Nezávislá divadelná scéna na Slovensku v poslednom období viditeľne ožila. Zrejme je to i vďaka prílevu nových výrazných osobností, ktoré majú chuť tvoriť a experimentovať. Jedným z nich je i režisér Tomáš Procházka, ktorý koncom minulého roka odpremiéroval imerzívny site specific projekt Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. v legendárnom bratislavskom Subclube. Do konca sezóny však toho chystá ešte oveľa viac a zdá sa, že o experimenty nebude núdza.
Ako vznikol koncept „techno Čajky“?
Nápad urobiť takýto typ inscenácie vo mne ležal už veľmi dlho. Prelomovou inšpiráciou sa stala výstava Petra Barényiho Trying To Forget, ktorá sa zaoberala fenoménom party. Čechovova Čajka do tohto nápadu prišla až neskôr. Na jednej party som si spomenul na Ninin monológ, ktorý začína slovami: „Ľudia, levy, orly a jarabice, parohaté jelene…“ Pozrel som sa okolo seba, na všetkých tých ľudí a uvedomil som si, že práve toto je súčasný Čechov. A keď som si znova prečítal Čajku, celé to začalo dávať logiku. Zrazu bolo jasné, že nepôjde o typickú štvorhodinovú inscenáciu Čechova, ale vývoj všetkých vzťahov sa zúži na priebeh jedného večera v techno klube. Stačí zmeniť scénické poznámky a prostredia – úvodný dialóg Máši a Medvedenka sa už nedeje na brehu jazera, ale za stolom v klube – a zrazu sa objavuje celkom nový a aktuálny kontext. Vedel som, že toto je tá správna cesta, už som len potreboval dať dokopy dostatočne vyzretý herecký kolektív, ktorý by bol schopný stavať na improvizáciách, na ich vlastných názoroch na Čechovove postavy v súčasnom kontexte a v celkom novom prostredí. No a Subclub, alebo ako ho všetci volajú „Účko“, bol jasnou voľbou, pretože predstavuje akúsi čiernu dieru, v ktorej čas plynie celkom inak. A súčasne sa dobre hodí k špine a masochizmu, ktorý plynie zo vzťahov medzi postavami.
Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. nie je prvý projekt takéhoto druhu. Imerzné site specific divadlo priniesli už v lete tvorcovia z DPM v spolupráci s Petrou Tejnorovou. Ako vnímaš aktuálne prenikanie alternatívnych foriem na našu divadelnú scénu?
V poslednom čase sa intenzívne ukazuje, že slovenský divák vôbec nie je naivný, ale práve naopak. Vyvíja sa a má záujem o súčasnú experimentálnejšiu tvorbu. To, čo sa môže zdať ako risk, ním už v skutočnosti nie je. Presvedčil som sa o tom počas projektu KAFKA.DREAMING. Ešte pred pár rokmi by takáto inscenácia mohla mať v Bratislave reálny divácky problém. Naproti tomu po premiére v roku 2015 bola každá jedna repríza takmer vypredaná. Rovnako o tom svedčí úspech imerzívnej Poruchu Divadla DPM či inscenácie Fanny a Alexander v Slovenskom národnom divadle. Obe diela ponúkajú v kontexte slovenského divadla nové inscenačné postupy a formy. Tento progresívny jav zároveň vytvára aj kvalitné podhubie pre tak potrebnú výmenu generácie. V momente, keď sa v inštitúciách vymenia generácie, bude slovenské divadlo môcť začať kráčať s dobou. Teraz je ešte dôležitou úlohou nás divadelníkov, aby sme konečne prestali všetko škatuľkovať: jedno je mainstream, druhé zasa avantgarda a pod. Všetci sme na jednej lodi, všetci robíme umenie a náš trh je príliš malý na to, aby sme sa selektovali takýmto spôsobom.
Každá z tvojich inscenácií je v niečom špecifická — vo výbere a spracovaní témy, v použití formálnych prostriedkov… Je to tak, že programovo od diela k dielu skúšaš nové a nové spôsoby, alebo len skrátka stále hľadáš ten správny inscenačný jazyk?
Za prelom v rámci svojej tvorby považujem projekt KAFKA.DREAMING. Vďaka nemu som si určil smer, ktorým sa chcem uberať a zároveň som stratil strach pracovať voľne s pôvodným textovým materiálom. V skutočnosti je to však stále tak pol na pol. Podvedome naďalej hľadám ten svoj jazyk. Cítim však, že sa veci pomaly formujú. Napríklad viem, že nikdy nebudem typom režiséra, ktorý inscenuje text tak, ako je napísaný. Vždy bude pre mňa skôr odrazovým mostíkom. Ďalší spojujúci prvok vidím v mojom osobnom pocite nespokojnosti so spoločnosťou, ktorý sa istým spôsobom objavuje vo všetkých mojich inscenáciách.
Ako vyzerá tvoj systém tvorby? Zvykneš mať jasne určenú koncepciu, alebo sa len pomaly kryštalizuje počas tvorivého procesu?
