Pražskú nezávislú — a predovšetkým tanečnú — scénu vám môžeme vskutku len ticho závidieť. Toľko priestorov, možností, tvorivej pestrosti… Obzvlášť pri spomienke na vaše festivaly nejedného slovenského divadelného kritika pichne pri srdci. V Bratislave máme dva festivaly tanca a tanečného divadla, pri čom na celom Slovensku ich nie je o moc viac. Oba majú rovnakú ambíciu – prezentovať súčasné tanečné umenie slovenskému, zväčša ešte stále mierne prudérnemu, divákovi. Líšia sa ale (našťastie) svojim užším charakterom.
Nu Dance Fest sa zameriava v prvom rade na tvorbu slovenských tanečníkov a choreografov a má skôr undergrandový nádych. Naopak, Bratislava v pohybe sa každý rok pokúšajú priniesť veľké mená medzinárodnej tanečnej scény (alebo aspoň také, ktoré sa v rámci rozpočtu podarí) a organizátori majú tendenciu zaujať aj väčšie spektrum divákov. Tento rok mal byť napríklad diváckym lákadlom Stephen Petronio s projektom Bloodlines, v rámci ktorého privádza k životu diela prelomových choreografov americkej postmoderny. V pôvodnej scéne a s dokonalými replikami kostýmov rekonštruuje Rain Forest Merca Cunnighama a Glacial Decoy Trishy Brown. Paradoxne práve toto festivalové predstavenie ako jediné nebolo vypredané.
Ak by sme chceli hľadať zjednocujúcu líniu v trojici top inscenácií tohtoročného programu, dalo by sa povedať, že sa všetky vyznačujú výrazným syntetickým prepojením pohybu, hudby (v každom prípade je dokonca tvorená priamo na javisku) a akčného svetelného dizajnu.
1. Speak low if you speak love … (Ultima Vez)
Trhákom sa podľa očakávania stala Ultima Vez s ich posledným dielom Speak low if you speak love … (ktoré mali mimochodom pražskí diváci možnosť vidieť už začiatkom tohto roka v Divadle Archa). Ústredná téma lásky je naozaj dosť obohratá – a obzvlášť v tanečnom umení, no pri predstavení belgického súboru prekvapivo nedochádza k tomu typickému lepkavému sentimentu. Wim Vandekeybus totiž nejde po tradičnej línii lásky ako krásneho vznešeného citu, ale ukazuje ju v najrôznejších variáciách a nevynecháva ani jej vrtkavú, márnotratnú a krutú stránku. Vandekeybusov špecifický pohybový slovník, ktorému nechýba nadhľad a humor, navyše priamo na scéne dopĺňa originálna prenikavá hudba Maura Pawlowskeho (obzvlášť v gitarových sólach) a kvílivý spev Juhoafrickej speváčky Tutu Puoane. A to všetko s pohybovo zdatnými, energickými a bezprostrednými tanečníkmi Ultimy Vez. Radosť dívať sa!
2. One step before the fall (Spitfire Company)
Z menších komornejších vecí najviac zaujala česká inscenácia One step before the fall Markéty Vacovskej, Lenky Dusilovej a Spitfire Company, tentokrát v tanečnej interpretácii Cécile Da Costa. Českému čitateľovi inscenáciu zrejme netreba obzvlášť predstavovať, keďže je už štyri roky stará. V programe bratislavského festivalu napriek tomu určite patrila k tým výraznejším zážitkom. A to vďaka vyváženej kombinácii hypnotického tanečného výkonu Cécile Da Costa, „čistej“ a fyzickej choreografii Markéty Vacovskej a zvukov podmanivej i drásavej Lenky Dusilovej. Tanečníčke pritom slúži ku cti nielen dynamické pohybové predvedenie (pri ktorom bolo možné vidieť pohyb každého jej svalu), ale i sugestívna práca s výrazom. Práve mimetickými zmenami (zo sústredenia a napätia až k nepatrným ironickým úškrnom) ako aj jemnými interakciami s divákom sa jej darilo prerušovať intenzívnu „bojovnú“ atmosféru v ringu. Predstavenie tak nestrácalo na vnútornej dynamike a kontinuálne vťahovalo diváka do vnútorných bojov Muhammada Aliho i Cécile Da Costa.
3. Skins (Jung In Lee)
Podobný koncept tanečného sóla v kombinácii s výrazným hudobným partnerom sa objavil aj v „jednoaktovke“ Skins. Jung In Lee, choreografka a tanečníčka pôvodom z Južnej Kórey, ktorá od minulého roku pôsobí v Rakúsku, sa vydáva na akúsi Joyceovu Ulyssesovskú púť, pričom impulzy bežného dňa plynule prenikajú jej telom. V choreografii kladie dôraz na každú časť tela samostatne – dlaň, chodidlo, panvu… Strieda rýchle a energické šklbanie tela s krkolomnými neprirodzenými pozíciami i s minimalistickými bežnými gestami (ako je pohladenie po tvári). Sledujeme rôznorodosť pohybov v priamej úmere s rôznorodosťou impulzov, ktoré sprevádzajú bežný deň človeka. Priamo na javisku, v blízkosti pohybujúceho sa tela, DJ hrá svoj elektronický set. Ich vzájomná súčinnosť pritom nedovoľuje rozlíšiť, kto koho vedie. V obdobnom partnerskom vzťahuje je tanečnica aj so svetlom – určuje, v ktorej sekvencii bude jej telo (či konkrétna časť) viditeľné, a v ktorej skryté. V istom momente ju reflektory predeľujú na niekoľko častí, v inom obraze jej svetelný štvorec na scéne vymedzí presný priestor pre pohyb. Skins je vizuálne i hudobne pútavá performancia – nič viac, nič menej. Intenzívnych dvadsať minút je ale niekedy viac ako nudné dve hodiny.
Jubilejný ročník Bratislavy v pohybe síce nepodliezol svoju rokmi získanú úroveň, ale ani nijako obzvlášť neprekvapil. Napokon v programe sa objavili prevažne mená, ktoré sú v posledných rokoch stali už akýmisi festivalovými stálicami – Ultima Vez, Spitfire Company, Milan Tomášik. Možno by teda dramaturgii festivalu pomohlo aj lovenie v novších a žánrovo pestrejších vodách.