Paulína Šmatláková: „Vďaka tancu zisťujem, čo je vo mne ešte neprebádané.“

Pau­lí­na Šmatlá­ko­vá – éte­ric­ká, ener­gic­ká a seba­ve­do­má žena, aj ume­lec­ká osob­nosť. Slo­ven­ská taneč­ni­ca a per­for­mer­ka. V roku 2013 zača­la štu­do­vať odbor tanečnej inter­pre­tá­cie a didak­ti­ky moder­né­ho tan­ca na HTF VŠMU v Bra­ti­sla­ve. Baka­lár­ske štúdi­um však nako­niec dokon­či­la na pres­tíž­nej Tri­ni­ty Laban Con­serva­toi­re of Music and Dan­ce v Lon­dýne, kde sa vypro­fi­lo­va­la v odbo­re súčas­né­ho tanca.

Od roku 2017 do 2020 bola aktív­nou člen­kou taneč­né­ho súbo­ru Hol­ste­bro Dan­se­kom­pag­ni v Dán­sku, kde pra­co­va­la s uzná­va­ný­mi cho­re­o­gra­f­mi a cho­re­o­gra­f­ka­mi, ako Ben Wright, Marie Bro­lin-Tani, Jason Maba­na a Tina Tar­p­ga­ard. Neskôr se v tom­to súbo­re sta­la asi­s­tent­kou cho­re­o­gra­fa Davi­da Pri­ca pri prí­pra­ve pro­jek­tu Mit Stille Hjem, a záro­veň zájazdo­vou mana­žér­kou a ved­úcou skú­šok. Na Slo­ven­sku Pau­lí­na ako per­for­mer­ka spo­lu­pra­co­va­la s občan­ským zdru­že­ním TRAKT, s cho­re­o­gra­fom Radosla­vem Pio­var­čim (CHARON, 2021) a s cho­re­o­gra­f­kou Lucií Holi­no­vou (Sen, 2023). V roku 2021 sa podieľa­la aj na celo­ve­čer­nom hra­nom fil­me Zenit v réžii Györ­gy­ho Kris­tó­fa a v cho­re­o­gra­fii Anto­na Lachkého.

Od roku 2022 spo­lu­pra­cu­je s čes­kým súbo­rom súčas­né­ho fyzic­ké­ho diva­dla Bur­ki­com pod vede­ním reno­mo­va­nej cho­re­o­gra­f­ky a reži­sér­ky Jany Bur­kiewic­zo­vej a je súčas­ťou šty­roch jeho úspeš­ných insce­ná­cií: Ost­rov! (2022), Lous­ká­ček (2023), Slun­ce (2024) a Směj se, pořád se směj! (2026). Pau­lí­na v súčas­nos­ti aktív­ne pôso­bí na nezá­vis­lé tanečnej scé­ne v Dán­sku, Čes­kej repub­li­ke, aj na Slo­ven­sku. V Dán­sku po novom vedie aj svoj vlast­ný súbor – GIPALI Productions.

Ako si spo­mí­naš na svo­je prvé kon­tak­ty s tancom?

Tan­cu som sa zača­la veno­vať už v pia­tich rokoch. Bola som hroz­ne hyperak­tív­ne die­ťa! (smiech) Naši ma pre­to pri­rod­ze­ne prihlá­si­li na ZUŠ. Cho­di­la som na taneč­ný odbor, kde sme mali tech­ni­ky ľudo­vé­ho, kla­sic­ké­ho a moder­né­ho tan­ca. Popri­tom som sa polo­pro­fe­si­o­nál­ne veno­va­la aj hre na kla­vír. Cho­di­la som súťa­žiť pät­ná­sť rokov. Tanec bol pre mňa spo­či­at­ku na vedľa­j­šej koľa­ji, ale keď som mala pät­ná­sť, zra­zu začal pre­va­žo­vať. Vte­dy som sa dosta­la aj do mlá­dež­níc­kej com­pa­ny (už býva­lé­ho) taneč­né­ho diva­dla elle­dan­se pod vede­ním Šár­ky Ondri­šo­vej, kedy v mojom živo­te tanec zís­kal defi­ni­tív­ne prvé mies­to. Násled­ne som rok štu­do­va­la taneč­nú inter­pre­tá­ciu a didak­ti­ku moder­né­ho tan­ca na VŠMU. Ako dru­háč­ka som odišla na Eras­mus na Tri­ni­ty Laban Con­serva­toi­re of Music and Dan­ce v Lon­dýne, kde som baka­lár­ske štúdi­um už dokon­či­la (úsmev). Musím priznať, že som ale pôvod­ne vôbec nema­la v plá­ne štu­do­vať tanec, chce­la som ísť na medi­cí­nu. Ale keď­že pri­jí­mač­ky na VŠMU boli skôr, ako tie na medi­cí­nu, a už som mala isto­tu, že ma zobra­li, vyka­šľa­la som sa na celú lekár­sku kari­é­ru (smiech). S odstupom času si ale pra­jem, aby sa aj po mojej aktív­nej tanečnej kariére dala ísť štu­do­vať medi­cí­na, kto­rá ma stá­le straš­ne fascinuje…

