Tanečná, resp. alternatívna divadelná scéna mi je od určitého bodu mojej kariéry bližšia než tá „tradičná” činoherná. Dlho som rozmýšľal prečo to tak je. Či je to môj problém s inštitúciami a autoritami ako takými, alebo je to jednoducho preto, že mi vyhovuje bezhraničnosť, ktorú performeri a tanečníci vyžarujú obdivuhodne prirodzene.
Studio Alta sa nachádza neďaleko môjho najmilovanejšieho miesta v celej Prahe — park Stromovka. Toto miesto dýcha trochu ako Hampstead Heath a trochu ako Hyde Park. Oplakal som tu veľa bývalých milencov, vypil veľmi veľa piva a prečítal veľa kníh.
Prvýkrát som sa v ňom ocitol práve pri príležitosti mojej historicky prvej pražskej hosťovačky v rámci festivalu súčasného slovenského tanca Hybaj Ho! s inscenáciou Pocitové RozUmenie, ktoré bolo pre mňa prelomové kvôli dvom veciam — prvýkrát som režíroval čisto tanečné predstavenie a počas tohto procesu som sa zoznámil s choreografom/performerom Petrom Šavelom, ktorý bude mať na moju vtedy ešte vyvíjajúcu sa kariéru veľmi zásadný vplyv. Každý krát keď som v Stromovke myslím na Altu a naopak. Myslím, že o rok či dva neskôr som sa do Alty vrátil s inscenáciou KAFKA.DREAMING, ďalším projektom, ktorý mal zásadný vplyv na moju kariéru a ktorý do veľkej miery zapríčinil, že prácu v kamennom divadle vyhľadávam už len zriedkakedy. Alta tak stála pri dvoch zlomoch mojej kariéry. Iste, netvoril som tu tak často ako by som si prial, nehral som tu toľko predstavení koľko moji starší a skúsenejší kolegovia, ale napriek tomu má Studio Alta veľmi zásadné miesto v mojom živote a v mojom srdci. Tento rok má 10 rokov.
Na konci augusta sa udial jeden z prvých eventov na počesť tohto výročia: 10 let v pohybu / Souboj tanečních Titánů. Pod tanečnými Titánmi sa mysleli samozrejme ‚alťácke” stálice — guru súčasnej tanečnej improvizácie Julyen Hamilton, niektorí z najlepších performerov a tanečníkov svojej generácie Jaro Viňarský, Peter Šavel, Stano Dobák, Renan Martins a Rasmus Ölme. Štvordňový event sprevádzali aj workshopy i komunitné zdieľanie zážitkov medzi účastníkmi a performermi.
Tvorbu Julyena Hamiltona som ako správny mladý súčasný režisér poznal predovšetkým z youtube a rozprávaní kolegov, čo jeho predstavenia videli. Zažiť jeho sólo naživo bol veľmi sugestívny zážitok. Do priestoru prišiel starší pán s tromi rekvizitami (vankúš, budík a deka) a od prvého momentu komunikoval s divákom súvislým tokom textu, o ktorom som sa neskôr ohromený dozvedel že bol od prvého momentu improvizovaný. Hamiltonove obdivuhodné asociačné schopnosti v kombinácii s plynulými dialógmi tela a slova vytvárali doslova hudobný zážitok. Ťažko tu používať akékoľvek analýzy, keďže sólo vznikalo naozaj v danom okamihu a v danej situácii. Hamilton dokázal v pravý čas prekvapiť, v pravý čas odľahčiť a s prirodzenosťou, ktorá je vlastná skúseným tanečníkom, si pýtať pozornosť. Naozajstné majstrovstvo a postmoderna presne taká, ako by mala byť.
Nasledujúce sólo Renana Martinsa sa dalo interpretovať ako majstrovská štúdia jedného účastníka žúru. Stojíme/sedíme ledabolo v priestore, z reproduktoru znie Rihanna, Whitney Houston v tých najdiskovejších remixoch aké si viete predstaviť. Martins dáva čas každému kroku. Jeho mimika sa mení tak pomaly, až máte pocit že dokážete registrovať prúd nervového impulzu z mozgu do jednotlivých svalov. Zapojené je celé telo. Problematický zlom nastal pri prechode do ambientnej elektroniky (aby sme náhodou nezabudli že sa jedná o súčasný tanec) a z rozjasnenej mimiky sa tvár kriví v grimase plaču? Hnevu? Na okamih prestávam Renanovi veriť, ako raver z povolania však viem, že tieto striedania nálad sú extázou každého dobrého techna. Moju dôveru získava späť, keď naberá dôveru voči publiku ktorého obklopuje. Je to predsa len odvážne rozhodnutie tancovať sólo medzi publikom, aj napriek tomu, že nevidím medzi nami nikoho kto by nebol s ním od prvého momentu. Martins drží svoje tempo aj dávno po otvorení dverí, kde nám Lucia K. už naznačila, že je čas na tretie a finálne sólo.
Peter Šavel je performer ktorého českému, resp. alťáckemu publiku netreba predstavovať. Keď sa ma niekto minule pýtal, ako by som ho ako performera opísal, povedal som jednoducho „ Ako Šavela. Alebo Šavelovú.” Peter patrí k tej skupine vzácnych umelcov, ktorý svoje koncepty opierajú o reálne a nie vágne „umelecké” vzdelanie. Vidieť ho tancovať, alebo jednoducho byť na javisku je pre mňa vždy sviatkom. Hovorím to ako jeho kolega, ako spolupracovník aj ako jeho snáď dobrý priateľ. V Obýváku nás čakal v kostýme ktorí mi pripomenul bowieovskú variáciu na Rothbarta z Labutieho jazera. Peter s nami komunikuje po anglicky, čo ma teší, pretože si myslím že v tomto jazyku sa cíti oveľa komfortnejšie. Jeho sólo je viac performatívnym koncertom. Upozorní nás, že spievať nevie, ale že sa o to naozaj pokúsi. Texty piesni striedali myšlienky o láskach, bolestiach, sexe, sexuálnej orientácii… Petrov spevácky prejav mi pripomína speváčku Anohni a projekt For You Katrina. Každú pesničku nasleduje priznanie z Petrovho života. Intímny kontakt s divákom, ktorý je mu vlastný už z mnohých jeho projektov (zavše spomeniem skvelý happening/rituál Eau De Vie ) sa rozvíja na vyššiu „meta-performatívnu” úroveň
Po predstavení fajčím s Jarom Viňarským na dvore a rozprávame sa o našich pocitoch. Vraj nemôže dnes byť dlho, lebo zajtra workshopantom varí obed. S touto myšlienkou odchádzam. Mám pocit že neodchádzam z divadla ale z rodinnej chaty, ktorú si na istý čas kamaráti prenajali a pracujú tam. Neviem či sa môžem považovať za nejaké médium, ale ako človek som veľmi citlivý na energiu priestorov. Alta má v sebe správny smrad. Smrad z potu ľudí, ktorí na nej dennodenne makajú, pot tanečníkov, čo v nej tancovali a pot tých, čo tam ešte len budú tancovať.
Urobila si skvelý projekt Lucka. Tak ako ty, aj ja Alte prajem aby bola dobrou matkou, ktorá nechá svoje deti odísť a ktorej deti sa k nej budú často vracať. Prajem ti veľa síl, nemáš to ľahké, kiež by si mala, ale aj tak to robíš skvele. Prajem ti všetko najlepšie milá Alta.
