husáková-Lokvencová. Solo lamentoso zobrazuje boj jednej ženy proti spoločenstvu, ktoré ju kvôli jej inakosti nikdy neprijalo. Aj keď viem, že ti pôvodne nešlo o skúmanie rodových tém, ich esencie sa v tvojej tvorbe predsa objavujú. Ako to vnímaš s odstupom času?
Môj pohľad na tieto témy sa výrazne zmenil, odkedy som začala pôsobiť ako režisérka aj v kamenných divadlách. Predtým som sa necítila nejako determinovaná, nevnímala som obmedzenia. Primárne som riešila vlastnú identitu a vlastný spôsob sebavyjadrenia. A to, že som si vyberala práve ženské umelkyne, bolo veľmi intuitívne. Postupne som si však začala všímať, že nastavenie oficiálnych štruktúr je naozaj veľmi patriarchálne, v praxi funguje len málo ženských režisérok, rovnako to, akým spôsobom je žena vnímaná… Spätne mi v mojich sólach začalo dochádzať veľa súvislostí aj s rodovou tematikou. M.H.L. som hrala desať rokov a celkom inak som to prežívala na začiatku ako na konci. Doslova som do toho sóla dorástla ako do maminho saka. Dnes po všetkých skúsenostiach už viem celkom inak precítiť každú jednu vetu a pochopiť, ako to naozaj Magda Husáková-Lokvencová myslela.
V performanciách často využívaš telo ako nástroj, ako vyjadrovací prostriedok a špecificky pracuješ aj s pohybom. K spoluprácam si pri tom prizývaš výrazne osobnosti slovenskej tanečnej scény. Ako sa menil tvoj pohľad na tanec, telesnosť počas týchto spoluprác?
Pohyb bola pre mňa forma, ktorou som sa chcela vždy vyjadrovať a ktorá mi umožňovala v sebe skúmať veci, ktoré mi text nedovoľoval. Text vnímam veľmi racionálne a vždy mi prišlo absurdné sa doňho emocionálne vkladať. Niekde som si však potrebovala vynahradiť túto stránku, hovoriť o vnútorných pocitoch, ale cez iné médium a tým sa pre mňa stalo práve telo. Tanec samotný ma však ako interpretku nikdy nezaujímal, skôr mi išlo o hľadanie výrazu, emócie. Ku každému sólu som si ciele prizývala konkrétneho choreografa, choreografku. Každý z nich má špecifický prístup k pohybu, vlastný divadelný slovník.
Pri Untitled som začala spolupracovať so Stankou Vlčekovou. Páči sa mi spôsob, akým sa hýbe, nejde o čistý tanec, ale skôr o hľadanie fyzického výrazu, nejakej expresie. Nesmierne mi vyhovuje tento jej divadelný presah. A keďže bolo pre mňa dôležité zachovať si svoj rukopis, princíp práce s telom a pohybom aj v tvorbe pre činohru či operu, začala som si Stanku prizývala aj na tieto projekty. Pri Solo lamentoso som chcela ísť cestou abstraktnejšieho výrazu, bližšieho k tancu, a to sme hľadali s Renatou Ptačin. V pripravovanom projekte o kríze vyhorenia je pre mňa zasa dôležité nakumulovať obrovskú dynamiku. Preto som oslovila Andreja Petroviča, ktorý je v práci s pohybom veľmi energický. Zároveň som chcela vyskúšať aj spoluprácu s mužskou energiou.
Výtvarno a vizualita je ďalší z výrazných aspektov tvojej poetiky. Sama si robíš scénografiu, kostýmy, v Celách a Untitled si výtvarno dokonca tematizovala. Nehovoriac o tom, že tvoje sóla miestami viac ako divadlo pôsobia skôr ako rozpohybované inštalácie. Aké miesto má výtvarný princíp v samotnom tvorivom procese?
Niekedy je na začiatku procesu práve obraz, dokonca skôr ako téma. Som asociatívny typ, vidím niečo v galérii, knihe, časopise a dokáže to vo mne spustiť proces uvažovania nad témou. Inokedy je prvá téma, na ktorú sa postupne nabaľuje vizuálna komunikácia. V Celách aj Untitled sa diela spracovávaných umelkýň stali komunikátorom, sú posúvané ďalej ako materiál, ktorý sa rozkladá a spája do nových významov. V Untitled som z fotografií Francescy Woodman vyskladala obrazovú mapu, z ktorej sme so Stankou Vlčekovou vychádzali pri hľadaní pohybového materiálu. Často sa k tejto metóde obrazovej mapy vraciam. V Celách telo ako médium priamo vstupuje do neživej výtvarnej inštalácie. A tým, že sa ocitá v konkrétnej kompozícii, mení významy. V tomto ma inšpirovala práve Louis Bourgeois, ktorá ako jedna z prvých začala pracovať s médiom inštalácie. K nej a jej tvorbe sa neustále vraciam, inšpiruje ma v projektoch sólových, v činohre aj v opere. Takisto sa vraciam k Magde Husákovej-Lokvencovej, k jej životnej ceste a k práci režisérky. Všetky tieto ženské umelkyne sú doteraz pre mňa istou formou Biblie.
