Rubriky
Rozhovory Zahraničí

Katarína Truliková: Systém nemyslí na deti so špeciálnymi potrebami

V taneč­no-per­for­ma­tív­nom pro­jek­te Rebe­ka sa rodi­na nau­či­la čítať tonus, zasta­viť cho­re­o­gra­fiu a pre­trans­for­mo­vať svo­je telá do tela dcé­ry. Na javis­ku je sede­mroč­ná, imo­bil­ná Rebe­ka dôle­ži­tou part­ner­kou, kto­rá urču­je tem­po. Roz­ho­vor s mamou Rebe­ky – Katarí­nou Tru­li­ko­vou o tom, ako sa z bež­nej sta­rost­li­vos­ti stá­va pohy­bo­vý slov­ník a pre­čo inkl­úzia fun­gu­je v ume­ní, ale v sys­té­me sta­rost­li­vos­ti a vzde­lá­va­nia na Slo­ven­sku naďa­lej zostá­va na rodičoch.

V pro­jek­te Rebe­ka sle­du­je­te tra­jek­tó­rie prí­be­hov die­ťaťa so špe­ci­ál­ny­mi potre­ba­mi, jeho rodi­čov a tera­pe­u­t­ky. Keby Rebe­ka na javis­ku dala naja­vo, že dnes nechce byť súčas­ťou pred­sta­ve­nia – ako by ste to spo­zna­li? Máte dohod­nu­tý sig­nál na „nie“?

Od prvej skúš­ky sme sa sna­ži­li hľa­dať čo naj­vhod­nej­ší spô­sob, ako reflek­to­vať jej potre­by na javis­ku. Ako pre ňu vytvá­rať pries­tor na otvá­ra­nie sa v téme ina­kos­ti, aby sa nesta­la len nástro­jom na odha­ľo­va­nie a mani­pu­lá­ciu, ale aby sa sta­la part­ner­kou a moh­la pou­žiť svoj pohy­bo­vý slov­ník. Hľa­da­li sme a pri kaž­dom pred­sta­ve­ní stá­le hľa­dá­me a obja­vu­je­me nové momen­ty, kto­ré nás učia čítať jej potre­by. Na javis­ku sme aj rodič­mi, pozná­me jej preja­vy nepo­ko­ja, s kto­rý­mi pra­cu­je­me a pre kto­ré hľa­dá­me rie­še­nia, aj za cenu zme­ny na javis­ku. Ak by išlo o akút­ny stav, zhod­li sme sa, že pred­sta­ve­nie vie­me pre­ru­šiť a neodohrať.

Čo je najabsurd­nej­ší moment vašej bež­nej den­nej ruti­ny s Rebe­kou, kto­rý ste pre­nies­li na javis­ko tak, že divá­ci netu­šia, že je úpl­ne reálny?

Všet­ky obra­zy v pred­sta­ve­ní sú reál­ne a zachy­tá­vajú sku­toč­né zážit­ky, spo­mi­en­ky či situ­á­cie. Bež­ná den­ná ruti­na tam ako taká nie je. Pre mňa je najabsurd­nej­ší moment, keď sa Anka Sed­lač­ko­vá stá­va kurá­tor­kou a pri­chá­d­za na obh­li­a­d­ku bytu, aby zis­ti­la, či sme vhod­ní adep­ti na adop­ciu die­ťaťa. Pre­chá­d­za celý pries­tor, rie­ši, čo kde nemá­me, a stá­le hľa­dá postieľ­ku. Je to náš reál­ny záži­tok spred poda­nia žia­dos­ti o adop­ciu, keď nás navští­vi­la pani kurá­tor­ka, aby o nás napí­sa­la posu­dok a sprá­vu pre súd. Veľ­mi ju zasko­či­lo, že nemá­me tele­ví­zor, a inten­zív­ne rie­ši­la, kde bude­me mať postieľ­ku pre dieťa.

