V tanečno-performatívnom projekte Rebeka sa rodina naučila čítať tonus, zastaviť choreografiu a pretransformovať svoje telá do tela dcéry. Na javisku je sedemročná, imobilná Rebeka dôležitou partnerkou, ktorá určuje tempo. Rozhovor s mamou Rebeky – Katarínou Trulikovou o tom, ako sa z bežnej starostlivosti stáva pohybový slovník a prečo inklúzia funguje v umení, ale v systéme starostlivosti a vzdelávania na Slovensku naďalej zostáva na rodičoch.
V projekte Rebeka sledujete trajektórie príbehov dieťaťa so špeciálnymi potrebami, jeho rodičov a terapeutky. Keby Rebeka na javisku dala najavo, že dnes nechce byť súčasťou predstavenia – ako by ste to spoznali? Máte dohodnutý signál na „nie“?
Od prvej skúšky sme sa snažili hľadať čo najvhodnejší spôsob, ako reflektovať jej potreby na javisku. Ako pre ňu vytvárať priestor na otváranie sa v téme inakosti, aby sa nestala len nástrojom na odhaľovanie a manipuláciu, ale aby sa stala partnerkou a mohla použiť svoj pohybový slovník. Hľadali sme a pri každom predstavení stále hľadáme a objavujeme nové momenty, ktoré nás učia čítať jej potreby. Na javisku sme aj rodičmi, poznáme jej prejavy nepokoja, s ktorými pracujeme a pre ktoré hľadáme riešenia, aj za cenu zmeny na javisku. Ak by išlo o akútny stav, zhodli sme sa, že predstavenie vieme prerušiť a neodohrať.
Čo je najabsurdnejší moment vašej bežnej dennej rutiny s Rebekou, ktorý ste preniesli na javisko tak, že diváci netušia, že je úplne reálny?
Všetky obrazy v predstavení sú reálne a zachytávajú skutočné zážitky, spomienky či situácie. Bežná denná rutina tam ako taká nie je. Pre mňa je najabsurdnejší moment, keď sa Anka Sedlačková stáva kurátorkou a prichádza na obhliadku bytu, aby zistila, či sme vhodní adepti na adopciu dieťaťa. Prechádza celý priestor, rieši, čo kde nemáme, a stále hľadá postieľku. Je to náš reálny zážitok spred podania žiadosti o adopciu, keď nás navštívila pani kurátorka, aby o nás napísala posudok a správu pre súd. Veľmi ju zaskočilo, že nemáme televízor, a intenzívne riešila, kde budeme mať postieľku pre dieťa.
Alica Mikócziová robila scénu a kostýmy – keď obliekate Rebeku do predstavenia, obliekate performerku alebo dcéru? Kde je pre vás ten rozdiel?
Obliekame dcérku, ktorá sa oblečením kostýmu stáva performerkou. Obliekanie je denná rutina, ktorá má svoje špecifiká. Pri bežnom dni ide o jej komfort a praktickosť pre nás aj pre jej okolie. Rebeka je imobilná, často leží alebo sedí. Šaty sú kúsok oblečenia, ktorý by som jej rada obliekala, no na bežné dni je nepraktický. V predstavení má šaty, čo v sebe nesie niekoľko vrstiev významu. Veľmi dôležitou súčasťou scény je deka, ktorú Alica navrhla a vyrobila. Na deke sú našité rôzne kúsky oblečenia, ktoré mala Rebeka, keď k nám prišla, alebo nám pripomínajú konkrétne obdobie či zážitok. Deka slúži ako variabilný prvok – vytvára zázemie pre Rebeku, na scéne funguje ako posteľ, autobus či nemocničné lôžko.

Ján Čief svietil priestor. Podľa čoho ste definovali Rebekin svetelný priestor?
Rebeka nevníma svetlo ako bežný tanečník, ale reaguje naň. Vníma jeho intenzitu, zmenu, jas, mäkkosť… a to bolo kľúčové. Rebeka má epilepsiu a toto bola pre Janka nosná informácia. Dizajn svetla nastavoval veľmi citlivo, hral sa so širokým spektrom farieb. Miestami preto, aby sa priblížil pocitu zo senzorickej miestnosti Snoezelen. Špeciálnym prvkom sú napríklad pomalé pohyblivé lúče, ktoré nasledujú priestorovú dráhu sóla Rebeky, či geometrické útvary, ktoré vymedzujú hranice bytu.
Počúvate na javisku viac Rebeku alebo seba navzájom? Kto z vás troch prvý zaregistruje, že sa jej mení tonus?
Počas predstavenia sa snažíme čo najviac počúvať a vnímať Rebeku. Snažíme sa jej dať čo najväčší záber a priestor na interakciu, spojenie, sólo – samozrejme, s ohľadom na seba a na naše spoločné interakcie. Predstavenie ponúka veľa spoločných výmen, kde máme možnosť reagovať na tonus toho druhého, a tak je to aj pri Rebeke. Koho partnerkou sa stáva, ten sa stará o jej tonus. Jednotlivé časti sme sa snažili vyskladať tak, aby bola na javisku sama čo najmenej. Jednak preto, že jej každý ponúka inú kvalitu pohybu cez svoje telo, a jednak preto, aby sme sa počas predstavenia mohli striedať a mali možnosť trochu sa odľahčiť a nadýchnuť sa.

V anotácii spomínate nielen znevýhodnenie, ale aj privilégiá, ktoré prináša dieťa vyvíjajúce sa neštandardne. Aké privilégiá vám ako rodine Rebeka dala?
Ako privilégium vnímame už len to, že sme mali možnosť vytvoriť predstavenie s Ankou a Maťom. Že máme možnosť prinášať do nášho okolia skutočnú inklúziu, kde nie je Rebeka len tolerovaná, ale je braná ako plnohodnotná súčasť našej sociálnej skupiny i širšieho okolia. Privilégiom je široké spektrum ľudí, ktorých sme vďaka nej mohli a stále môžeme spoznávať. Privilégiom je, že sa predpokladaný rok života pretiahol na sedem rokov. Privilégiom je, že sme mali možnosť objaviť viac prítomných a obyčajných okamihov, že občas menej plánujeme a viac cítime.
Ktorý pohyb, ktorý robí Rebeka doma úplne prirodzene, bol pre vás najťažší preložiť do tanečného slovníka?
Máme v predstavení časť, ktorá sa volá Štyri Rebeky. Ide o obraz, v ktorom sa pretransformujeme do tela Rebeky. Cez naše telá sa snažíme priniesť na javisko obraz jej pohybového slovníka. Nebolo náročné pretaviť to do pohybu alebo to zopakovať, lebo v tejto interakcii žijeme každý deň a máme ju navnímanú. Veľmi náročné však bolo spracovať pocit z toho, čo sme objavili. Keď sme zažili vnímanie sveta z jej perspektívy. Vyvolalo to v nás pocit beznádeje, frustráciu, strach a otázky: Zažíva toto aj Rebeka? Prinieslo to túto kvalitu len nám? Je to preto, lebo naše poznanie pohybu a vnímania má širší záber?
Ako sa vám dnes reálne žije s Rebekou, ktorá má už sedem rokov? Čo je pre vás v tejto chvíli najväčšou výzvou – nie na javisku, ale doma, v systéme starostlivosti?
To je ťažká otázka. Systém starostlivosti je na nás. Ako Rebeka rastie, rastú aj jej potreby spojené s bežnou dennou rutinou, zábavou, hrou, povinnosťami. Žijeme v Banskej Bystrici, kde nie je vhodné zariadenie, ktoré by nám pomohlo v starostlivosti o ňu. Je pre nás veľmi dôležité, aby bola Rebeka bežnou súčasťou úzkej i širšej sociálnej skupiny. Aby ona aj jej okolie zažívali skutočnú inklúziu a interakciu. S odstupom času si uvedomujeme, že je za tým veľmi veľa práce. Rebeka chodí od svojich troch rokov do lesného klubu, kde bola v plnohodnotnom kolektíve a vždy mala svoju asistentku, ktorú sme zabezpečili a zaplatili my. Môžeme si to dovoliť len vďaka ľuďom, ktorí našu snahu vidia, organizujú pre nás zbierky, hľadajú možnosti a majú nápady, ako nám pomôcť, aby sme inklúziu mohli naozaj žiť. Ďalšou výzvou sú voľnočasové aktivity a škola. Rebeka začala tento rok chodiť do školy. Aj toto bola veľmi náročná cesta. Systém veľmi nemyslí na deti so špeciálnymi potrebami. Vytvára pre ne miesto v špeciálnych školách, alebo ich zo vzdelávania vylúči. Deti tak často zostávajú doma v starostlivosti rodičov a rodiny bez sociálnych bublín. Nám sa podarilo Rebeku zapísať do bežnej školy, ktorá hľadá možnosti vzdelávania pre deti so špeciálnymi potrebami. Budeme ju postupne začleňovať. V októbri odohráme predstavenie pre deti v škole, aby sme im ju predstavili. Potom pôjde Rebeka prvýkrát do školy. Bude tam chodiť len na jeden deň v týždni a dva dni bude tráviť v škôlke, aby sa postupne aklimatizovala ona aj deti v triede. Veľmi by sme chceli, aby sa to podarilo nastaviť ako v škôlke, kde mohla tráviť tri dni v týždni. Uvedomujeme si však, že to možno nebude možné – jednak pre jej zdravotný stav, jednak pre tempo, ktoré bude v triede. V škole máme dohodu, že táto inklúzia by mala byť prínosná a príjemná pre obe strany. Uvidíme, ako sa nám to celé podarí uchopiť a uniesť, lebo systém starostlivosti nám veľmi nepomáha.
Bol počas tvorby s Annou Sedláčkovou a Martinom Hodoňom moment, keď ste sa nezhodli ako performeri, nie ako rodičia? A museli ste prijať, že choreografia potrebuje niečo iné, ako by chcela mama alebo otec?
Od úplného začiatku sme dôverovali Maťovi, mal naše zvyky ako rodičov dôkladne naštudované a vychádzal z nich. Trávili sme spolu veľa času aj mimo skúšok, veľa sme sa rozprávali, chodili sme na kávu, do parku, do lesa… Bolo pre neho aj pre nás dôležité, aby nás poznal a vedel o našich radostiach aj starostiach. Postupne naskočil na našu cestu. Pamätáme si však veľmi silný moment, keď sa začalo naplno skúšať a naše ambície rástli a rástli, a vtedy nám Rebeka dala najavo, že sa máme upokojiť a zamerať sa najprv na ňu. A práve od tohto momentu sme začali pracovať úplne inak, pretože sme pochopili, kto je tu hlavný režisér a tanečník. Bolo skvelé pozorovať, ako sa naše roly stretli: Anka – skúsená pedagogička, terapeutka, performerka, profesionálna tanečníčka – otec a mama – učiteľka – milovníčka tanca. A práve tieto skúsenostné polohy sme aplikovali aj do našej interakcie s Rebekou a myslím, že tie momenty sú zachytené v predstavení.

Je v predstavení moment, kde si oddýchnete nie preto, že to chce choreografia, ale preto, že to v tej chvíli naozaj potrebujete? A na záver – chystáte s Rebekou ďalšie pokračovanie, alebo má ako javiskový projekt svoj koniec?
Predstavenie má svoju dynamiku, no je nastavené tak, aby mal interpret možnosť voľne narábať s intenzitou. Je naozaj veľmi dôležité uvedomovať si, o kom a pre koho toto predstavenie je. Dokonca sme prišli na spôsob uvoľnenia alebo určitého stop-time a načúvania, keď čakáme, čo na to Rebeka. Predstavenie Rebeka vzniklo vďaka nášmu pilotnému projektu SomaLab, kde sme si mohli vyskúšať javiskový formát a ochutnať, aké by to bolo. Tento projekt je pre nás vzácny pre mnohé maličkosti, ktoré nám dodali odvahu vystúpiť vyššie. V projekte Rebeka sme sa naučili veľa počúvať, pozorovať a hľadať nové možnosti. Dodal nám odvahu a chuť prinášať inklúziu do umenia a života. Chceme si ju zachovať a hľadať ďalšie pokračovania.