Ako si spo­mí­naš na svo­je štúdi­um na Tri­ni­ty Laban Con­serva­toi­re of Music and Dance?

V roč­ní­ku nás bolo vyše stod­vad­sať, s čím pri­rod­ze­ne súvi­sel menej osob­ný peda­go­gic­ký prístup, čo mi ale až tak nepre­ká­ža­lo. Veľ­mi ma inšpi­ro­val stret med­zi­ná­rod­ných kul­t­úr a nespo­čet­né množ­stvo mož­nos­tí, kto­ré mi Lon­dýn ako štu­dent­ke tan­ca pon­úkol. Tak­tiež som pozi­tív­ne vní­ma­la inten­zív­nu pre­po­je­nosť med­zi Hudob­nou a Taneč­nou kated­rou. Bolo to dra­hé štúdi­um, ale super! (úsmev)

Ako tvo­ji rodi­čia pri­ja­li, že si sa roz­hod­la veno­vať umeniu?

Pozi­tív­ne, pre­to­že aj oni sú umel­ci (úsmev). Oba­ja vyštu­do­va­li fil­mo­vú vedu. Môj otec je nový rek­tor VŠMU a mama pra­cu­je v Slo­ven­skom fil­mo­vom ústave.

 Kde aktu­ál­ne tanečne pôsobíš?

Som v Dán­sku na voľ­nej nohe. Pra­cu­jem tam s rôz­ny­mi com­pa­nies ako per­for­mer­ka, aj ako rehear­sal direc­tor, ved­úca skú­šok. Tak­že mám mož­nosť tiež inten­zív­ne spo­lu­pra­co­vať s cho­re­o­gra­fom. V Dán­sku mám záro­veň aj svo­ju vlast­nú com­pa­ny GIPALI Pro­ducti­ons, s kto­rou postup­ne začí­na­me pra­co­vať na nových pro­jek­toch, na čo sa už veľ­mi teším (úsmev).

Vede­la by si si seba v bud­úcnos­ti pred­sta­viť aj ako pro­fe­si­o­nál­nu choreografku?

Zati­aľ si v tom úpl­ne neverím. Stá­le to skú­mam… (úsmev)

Čo ti tanec pri­nie­sol do živo­ta? Vďaka čomu ti dáva zmysel?

Mys­lím si, že mi dáva zmy­sel hlav­ne kvô­li tomu, že má schop­nosť komu­ni­ko­vať bez slov. Tanec  sa ako výra­zo­vý pro­strie­dok dotý­ka inej čas­ti nášho bytia, najmä emó­cií. Veľa­krát pri vní­ma­ní taneč­né­ho pred­sta­ve­nia ani logic­ky nevi­e­me, pre­čo niek­to­ré veci cíti­me, čo je prá­ve to magické.

Ako zme­nil tanec tvoj pohľad na teba samú?

Pro­stred­níc­tvom neho o sebe zis­ťu­jem veľa pozi­tív­nych, ale aj nega­tív­nych vecí. Čas­to obja­vu­jem, aká výni­moč­ná zra­ni­teľ­nosť doká­že byť v člo­ve­ku, kto­rý sa roz­hod­ne robiť ume­nie. Zis­ťu­jem aj to, do akej mie­ry som na seba nároč­ná. Pre­b­úd­zam v sebe veľ­kú živo­ta­schop­nosť. Seba­kri­ti­ka však vie byť aj veľ­mi obmed­zuj­úca… Vďaka tan­cu záro­veň zis­ťu­jem, čo je vo mne ešte nepre­bá­da­né (úsmev).

Mys­líš si, že máš dosta­toč­né seba­ve­do­mie v tanci?