Ali­ca Mikó­c­zi­o­vá robi­la scé­nu a kos­týmy – keď oblie­ka­te Rebe­ku do pred­sta­ve­nia, oblie­ka­te per­for­mer­ku ale­bo dcé­ru? Kde je pre vás ten rozdiel?

Oblie­ka­me dcér­ku, kto­rá sa oble­če­ním kos­tý­mu stá­va per­for­mer­kou. Oblie­ka­nie je den­ná ruti­na, kto­rá má svo­je špe­ci­fi­ká. Pri bež­nom dni ide o jej kom­fort a prak­tic­kosť pre nás aj pre jej oko­lie. Rebe­ka je imo­bil­ná, čas­to leží ale­bo sedí. Šaty sú kúsok oble­če­nia, kto­rý by som jej rada oblie­ka­la, no na bež­né dni je neprak­tic­ký. V pred­sta­ve­ní má šaty, čo v sebe nesie nie­koľ­ko vrs­tiev význa­mu. Veľ­mi dôle­ži­tou súčas­ťou scé­ny je deka, ktorú Ali­ca navrh­la a vyro­bi­la. Na deke sú naši­té rôz­ne kúsky oble­če­nia, kto­ré mala Rebe­ka, keď k nám prišla, ale­bo nám pri­po­mí­najú kon­krét­ne obdo­bie či záži­tok. Deka slúži ako vari­a­bil­ný prvok – vytvá­ra záze­mie pre Rebe­ku, na scé­ne fun­gu­je ako posteľ, auto­bus či nemoc­nič­né lôžko.

Katarí­na a Rebe­ka v pred­sta­ve­ní REBEKA. Foto Peter Coch

Ján Čief svie­til pries­tor. Podľa čoho ste defi­no­va­li Rebekin sve­tel­ný priestor?

Rebe­ka nevní­ma svet­lo ako bež­ný taneč­ník, ale rea­gu­je naň. Vní­ma jeho inten­zi­tu, zme­nu, jas, mäk­kosť… a to bolo kľúčo­vé. Rebe­ka má epi­lep­siu a toto bola pre Jan­ka nos­ná infor­má­cia. Diza­jn svet­la nasta­vo­val veľ­mi cit­li­vo, hral sa so širo­kým spek­trom farieb. Miesta­mi pre­to, aby sa pri­blí­žil poci­tu zo sen­zo­ric­kej miest­nos­ti Sno­e­ze­len. Špe­ci­ál­nym prv­kom sú naprí­klad poma­lé pohyb­li­vé lúče, kto­ré nasle­dujú pries­to­ro­vú dráhu sóla Rebe­ky, či geo­me­t­ric­ké útva­ry, kto­ré vymed­zujú hra­ni­ce bytu.

Počúva­te na javis­ku viac Rebe­ku ale­bo seba navzá­jom? Kto z vás troch prvý zare­gis­tru­je, že sa jej mení tonus?

Počas pred­sta­ve­nia sa sna­ží­me čo naj­vi­ac počúvať a vní­mať Rebe­ku. Sna­ží­me sa jej dať čo naj­väč­ší záber a pries­tor na inter­ak­ciu, spo­je­nie, sólo – samozrej­me, s ohľa­dom na seba a na naše spo­loč­né inter­ak­cie. Pred­sta­ve­nie pon­úka veľa spo­loč­ných výmen, kde máme mož­nosť rea­go­vať na tonus toho dru­hé­ho, a tak je to aj pri Rebe­ke. Koho part­ner­kou sa stá­va, ten sa sta­rá o jej tonus. Jed­not­li­vé čas­ti sme sa sna­ži­li vyskla­dať tak, aby bola na javis­ku sama čo najme­nej. Jed­nak pre­to, že jej kaž­dý pon­úka inú kva­li­tu pohy­bu cez svo­je telo, a jed­nak pre­to, aby sme sa počas pred­sta­ve­nia moh­li strie­dať a mali mož­nosť tro­chu sa odľa­h­čiť a nadých­nuť sa.

