Festival Kiosk oslávil 18. ročník v čase environmentálnych a spoločenských kríz, s témou DIY (Do It Yourself), pretransformovanou na DIO (Do It Ourselves) ako kolektívnu výzvu k spolutvorbe.
Do Žiliny priniesol vyše 20 projektov, často vytvorených s minimálnymi prostriedkami mimo inštitúcií.
Festival kládol dôraz na komunitu, spoluprácu a solidaritu, čo sa prejavilo aj v malých gestách (rukavice, raňajky pre iných).
Časť programu sa presunula do exteriérov, najmä do Nezbudskej Lúčky, kde vznikol „subfestival“ reagujúci na miestne prostredie.
Témy diel: vzťah človeka a prírody, ekologická citlivosť (Ako sa do hory volá, Lovci majú oči pre plač), smútok a žiaľ (I want to keep my grief warm), telesnosť a kolektivita (Each Shape Shapes Each, *XXX|||\*, Altalicious).
Opakujúce sa motívy: kolektívna pamäť, identita, koreňe, napr. Chudaczek, Still waiting_BECKETT 2050, Slovakia, what’s the story mum?.
Záverečné dielo Bodies after progress Martiny Hajdyle Lacovej s dcérou Etelou bolo intímnou oslavou materstva a starostlivosti.
Festival napriek obmedzeniam vytvoril ostrov kolektívnej rezistencie, zdôrazňujúc, že prežitie si vyžaduje prepojenia a starostlivosť – nie individualizmus.

