Minulý rok v máji z doteraz neznámych príčin vyhorel pri Stanici Žilina-Záriečie originálny priestor S2, ktorý bol výraznou súčasťou festivalu Kiosk. Jeho jedinečnej, experimentálnej, hravej podstaty, ktorá vždy tvrdohlavo popierala akékoľvek hranice – medzi formami a žánrami, medzi tvorcami a divákmi… Vyhorený sa však akosi cítil aj samotný Kiosk. Okolnosti pandémie mu tento rok paradoxne pomohli a dramaturgiu festivalu zaviedli po nových, nie celkom vyšliapaných chodníčkoch. A to aj doslovne – program sa rozprestrel po celej Žiline, na sídliská, do opustených domov, chátrajúcich bytoviek, podchodov, ktoré bolo cítiť močom i poéziou. Na moment sa vrátili tie správne „smradľavé“ esencie starého nekonvenčného Kiosku, ako si ho pamätáme. Tŕň z päty to však organizátorom stále celkom nevytrháva. Napriek pozitívnym tohtoročným ohlasom za „vyslúžilé“ kioskové publikum do budúcnosti volám po ešte väčšom progrese, po ešte prekvapivejších zmenách narúšajúcich zažité stereotypy, po ešte drsnejšom prekračovaní všetkých dostupných noriem!
1. 1+1+1+1=1 (Simona Gottierová, Martina Mäsiarová, Dana Tomečková)
Výraznú líniu kioskového programu tento rok tvorili inštalácie – vizuálne, zvukové, multimediálne, interaktívne… Diela komunikovali spoločensky naliehavé témy či naopak obracali pozornosť diváka/návštevníka do jeho individuálne sveta, subtílneho vnútra. Práve takým bol projekt 1+1+1+1=1 trojice mladých vizuálnych umelkýň Gottierová, Mäsiarová, Tomečková. V takmer prázdnom žilinskom dome vytvorili poetickú oázu – priestor senzitívneho vnímania, rozvíjajúci imagináciu, umožňujúci prenesenie sa do vlastných spomienok či vnútorných pochodov. V jednej z izieb schne len pred chvíľou umytá dlážka a znie nežné hmkanie (ne)známej melódie, v inej sa lúhuje čaj, klíčia semienka, potichu sa prehráva platňa, vo vani chladne voňavý kúpeľ, v záhrade sa v tráve ligocú sklenené guľôčky, kde-tu sú pohodené krátke texty, záblesky cudzích myšlienok… Návštevník je bádateľom, ktorý objavuje (ne)skryté poklady, kráča po stopách neviditeľného majiteľa domu. Je tu a teraz. Štyridsať minút, avšak bez poznania toku času. Ten mu stopuje strážca, ktorý jeho jedinečný esenciálny zážitok ukončí zazvonením zvončeka. Pred koronou by som vnímala priestor ako možnosť zastaviť sa v rýchlom toku doby, po korone som ešte viacej ocenila všetky detaily, drobné prekvapenia, zázraky, príbehy, ktoré tam boli a možno neboli zároveň. A ktoré sme azda mohli dotvoriť aj my – napríklad tým, že sme pripravené buchty ležiace na kuchynskom stole vložili do rozohriatej rúry.
2. Urlicht / Prasvetlo (Peter Mazalán, András Cséfalvay)
V línii subtílnych senzorických zážitkov pre jedného diváka (maximálne dvoch) pokračoval aj nový spoločný projekt multiumelcov Petra Mazalána a Andrása Cséfalvaya. Divák (či azda účastník) je hneď v úvode neznámym hlasom pozvaný prejsť slabo osvetlenou sálou priamo na javisko, na ktorom je preň pripravený tento umelecký „oltár“. Až takmer rituálne si sadá za klavír – jeho tóny tak môže po celý čas vnímať nielen sluchom, ale aj prostredníctvom bezprostredných vibrácií. Táto desaťminútová hudobno-vizuálna inštalácia vychádza z Mahlerovej Symfónie číslo 2 – Vzkriesenie, ktorá sa – ako takmer celé skladateľovo dielo – zaoberá smrťou a tým, čo príde po nej. Mahler v tejto symfónii vraj rozpracoval svoju predstavu „hlasu z diaľky“ – tým sa tu stáva Mazalánova interpretácia opernej árie i sugestívny hlas Cséfalvaya prednášajúci poeticko-filozofickú esej o prchavosti svetla i ľudského bytia. Divák nie je prostým návštevník, je svedkom nadzmyslovej udalosti až telesného zážitku, vďaka ktorému môže objaviť nový vesmír. Jeho tok asociácií či abstraktných dojmov sa zhmotňuje v ružovej vesmírnej hmlovine, ktorá sa hýbe, premieňa na malej obrazovke na klavíri.
3. Poézia mesta (Odivo) / Obyčajné divadlo pre Limbovú (Guides kolektív)
Moju poslednú osobnú kioskovú „topku“ tvoria dva projekty, ktoré mi ukázali nové tváre Žiliny, dopriali mi dlhú prechádzku so zážitkami alebo za zážitkami ďaleko od Stanice. Oba zároveň veľmi kreatívne otvorili komunikáciu festivalu aj smerom k Žilinčanom, k ich bežným prostrediam a životom. Koncept Poézia mesta od Odiva prepojil lokálne miesta skrz poetické i banálne nápisy a graffity od neznámych autorov s tvorbou etablovaných rôzne zameraných umelcov – od pohybovej performancie dvojice Jazmína Piktorová a Tereza Slavkovská, cez výtvarnú inštaláciu Juraja Poliaka alebo rozhlasovú inštaláciu Petra Macsovszkého, až po slam poetry Adeladly. Guides (Inga Zotova-Mikshina, Roman Zotov-Mikshin, Tomáš Janypka, Viktor Černický) už posledné dva roky obohacovali kioskový program o rôzne performatívne intervencie – do verejného i osobného priestoru či do festivalovej atmosféry. Geniálnym vyvrcholením bolo ich tohtoročné Obyčajné divadlo pre Limbovú. Na kopci medzi panelákmi podľa návrhu architekta Juraja Gábora si postavili transparentný drevený príbytok bez stien, kde žili a súčasne prijímali návštevy – performatívne (Máriu Danadovú, Nelu Kornetovú a Petra Šavela) i tie neperformatívne (festivalových divákov či miestne decká). Guides (tento rok bez Černického) projektom tematizovali karanténnu izoláciu v kontraste s otvorenými stenami a z obyvateľov sídliska Solinky zároveň robili aktívnych divákov ich „každodenného“ bežného života.