(zľa­va) Tibor a Rebe­ka v pred­sta­ve­ní REBEKA. Foto Peter Coch

V ano­tá­cii spo­mí­na­te nie­len zne­vý­hod­ne­nie, ale aj pri­vi­lé­giá, kto­ré pri­náša die­ťa vyví­jaj­úce sa neštan­dard­ne. Aké pri­vi­lé­giá vám ako rodi­ne Rebe­ka dala?

Ako pri­vi­lé­gi­um vní­ma­me už len to, že sme mali mož­nosť vytvo­riť pred­sta­ve­nie s Ankou a Maťom. Že máme mož­nosť pri­nášať do nášho oko­lia sku­toč­nú inkl­úziu, kde nie je Rebe­ka len tole­ro­va­ná, ale je bra­ná ako plno­hod­not­ná súčasť našej soci­ál­nej sku­pi­ny i šir­šie­ho oko­lia. Pri­vi­lé­gi­om je širo­ké spek­trum ľudí, kto­rých sme vďaka nej moh­li a stá­le môže­me spo­zná­vať. Pri­vi­lé­gi­om je, že sa pred­po­kla­da­ný rok živo­ta pre­ti­a­hol na sedem rokov. Pri­vi­lé­gi­om je, že sme mali mož­nosť obja­viť viac prí­tom­ných a oby­čaj­ných oka­mi­hov, že občas menej plá­nu­je­me a viac cítime.

Kto­rý pohyb, kto­rý robí Rebe­ka doma úpl­ne pri­rod­ze­ne, bol pre vás naj­ťaž­ší pre­lo­žiť do taneč­né­ho slovníka?

Máme v pred­sta­ve­ní časť, kto­rá sa volá Šty­ri Rebe­ky. Ide o obraz, v kto­rom sa pre­trans­for­mu­je­me do tela Rebe­ky. Cez naše telá sa sna­ží­me pri­niesť na javis­ko obraz jej pohy­bo­vé­ho slov­ní­ka. Nebo­lo nároč­né pre­ta­viť to do pohy­bu ale­bo to zopa­ko­vať, lebo v tej­to inter­ak­cii žije­me kaž­dý deň a máme ju nav­ní­ma­nú. Veľ­mi nároč­né však bolo spra­co­vať pocit z toho, čo sme obja­vi­li. Keď sme zaži­li vní­ma­nie sve­ta z jej per­spek­tí­vy. Vyvo­la­lo to v nás pocit bezná­de­je, frustrá­ciu, strach a otáz­ky: Zaží­va toto aj Rebe­ka? Pri­nies­lo to túto kva­li­tu len nám? Je to pre­to, lebo naše pozna­nie pohy­bu a vní­ma­nia má šir­ší záber?

Ako sa vám dnes reál­ne žije s Rebe­kou, kto­rá má už sedem rokov? Čo je pre vás v tej­to chví­li naj­väč­šou výzvou – nie na javis­ku, ale doma, v sys­té­me starostlivosti?

