TOP 3 Z BRATISLAVY V POHYBE 2016

Praž­skú nezá­vislú — a pre­do­všet­kým taneč­nú — scé­nu vám môže­me vskut­ku len ticho závi­dieť. Toľ­ko pries­to­rov, mož­nos­tí, tvo­ri­vej pes­t­ros­ti… Obzvlášť pri spo­mi­en­ke na vaše fes­ti­va­ly nejed­né­ho slo­ven­ské­ho diva­del­né­ho kri­ti­ka pich­ne pri srd­ci. V Bra­ti­sla­ve máme dva fes­ti­va­ly tan­ca a taneč­né­ho diva­dla, pri čom na celom Slo­ven­sku ich nie je o moc viac. Oba majú rov­nakú ambí­ciu – pre­zen­to­vať súčas­né taneč­né ume­nie slo­ven­ské­mu, zväč­ša ešte stá­le mier­ne prudér­ne­mu, divá­ko­vi. Líšia sa ale (našťas­tie) svo­jim užším charakterom.

Nu Dan­ce Fest sa zame­ria­va v prvom rade na tvor­bu slo­ven­ských taneč­ní­kov a cho­re­o­gra­fov a má skôr under­gran­do­vý nádych. Nao­pak, Bra­ti­sla­va v pohy­be sa kaž­dý rok pok­ú­šajú pri­niesť veľ­ké mená med­zi­ná­rod­nej tanečnej scé­ny (ale­bo aspoň také, kto­ré sa v rám­ci roz­počtu podarí) a orga­ni­zá­to­ri majú ten­den­ciu zau­jať aj väč­šie spek­trum divá­kov. Ten­to rok mal byť naprí­klad divác­kym láka­dlom Ste­phen Pet­ro­nio s pro­jek­tom Blo­od­li­nes, v rám­ci kto­ré­ho pri­vá­d­za k živo­tu die­la pre­lo­mo­vých cho­re­o­gra­fov ame­ric­kej post­mo­der­ny. V pôvod­nej scé­ne a s doko­na­lý­mi repli­ka­mi kos­tý­mov rekon­štru­u­je Rain Forest Mer­ca Cun­ni­gha­ma a Gla­cial Decoy Trishy Brown. Para­dox­ne prá­ve toto fes­ti­va­lo­vé pred­sta­ve­nie ako jedi­né nebo­lo vypredané.

Ak by sme chce­li hľa­dať zjed­no­cuj­úcu líniu v tro­ji­ci top insce­ná­cií toh­to­roč­né­ho pro­gra­mu, dalo by sa pove­dať, že sa všet­ky vyzna­čujú výraz­ným syn­te­tic­kým pre­po­je­ním pohy­bu, hud­by (v kaž­dom prí­pa­de je dokon­ca tvo­re­ná pri­a­mo na javis­ku) a akč­né­ho sve­tel­né­ho dizajnu.

1. Spe­ak low if you spe­ak love … (Ulti­ma Vez)
Trhá­kom sa podľa oča­ká­va­nia sta­la Ulti­ma Vez s ich posled­ným die­lom Spe­ak low if you spe­ak love … (kto­ré mali mimo­cho­dom praž­skí divá­ci mož­nosť vidieť už zači­at­kom toh­to roka v Diva­dle Archa). Ústred­ná téma lás­ky je nao­zaj dosť obo­hra­tá – a obzvlášť v taneč­nom ume­ní, no pri pred­sta­ve­ní bel­gic­ké­ho súbo­ru prekva­pi­vo nedo­chá­d­za k tomu typic­ké­mu lep­ka­vé­mu sen­ti­men­tu. Wim Van­de­key­bus totiž nejde po tra­dičnej línii lás­ky ako krásne­ho vzne­še­né­ho citu, ale uka­zu­je ju v naj­rôznej­ších vari­á­ci­ách a nevy­ne­chá­va ani jej vrt­ka­vú, már­no­trat­nú a kru­tú strán­ku. Van­de­key­bu­sov špe­ci­fic­ký pohy­bo­vý slov­ník, kto­ré­mu nechý­ba nad­hľad a humor, navy­še pri­a­mo na scé­ne dopĺňa ori­gi­nál­na pre­ni­ka­vá hud­ba Mau­ra Pawlowske­ho (obzvlášť v gita­ro­vých sólach) a kví­li­vý spev Juho­af­ric­kej spe­váč­ky Tutu Puo­a­ne. A to všet­ko s pohy­bo­vo zdat­ný­mi, ener­gic­ký­mi a bez­pro­stred­ný­mi taneč­níkmi Ulti­my Vez. Radosť dívať sa!