Áno. Mys­lím si, že je to prá­ve tým, že sa stá­le viac a viac spo­zná­vam, v rám­ci čoho som tiež zis­ti­la, čo vlast­ne je moje taneč­né „kore­nie“.

Ako by si to „kore­nie“ kon­krét­ne popísala?

Som veľ­mi dyna­mic­ká taneč­ni­ca s veľ­kým vzťa­hom k ryt­mu. Záro­veň sa nebo­jím byť na javis­ku zra­ni­teľ­ná. Nemys­lím si, že je dôle­ži­té, či vykop­nem nohu na devä­ť­de­si­at, ale­bo šty­rid­sať­päť stup­ňov. Pre mňa je pod­stat­nej­šie to mies­to, z kto­ré­ho sa pohyb rodí, čo by malo byť v ide­ál­nom prí­pa­de v duši (úsmev).

Kto sú tvo­je taneč­né vzory?

Nemám vzo­ry, ale skôr ľudí, ktorí ma v živo­te ovplyv­ni­li. V elle­dan­se ma svo­jím entu­zi­a­zmom výraz­ne inšpi­ro­va­la muzi­ká­lo­vá taneč­ni­ca Ivka Kuče­ro­vá. Neskôr to bola moja šéf­ka v Dán­sku, švéd­ska cho­re­o­gra­f­ka Marie Bro­lin-Tani – osob­nosť, kto­rá si zaži­la bru­tál­ne obdo­bia ako žena v ume­ní, aj vo ved­úcich pozí­ci­ách. No aj napriek pre­káž­kam je non­stop odváž­na. Vo svo­jich súčas­ných šes­ť­de­si­a­tich sied­mich rokoch stá­le tan­cu­je na javis­ku, čo je obdi­vu­hod­né. Veľ­mi ma ovplyv­ni­la tiež Jana Bur­kiewic­zo­vá, kto­rá vo mne uvi­dela nie­čo špe­ci­ál­ne… (úsmev) Okrem toho, že vďaka nej môžem pôso­biť aj v Pra­he, vní­mam, že sme med­zi sebou našli tiež veľ­mi prí­jem­ný pri­a­teľský vzťah, čo pova­žu­jem za výnimočné.

Ako si sa dosta­la do Bur­ki­com? Čím kon­krét­ne si Janu zaujala?

Počas covi­du sme s Radom Pio­var­čim vytvo­ri­li onli­ne taneč­né pred­sta­ve­nie CHARON, kto­ré si náho­dou pozre­la aj Jana, na zákla­de čoho mi násled­ne zavo­la­la a rov­no sa ma spý­ta­la, či by som nema­la záu­jem s ňou spo­lu­pra­co­vať (úsmev). S Bur­ki­com kon­ti­nu­ál­ne spo­lu­pra­cu­jem už štvr­tý rok na javis­ku, aj mimo javis­ka, vráta­ne aktu­ál­ne pri­pra­vo­va­né­ho Směj se, pořád se směj!

Čo môžeš pre­zra­diť o pri­pra­vo­va­nom pro­jek­te Směj se, pořád se směj! ?

Ide o kolek­tív­nu výpo­veď na tému, ako si na seba v živo­te doká­že­me „nalo­žiť“, či už kvô­li tla­kom z pro­stre­dia ale­bo tomu, čo si v sebe vytvá­ra­me my sami. S nápa­dom insce­no­vať ten­to pro­jekt prišla Jana. Inšpi­rá­ci­ou jej bola kni­ha o slo­ven­ských nosi­čoch v horách, ktorí si na seba musia nalo­žiť pres­ne toľ­ko kíl, kto­ré vedia, že une­sú. Jana sa záro­veň inšpi­ro­va­la moji­mi, aj Micha­lo­vý­mi život­ný­mi prí­behmi, kto­rý­mi sme si pre­šli v det­stve ale­bo aj v dospe­los­ti, vráta­ne našej živo­ta­schop­nos­ti a nároč­nos­ti na samých seba.

Aké témy s tebou ako so ženou-umel­kyňou aktu­ál­ne naj­vi­ac rezonujú?

Ľud­skosť, návrat k nám samým, a k vzá­jomnej láskavosti.

Máš obľ­úbe­ný taneč­ný štýl?

Milu­jem hou­se, aj keď v ňom vôbec nie som „doma“ (smiech), ale veľ­mi by som sa ho chce­la nau­čiť. Rov­na­ko ma straš­ne fas­ci­nu­je vogue, kon­krét­ne „new way“.