Napriek tomu, že medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe 2017 priniesol takmer o polovicu viac produkcií ako minulý rok, nedá sa povedať, že by išlo o vydarený ročník. Musím dokonca priznať, že Bratislava v pohybe ma v niečom rok čo rok neprestáva sklamávať. A tomuto môjmu pocitu nepridáva ani fakt, že ide o festival so zrejme najindiferentnejšou atmosférou, aký som kedy absolvovala. Budem sa zrejme opakovať, ale myslím si, že Bratislava v pohybe stále naplno nevyužíva potenciál, ktorý má – alebo ktorý by mohla mať.
1. Siena (La Veronal)
Talianska inscenácia Siena je jedným z tých prípadov, kedy sa k nám konečne dostane niečo zaujímavé, čo ste ale vy v Prahe už dávno videli. Na základe recenzií českého uvedenia si však dovolím tvrdiť, že tentokrát bratislavskí diváci obišli lepšie. Cite specific predstavenie, ktoré bolo súčasťou Tanca Praha 2017 na Bratislave v pohybe uviedli v kompletnej dĺžke a v klasickom divadelnom prostredí. Veľmi dobrým ťahom od organizátorov bolo umiestnenie Sieny práve na javisko Historickej budovy Slovenského národného divadla. Umocnilo to istý pátos, ktorý v sebe táto inscenácia nesie. Všetko sa odohráva v miestnosti akejsi galérie, v ktorej visí jediný obraz a to nadrozmerná Tizianova Venuša. Napriek rozloženým lavičkám a postave strážnika tento priestor v skutočnosti pôsobí, akoby ani nebol z nášho sveta. Môže to byť metafora nášho podvedomia – miesto, kde sa hromadia naše sny, myšlienky a predstavy, rovnako to môže byť akási čakáreň na posmrtný život. Každopádne je to priestor, v ktorom nefungujú reálne zákonitosti bytia. Akcie sú nelogické, rovnako čas sa pohybuje v intenciách sna. Tanečníci v rovnakých šermiarskych kostýmoch môžu byť anjelmi smrti, prevádzačmi na druhú stranu, alebo noname prízrakmi zo snov. Ich „neľudský“ charakter demonštrujú aj štylizované, neprirodzene trhané, impulzívne pohyby, ktoré sa lámu v kĺboch. Telo je tu celkovo predstavené ako akási hmota, neosobný nositeľ významov – čo sa spája s predstavou tela vo výtvarnom umení, ktorá je tu demonštrovaná nahou Tizianovou Venušou. Sólové výstupy striedajú duetá či skupinové choreografie, v ktorých sa jednotlivé telá prelínajú, splývajú v jednej spoločnej mase. Režisér Marcos Morau rozvíja v Siene paralelne niekoľko tém – je možné zachytiť ich jemné chvenie, no je vylúčené ich jasne uchopiť. Všetko je však v intenciách konceptu. Taliansky súbor zámerne navodzuje bizarnú až kontemplatívnu atmosféru. Kombinácia špecifickej a zároveň intenzívnej atmosféry, viacúrovňového konceptu, ktorý vás baví odhaľovať a pohybovej geniálnosti tanečníkov z La Veronal tento kus možno považovať za objav tohtoročnej Bratislavy v pohybe.
2. Wow!
Napriek tomu, že slovenská produkcia zväčša na festivale len skromne dopĺňa veľké choreografické mená, tento rok sa nehanbím dať jedno z posledných diel súboru Debris Company na druhé miesto. Zároveň oceňujem, že dramaturgia z pripravovanej spoločensko-kritickej trilógie vybrala prvú inscenáciu Wow! miesto Únosu Európy, ktorý už zopár festivalov pochodil (na poslednú časť s názvom Job sa ešte len čaká). Wow! by sa dal označiť ako sci-fi poeticko-pohybová inštalácia či ako futuristický pohyblivý básnický obraz. Akýsi páni vesmíru alebo jednoducho ľudia budúcnosti vo výrazne štylizovaných kostýmoch spolu s básňami Eugena Gindla prinášajú odkaz o stave sveta – toho budúceho i toho súčasného. Debris vytvoril v pravom zmysle intermediálnu inscenáciu, ktorá rovnocenne prepája pohyb s výrazne vizuálnou stránkou (čo sa týka, kostýmov Kataríny Holkovej, Vlkovej povestnej výbornej práce so svetlom i profesionálne zvládnutého a efektného video art Alexa Zelinu) a súčasne s básnickým umením. Gindlove prorocké verše znejúce z nahrávky (opäť rovnaká črta so Sienou) pri tom nie je nevyhnutné priamo tu a teraz dokonale dekódovať. Nadobúdajú v inscenácii melodickú povznášajúcu rovinu a spolu s intergalaktickými tanečníkmi sugestívne pôsobia na emocionálnu a asociatívnu rovinu diváckeho vnímania.
3. Alien Express
Z apatie, ktorú som počas prvých predstavení Bratislavy v pohybe pociťovala, ma vytrhlo až mladé slovinské duo Žigan Krajnčan a Gašper Kunšek. Ich živelnosť, energickosť a najmä spontánnosť bola v dokonalom kontraste s dvomi predstaveniami z Južnej Kórey, ktoré Alien Expressu predchádzali v ten istý večer. Tanečne profesionálne podané, avšak akosi konvenčne známe a nudné duetá Lost Room a Between nahradila slovinská smršť. Krajnčan a Kunšek sa už pred oficiálnym začiatkom predstavenia „rozcvičujú“ v polkruhu obklopenom stoličkami pre divákov, hádžu si medzi sebou tanečné figúry, provokujú jeden druhého k extrémnejším výkonom. V podobnom móde je napokon i celá performancia. Po naplnení sály sa Krajčan priateľsky prihovorí divákom a upozorní ich, že Alien Express je vždy iný, záleží od momentálne inšpirácie, dispozície tanečníkov, i reakcií divákov. Majú pripravený iba okruh motívov/tém, na ktoré pohybovo improvizujú. Bezprostrednosť oboch tanečníkov dopĺňa kôpka batohov a vyzlečeného oblečenia, ktorú majú len tak ledabolo pohodenú pri improvizovanom dídžejskom pulte. Od začiatku tak navodzujú dojem, akoby sme sledovali akýchsi pouličných tanečníkov. Pachuť ulice evokujú aj breakdancové prvky, ktoré sú najmä v začiatkoch performancie výraznou súčasťou choreografií. Do kontrastu s touto „špinavou“ atmosférou však postupne prichádzajú štylizované expresívne tanečné kreácie, ktoré naopak pôsobia ako obrazy z dejín výtvarného umenia. Kombináciu vysokého s nízkym dopĺňa hudobný výber (od klasiky po Michaela Jacksona). Reprodukovanú hudbu (púšťanú evidentne z kanála YouTube) striedajú so spievanými partmi multitalentovaného Žigana Krajnčana. Nezabudnuteľný je najmä legendárny song Show must go on, ktorý Krajnčan svojsky interpretuje počas toho, ako sa na jeho telo opakovane šplhá Kunšek. Na záver sa chlapci vracajú k pouličnému odéru a po potlesku ešte hodia prídavok. Popri už tradične prevažne konvenčnému charakteru Bratislavy v pohybe tento rok organizátori postavili konečne niečo odvážnejšie a viac „sexi“. Bodaj by v tom našli cestu aj počas skladania budúceho ročníka.