2. One step befo­re the fall (Spit­fi­re Com­pa­ny)
Z men­ších komor­nej­ších vecí naj­vi­ac zau­ja­la čes­ká insce­ná­cia One step befo­re the fall Mar­kéty Vacov­skej, Len­ky Dusi­lo­vej a Spit­fi­re Com­pa­ny, ten­to­krát v tanečnej inter­pre­tá­cii Céci­le Da Cos­ta. Čes­ké­mu čita­teľo­vi insce­ná­ciu zrej­me netre­ba obzvlášť pred­sta­vo­vať, keď­že je už šty­ri roky sta­rá. V pro­gra­me bra­ti­slav­ské­ho fes­ti­va­lu napriek tomu urči­te patri­la k tým výraznej­ším zážit­kom. A to vďaka vyvá­že­nej kom­bi­ná­cii hyp­no­tic­ké­ho taneč­né­ho výko­nu Céci­le Da Cos­ta, „čis­tej“ a fyzic­kej cho­re­o­gra­fii Mar­kéty Vacov­skej a zvu­kov pod­ma­ni­vej i drá­sa­vej Len­ky Dusi­lo­vej. Taneč­níč­ke pri­tom slúži ku cti nie­len dyna­mic­ké pohy­bo­vé pred­ve­de­nie (pri kto­rom bolo mož­né vidieť pohyb kaž­dé­ho jej sva­lu), ale i suges­tív­na prá­ca s výra­zom. Prá­ve mime­tic­ký­mi zme­na­mi (zo sústre­de­nia a napä­tia až k nepa­tr­ným iro­nic­kým úškr­nom) ako aj jem­ný­mi inter­ak­ci­a­mi s divá­kom sa jej dari­lo pre­ru­šo­vať inten­zív­nu „bojov­nú“ atmo­sfé­ru v rin­gu. Pred­sta­ve­nie tak nestrá­ca­lo na vnútor­nej dyna­mi­ke a kon­ti­nu­ál­ne vťa­ho­va­lo divá­ka do vnútor­ných bojov Muha­m­ma­da Ali­ho i Céci­le Da Costa.

3. Skins (Jung In Lee)
Podob­ný kon­cept taneč­né­ho sóla v kom­bi­ná­cii s výraz­ným hudob­ným part­ne­rom sa obja­vil aj v „jed­no­ak­tov­ke“ Skins. Jung In Lee, cho­re­o­gra­f­ka a taneč­níč­ka pôvo­dom z Juž­nej Kórey, kto­rá od minu­lé­ho roku pôso­bí v Rak­úsku, sa vydá­va na akú­si Joy­ceo­vu Ulys­se­sov­skú púť, pri­čom impul­zy bež­né­ho dňa ply­nu­le pre­ni­kajú jej telom. V cho­re­o­gra­fii kla­die dôraz na kaž­dú časť tela samo­stat­ne – dlaň, cho­di­dlo, pan­vu… Strie­da rýchle a ener­gic­ké škl­ba­nie tela s krko­lom­ný­mi nepri­rod­ze­ný­mi pozí­ci­a­mi i s mini­ma­lis­tic­ký­mi bež­ný­mi gesta­mi (ako je pohla­de­nie po tvá­ri). Sle­du­je­me rôz­no­ro­dosť pohy­bov v pri­a­mej úme­re s rôz­no­ro­dosťou impul­zov, kto­ré spre­vá­d­za­jú bež­ný deň člo­ve­ka. Pri­a­mo na javis­ku, v blíz­kos­ti pohy­buj­úce­ho sa tela, DJ hrá svoj elek­tro­nic­ký set. Ich vzá­jom­ná súčin­nosť pri­tom nedo­voľu­je roz­lí­šiť, kto koho vedie. V obdob­nom part­ner­skom vzťa­hu­je je taneč­ni­ca aj so svetlom – urču­je, v kto­rej sek­ven­cii bude jej telo (či kon­krét­na časť) vidi­teľ­né, a v kto­rej skry­té. V istom momen­te ju reflek­to­ry pre­deľujú na nie­koľ­ko čas­tí, v inom obra­ze jej sve­tel­ný štvo­rec na scé­ne vymed­zí pres­ný pries­tor pre pohyb. Skins je vizu­ál­ne i hudob­ne púta­vá per­for­man­cia – nič viac, nič menej. Inten­zív­nych dvad­sať min­út je ale nie­ke­dy viac ako nud­né dve hodiny.

Jubi­lej­ný roč­ník Bra­ti­sla­vy v pohy­be síce nepod­lie­zol svo­ju rokmi zís­ka­nú úro­veň, ale ani nija­ko obzvlášť neprekva­pil. Napo­kon v pro­gra­me sa obja­vi­li pre­važ­ne mená, kto­ré sú v posled­ných rokoch sta­li už aký­mi­si fes­ti­va­lo­vý­mi stá­li­ca­mi – Ulti­ma Vez, Spit­fi­re Com­pa­ny, Milan Tomášik. Mož­no by teda dra­ma­tur­gii fes­ti­va­lu pomoh­lo aj love­nie v novších a žánro­vo pes­t­rej­ších vodách.