Prioritným je pre mňa vždy herecké obsadenie. Aj pri Čajke som hneď od začiatku vedel, že Barbora Andrešičová bude Arkadinová a Braňo Mosný bude Treplev. Potom prichádza prvotný nápad, ako by som konkrétne dielo chcel robiť. Túto predstavu následne skúmam zo všetkých strán, zisťujem a sám sebe argumentujem, prečo práve takto a zároveň dávam dokopy ďalšie impulzy a inšpirácie. Akonáhle to pripomína kompaktný celok, nadobudnem dostatočné sebavedomie prísť s konceptom pred hercov. A to, čo sa deje potom, je už voľný spád… Snažím sa celý tím vnímať ako spolutvorcov. Nikdy som nemal a ani nebudem mať s hercom direktívny vzťah. Práve naopak, je pre mňa inšpirujúce pracovať s hercovou fantáziou v kontexte mojej koncepcie a viesť s ním konštruktívny dialóg. Tomáš Procházka spred troch rokov by si o konkrétnom titule naštudoval kvantum kníh, pozrel by si množstvo starých inscenácií a až potom by hľadal spôsob, ako sa to dá urobiť. V tejto chvíli je pre mňa ale dôležitý materiál a kvalitní partneri — či už herci alebo dramaturg, s ktorými dokážem spolupracovať v rámci svojho voľného a uleteného jazyka.
V istých bodoch sa tvoja tvorba prelína aj s pohybovým a tanečným divadlom. Režijne si dokonca spolupracoval na niekoľkých tanečných inscenáciách. Nakoľko je pre tvoju tvorbu podstatné pohybové vyjadrenie?
Pohyb je pre mňa rozhodujúci. Do veľkej miery za to môže režisérka Júlia Rázusová, ktorej spôsob tvorby a práca s pohybom ma inšpirovali už na škole. A rovnako za to môže aj Rose Bruford College, kde som absolvoval na základe Julkino odporúčania študijný pobyt. Prvýkrát som intenzívnejšie pracoval s pohybom pri inscenácii textu Portrét Dory od Hélène Cixous. Vtedy som sa spoznal s choreografkou Martou Polákovou, s ktorom s istými prestávkami spolupracujem doteraz. Či už na úrovni konzultácií, alebo pri spoločnej tvorbe ako to bolo v prípade Pocitového RozUmenia, alebo najnovšie Tanečnej lekcie. Pohyb je oveľa oslobodzujúcejší a podnetnejší ako bežná čítačka, preto ho využívam aj prostredníctvom improvizácií pri stavaní mizanscén. Dvojhodinová improvizácia dokáže postaviť celú inscenáciu. Pohyb je pre mňa veľká inšpirácia a zároveň poznanie, z tejto vody sa už nevynorím.
V projekte KAFKA.DREAMING si si prácu s pohybovým vyjadrením vyskúšal aj na vlastnej koži. Ako si sa cítil v pozícii performera?
Moje rozhodnutie účinkovať v KAFKA.DREAMING. prišlo už na začiatku tvorivého procesu. Stále som však nad tým váhal a až pár týždňov pred premiérou som sa s touto myšlienkou na pevno stotožnil. Páčila sa mi práve tá predstava kontrastu: na javisku je jedno veľmi flexibilné a pohybovo nadané telo Petra Tilajčíka a vedľa neho je postavené veľké nemotorné telo, ktoré sa hýbe ťarbavo a ťažkopádne. Veľa kritikov tento koncept nepochopilo a hodnotili ma na základe reálnych tanečných kritérií. Bola to však pre mňa neuveriteľne oslobodzujúca skúsenosť, ktorá rástla z reprízy na reprízu.
Napriek aktuálne značnému rozmachu zakladania nových divadelných súborov či vzniku tvorivých zoskupení, ty zostávaš skôr tvorcom solitérom. Navyše pôsobíš skôr na poli nezávislého divadla. Čo ti to prináša?
Výhodou je, že nie som viazaný k žiadnemu dramaturgickému plánu, sám si vymyslím projekt, na ktorom chcem pracovať. Mám absolútnu slobodu vo všetkom, zostavím si vlastný tím spolupracovníkov, sám si určím koľko si za to zaplatím. V tomto by som nemenil. Nevýhodou nezávislosti je, že nie vždy mám robotu. Sám seba navyše vnímam ako rizikového pracovníka pre kamenné divadlá, pretože im nemôžem zaručiť, že urobím „normálnu“ peknú inscenáciu. Na niečom takom stroskotala aj Zimná cesta v Mestskom divadle Žilina. Môj umelecký názor a prehnaná ambicióznosť sa dostali do konfliktu s bežným divákom regionálneho divadla. V budúcnosti však mám ambície založiť si vlastné združenie, ktoré by najskôr pokrývalo prioritne moje projekty a neskôr by fungovalo aj ako zjednocujúci prvok pre viacerých nezávislých tvorcov. Obzvlášť pre takých, ktorí majú svoj názor a ktorí nerežírujú podľa nejakej šablóny.
Aké divadelné projekty ešte plánuješ v aktuálnej sezóne?
Pred pár týždňami sme so skvelým tímom dokončili performanciu Veľká potreba v Štúdiu 12, čo bol veľmi príjemný a oddychový tvorivý proces. Najčerstvejšou premiérou je projekt Dotyk s tanečníkmi z novej formácie mimoOs, s ktorými som sa stretol už pri Pocitovom RozUmení. Koncepciou inscenácie je výskum dotyku a dotýkania sa, čo je téma mne veľmi blízka. Na projekte participoval aj skvelý choreograf a môj drahý priateľ Peter Šavel, s ktorým si od prvej spolupráce veľmi rozumieme. Premiéra prebehla v priestoroch Novej Cvernovky , resp. Chemičky. Čaká ma ešte náročný skúšobný proces s divadlom DPM, s ktorými budem pripravovať druhé pokračovanie trilóge „Stratená generácia” pod názvom OEDIPUS REX (Mommy Dearest). Mala by to byť akási variácia na oidipovský mýtus a tému vyrovnávania sa s minulosťou, respektíve zatvárania očí pred minulosťou. Na konci sezóny začnem pracovať aj na novej inscenácii pre bratislavské Divadlo Aréna.
