Keď minuloročný Kiosk, etablovaný žilinský festival tanečného a performatívneho divadla, označili jeho kurátori číslom 1, zaváňalo to vystúpením zo zaužívaných koľají a novým nádychom pri hľadaní dramaturgických a produkčných možností. Takto našliapnuté očakávania „inej“ éry bolo v ovzduší cítiť po rozpačitom motte work in progress o to silnejšie. Začiatkom leta však zasiahol emblémový multifunkčný priestor S2 požiar. Strata moderného plastového chrámu periférneho scénického umenia s hlineným povrchom vnútornej omietky a zastrešenej betónovým nadjazdom možno nebola z globálneho hľadiska tak tragická, ako Notre dame či sibírske lesy, no pre česko-slovenskú kultúrnu obec štípal dym rovnako. Výrazne to ovplyvnilo aj tohtoročnú atmosféru a plánovanú dramaturgiu Kiosku. Pôvodnú tematickú linku venujúcej sa Zodpovednosti a Vzdelávaniu nahradil „zapálený divák“ a téma Vyhorenia.
Dialóg medzi virtuálnym a živým, skutočným a fiktívnym
Performancia Habibi 2196 – 18 Yuriho Korca je v osvieteneckom ohľade aktivistická a zároveň na rozhľadenosť tém koncentrovaná. Dielo nadväzujúce na choreografiu rakúskej tvorkyne Helene Weinzierl Habibi Problem tematizuje odmietanie inakosti v sexuálnej orientácii na medziľudskej i politickej úrovni. Skutočný príbeh dvoch iránskych mládencov v minimalistickej javiskovej forme však tvorcovia neprezentujú exaktne a jasne.Yuri Korec nepracuje po prvý krát s metódou fragmentarizácie, repetitívnosti a dekompozície klasického naratívu (napr. d‑BODY‑m), čím sa aj konkrétny životný údel dokáže rozšíriť do mnohých javiskových interpretácií. Pomyselný „ne/dialóg“ medzi živým telom na javisku (Lukáš Záhorák) a imaginárnou postavičkou utekajúcou pred niečím na videu vytvára široké pole možností, ako tieto znaky čítať. Videoprojekcia s naratívom kontrastuje, niekedy ho umocňuje. Grafické riešenie pripomínajúce komiks nielenže odľahčuje celkovú ponurú atmosféru, ale zároveň vytvára z reálneho príbehu dvoch perzekvovaných chlapcov rozprávku, priam gýč, ktorý relativizuje, skrášľuje a idealizuje ľudské obludnosti. Vďaka takejto kombinácii sugestívnej obraznosti nevypovedaného a surovo spracovanej konkrétnosti v hereckom a tanečnom prejave vybočuje Habibi z plejády tematicky príbuzných inscenácií.
Od abstrakcie ku konkrétnostiam
Slovensko-maďarský tanečník Csaba Molnár patrí k tvorcom etablovaných na európskej úrovni a jeho inscenácie vynikajú vedľa pohybovej precíznosti hlavne vtipom a jemnou ironizáciou vysokého tanca. Spolu s brazílskym tanečníkom Marcio Kerber Canabarrom sa v Tropical Escape utiekajú do totálnej divočiny plnej ex®otiky, rozkoše a nekorektného humoru prekračujúceho hranice mysliteľného tabu. Divadelná fantazmagória, ktorá získala prestížnu maďarskú Labanovu cenu za choreografiu, je rozdelená do dvoch častí. Prvá pravdepodobne najviac odpovedá pôvodnému zámeru tvorcov: spontánny výbuch nápadov s výrazným pornografickým charakterom, parodovanie konzumnej kultúry a spoločnosti spektáklu, kombinácie mexickej telenovely, baletnej a Nižinského choreografie s pridanými orgazmickými zvukmi z hard porna atď. Sled bizarných obrazov akoby nepodliehal žiadnej premyslenej logike a skôr, ako úpenlivo analyzovať každý symbol, je príjemnejšie sa len nechať unášať bezbrehou kreativitou. Najskôr sa z niekoľkometrového nafúknutého čierneho monštra vykľujú dvaja tanečníci len v priesvitných silónových pančuchách a začnú maximálne deformovať svoje telá a vytvárať javiskový „bordel“. Raz sú faunom, inokedy okúňajúcimi sa spermami či animálnymi kreatúrami. Ich vyčíňaniu slúžia nafúknuté balóniky, z ktorých po prasknutí vypadnú vždy absurdnejšie predmety (zrkadielko, banány, umelý nožík, pitoreskná tekutina, biely prášok…). Po ich vybláznení prejdú do lecture performance, resp. performatívnej prednášky o inšpiračných zdrojoch, kde prezentujú proces tvorby i korpus odkazov na výtvarné diela. Vďaka focusu na queer estetiku, feministické míľniky a historický vývin zobrazovania nahých ženských tiel síce získava dielo na prínosnom didaktickom charaktere, no paradoxne sa tým trochu popiera úvodná sila asociatívnej abstraktnosti. No i napriek tomu ide určite o kľúčový nosný pilier tohtoročného Kiosku.
Neočakávaná perspektíva (?)
Viac ako samotný program ma zaujala skôr šanca a potenciál mnohých sprievodných akcií a podujatí. Komunitné fluidum pôsobí na domestikovaného diváka vábivo, no v širšom kontexte aspoň náprotivnej ulice môže vyznieť samoľúbo a nanajvýš konformne. Akoby sa tu všetci utiekali pred vonkajším svetom vyhorenia. Dnešný Kiosk je určite kultúrny a komunitný fenomén, kontaktný a referenčný bod zrkadliaci stav slovenskej (resp. Slovákmi tvoriacej) nezávislej scény. Avšak oveľa perspektívnejšie je v súčasnom vnímaní umenia ako záležitosti elít vystúpiť z doterajších priestorov a otvoriť sa okolitému svetu. Preto sa veľmi teším, že tohtoročný Kiosk (síce aj z neplánovaných dôvodov) začal expandovať. Vďaka (či skôr kvôli) nešťastiu sa festivalové dianie rozlialo nielen do Stanice a Novej Synagógy, ale aj Mestského a Bábkového divadla. Rovnako novým sprievodným konceptom tzv. Guides s kratučkými výstupmi či živými inštaláciami sa podarilo aspoň na chvíľu oživiť rušnú ulicu, podchod či križovatku pred Novou Synagógou a vstupné schodisko Mestského divadla. Vydať sa cestou vyhorenia by bola legitímna misia. Aj keď kurátori sa zriekli vlastného dôvetku k živým a aktuálnym témam v podobe niekdajších diskusií v stane a tohtoročný program pociťujem ako jeden z najslabších, práve vybočenie zo zaužívaných manažérskych koľají považujem za najväčší prínos tohtoročného a snáď aj budúcich Kioskov.
Habibi 2196 – 18
Režie a choreografie: Yuri Korec
Choreografie a performance: Lukáš Zahy
Dramaturgie: Jakub Turčan
Hudba: Oliver Stotz
Světelný design: Jojo blue
Video: Markus Huber
Video animace: Petra Hinterberger
Námět: Helene Weinzierl, Erich Rudolf, Yuri Korec
Koprodukce: Cielaroque Helene Weinzierl/www.cielaroque.com
Produkce: Skrzprst
Tropical Escape
Tvůrci: Csaba Molnár, Marcio Kerber Canabarro