To je ťaž­ká otáz­ka. Sys­tém sta­rost­li­vos­ti je na nás. Ako Rebe­ka ras­tie, rastú aj jej potre­by spo­je­né s bež­nou den­nou ruti­nou, zába­vou, hrou, povin­nos­ťa­mi. Žije­me v Ban­skej Bys­tri­ci, kde nie je vhod­né zari­a­de­nie, kto­ré by nám pomoh­lo v sta­rost­li­vos­ti o ňu. Je pre nás veľ­mi dôle­ži­té, aby bola Rebe­ka bež­nou súčas­ťou úzkej i šir­šej soci­ál­nej sku­pi­ny. Aby ona aj jej oko­lie zaží­va­li sku­toč­nú inkl­úziu a inter­ak­ciu. S odstupom času si uve­do­mu­je­me, že je za tým veľ­mi veľa prá­ce. Rebe­ka cho­dí od svo­jich troch rokov do les­né­ho klu­bu, kde bola v plno­hod­not­nom kolek­tí­ve a vždy mala svo­ju asi­s­tent­ku, ktorú sme zabez­pe­či­li a zapla­ti­li my. Môže­me si to dovo­liť len vďaka ľuďom, ktorí našu sna­hu vidia, orga­ni­zujú pre nás zbier­ky, hľa­dajú mož­nos­ti a majú nápa­dy, ako nám pomôcť, aby sme inkl­úziu moh­li nao­zaj žiť. Ďal­šou výzvou sú voľ­no­ča­so­vé akti­vi­ty a ško­la. Rebe­ka zača­la ten­to rok cho­diť do ško­ly. Aj toto bola veľ­mi nároč­ná ces­ta. Sys­tém veľ­mi nemys­lí na deti so špe­ci­ál­ny­mi potre­ba­mi. Vytvá­ra pre ne mies­to v špe­ci­ál­nych ško­lách, ale­bo ich zo vzde­lá­va­nia vyl­úči. Deti tak čas­to zostá­vajú doma v sta­rost­li­vos­ti rodi­čov a rodi­ny bez soci­ál­nych bublín. Nám sa poda­ri­lo Rebe­ku zapí­sať do bež­nej ško­ly, kto­rá hľa­dá mož­nos­ti vzde­lá­va­nia pre deti so špe­ci­ál­ny­mi potre­ba­mi. Bude­me ju postup­ne začle­ňo­vať. V októbri odo­hrá­me pred­sta­ve­nie pre deti v ško­le, aby sme im ju pred­sta­vi­li. Potom pôjde Rebe­ka prvý­krát do ško­ly. Bude tam cho­diť len na jeden deň v týžd­ni a dva dni bude trá­viť v škôl­ke, aby sa postup­ne akli­ma­ti­zo­va­la ona aj deti v trie­de. Veľ­mi by sme chce­li, aby sa to poda­ri­lo nasta­viť ako v škôl­ke, kde moh­la trá­viť tri dni v týžd­ni. Uve­do­mu­je­me si však, že to mož­no nebu­de mož­né – jed­nak pre jej zdra­vot­ný stav, jed­nak pre tem­po, kto­ré bude v trie­de. V ško­le máme doho­du, že táto inkl­úzia by mala byť prí­nos­ná a prí­jem­ná pre obe stra­ny. Uvi­dí­me, ako sa nám to celé podarí ucho­piť a uniesť, lebo sys­tém sta­rost­li­vos­ti nám veľ­mi nepomáha.

Bol počas tvor­by s Annou Sed­láč­ko­vou a Mar­ti­nom Hodo­ňom moment, keď ste sa nezhod­li ako per­for­me­ri, nie ako rodi­čia? A muse­li ste pri­jať, že cho­re­o­gra­fia potre­bu­je nie­čo iné, ako by chce­la mama ale­bo otec?

Od úpl­né­ho zači­at­ku sme dôve­ro­va­li Maťo­vi, mal naše zvy­ky ako rodi­čov dôklad­ne naštu­do­va­né a vychá­d­zal z nich. Trá­vi­li sme spo­lu veľa času aj mimo skú­šok, veľa sme sa roz­prá­va­li, cho­di­li sme na kávu, do par­ku, do lesa… Bolo pre neho aj pre nás dôle­ži­té, aby nás poznal a vedel o našich rados­ti­ach aj sta­ros­ti­ach. Postup­ne nasko­čil na našu ces­tu. Pamätá­me si však veľ­mi sil­ný moment, keď sa zača­lo napl­no skú­šať a naše ambí­cie rást­li a rást­li, a vte­dy nám Rebe­ka dala naja­vo, že sa máme upo­ko­jiť a zame­rať sa naj­prv na ňu. A prá­ve od toh­to momen­tu sme zača­li pra­co­vať úpl­ne inak, pre­to­že sme pocho­pi­li, kto je tu hlav­ný reži­sér a taneč­ník. Bolo skve­lé pozo­ro­vať, ako sa naše roly stret­li: Anka – skú­se­ná peda­go­gič­ka, tera­pe­u­t­ka, per­for­mer­ka, pro­fe­si­o­nál­na taneč­níč­ka – otec a mama – uči­teľ­ka – milov­níč­ka tan­ca. A prá­ve tie­to skú­se­nost­né polo­hy sme apli­ko­va­li aj do našej inter­ak­cie s Rebe­kou a mys­lím, že tie momen­ty sú zachy­te­né v predstavení.

(zdo­la) Tibor a Rebe­ka v pred­sta­ve­ní REBEKA. Foto Peter Coch

Je v pred­sta­ve­ní moment, kde si oddých­ne­te nie pre­to, že to chce cho­re­o­gra­fia, ale pre­to, že to v tej chví­li nao­zaj potre­bu­je­te? A na záver – chys­tá­te s Rebe­kou ďal­šie pokra­čo­va­nie, ale­bo má ako javis­ko­vý pro­jekt svoj koniec?

Pred­sta­ve­nie má svo­ju dyna­mi­ku, no je nasta­ve­né tak, aby mal inter­pret mož­nosť voľ­ne nará­bať s inten­zi­tou. Je nao­zaj veľ­mi dôle­ži­té uve­do­mo­vať si, o kom a pre koho toto pred­sta­ve­nie je. Dokon­ca sme prišli na spô­sob uvoľ­ne­nia ale­bo urči­té­ho stop-time a načúva­nia, keď čaká­me, čo na to Rebe­ka. Pred­sta­ve­nie Rebe­ka vznik­lo vďaka náš­mu pilot­né­mu pro­jek­tu Soma­Lab, kde sme si moh­li vysk­ú­šať javis­ko­vý for­mát a ochut­nať, aké by to bolo. Ten­to pro­jekt je pre nás vzác­ny pre mno­hé malič­kos­ti, kto­ré nám doda­li odva­hu vyst­úpiť vyššie. V pro­jek­te Rebe­ka sme sa nau­či­li veľa počúvať, pozo­ro­vať a hľa­dať nové mož­nos­ti. Dodal nám odva­hu a chuť pri­nášať inkl­úziu do ume­nia a živo­ta. Chce­me si ju zacho­vať a hľa­dať ďal­šie pokračovania.

Autor: Petronela (Ela) Brotková

(1999) Jsem Petronela, zkráceně Ela. Mám ráda autenticitu, odvahu a houževnatost. Vystudovala jsem bakalářský stupeň Katedry divadelních studií na DF VŠMU v Bratislavě. Aktuálně si dokončuji magisterské studium na Katedře teorie a kritiky DAMU v Praze. V budoucnu bych se chtěla stát profesionální kritičkou, autorkou, dramaturgyní nebo pedagožkou. Někde v podvědomí mám zároveň stále touhu pracovat i jako psycholožka. Ráda bych smysluplně pomáhala těm, kteří to potřebují. K divadlu mě zavedla zvědavost, touha prohloubit vlastní kreativitu, empatii a vůbec osobnost jako takovou. Zaměřuji se hlavně na feministické a genderově citlivé divadlo, ale baví mě i kvalitní psychologická činohra nebo také bizarní, ale smysluplná alterna. Mou slabostí v poslední době je ale současný tanec, fyzické divadlo a nový cirkus. Mám ráda, když divadlo provokuje a podněcuje k hlubšímu přemýšlení. Divadlo je věčná magie… Jsem vděčná, že se mi „vetřelo“ do života!

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *