Michaela Králiková – Slovenka, tanečnica, performerka, lektorka, aktuálne žijúca a tvoriaca hlavne v Prahe. Vyštudovala tanečný odbor na Súkromnom konzervatóriu v Košiciach. Absolvovala tiež medzinárodný program Art Factory International v Bologni.
Michaela je jednou z najmladších a najnovších členiek renomovaného medzinárodného súboru fyzického a tanečného divadla – Farma v jeskyni, ktorý vedie režisér a choreograf Viliam Dočolomanský. Aktuálne účinkuje v dvoch projektoch Český hrdina a Útočiště 2025. Michaela v rámci Farmy v jeskyni taktiež vedie pravidelné pohybové lekcie vychádzajúce z princípov fyzického divadla pre záujemcov a záujemkyne vo veku 60+. Spolupracuje aj na edukačných programoch pre mládež. Taktiež sa venuje lektorstvu somatickej pohybovej praxe určenej pre všetkých bez ohľadu na vek a skúsenosti, v rámci autorskej platformy NŌMA people https://www.instagram.com/nomapeople/?hl=en.
S Michaelou sme sa rozprávali o jej ceste k pohybu, sebaistote, aj o tom, ako čelí pracovným, aj osobným výzvam. Nebála sa otvorene prehovoriť ani o tom, ako vníma svoju príležitostnú nahotu na javisku, či zauvažovať o svojom vzťahu k feminizmu. V neposlednom rade ma zaujímali aj jej minulé a súčasné tanečné, performatívne a lektorské skúsenosti predovšetkým vo Farme v jeskyni.
Ako si spomínate na svoje prvé kontakty s pohybom?
Tanečné povolanie som si nevybrala, skôr sa mi stalo. Naši ma prihlásili do folklórneho súboru v Poprade na základe toho, že som bola prirodzene živé dieťa. Folklór ma sprevádzal od siedmich rokov až po strednú školu. Na gymnázium sa mi dostať nepodarilo, aj keď to bola moja prvá voľba. V podstate, veľmi náhodne a takmer bez akejkoľvek predošlej prípravy na prijímačky ma vzali na konzervatórium. Sama neviem ako… asi odvaha a šťastie nič netušiaceho. Prvý rok na konzervatóriu bol pre mňa veľmi náročný. Zrazu som sa ocitla vo svete, ktorý som nepoznala s úplne odlišným režimom. Bolo pre mňa ťažké sa v ňom zorientovať. Musím sa priznať, že som si aj párkrát poplakala na internáte, ale aj napriek všetkému som sa rozhodla, že do toho skúsim ísť naplno a ak nebudem spokojná jednoducho školu zmením. Mala som šťastie na dobrých pedagógov a pedagogičky, ktorý boli skutočne vedomými a zapálenými sprievodcami a aj vďaka nim sa stal tanec, pohyb a umenie mojou identitou.
„FOLKLÓR MA SPREVÁDZAL OD SIEDMICH ROKOV…“
Nikdy ste teda nechceli byť iným typom umelkyne? V čom je pre vás práve tanečné a pohybové umenie jedinečné?
Milujem telesnosť v umení, preto tanec nechcem opúšťať. Tanečné a pohybové umenie je zároveň súčasťou môjho duchovného rastu. Dlhoročná práca s telom a jeho hlboké vnímanie prerástlo do takej miery, že s ním komunikujem každý deň… Viem čo potrebujem, čo mi chýba, a čo cítim. Všetko sa krásne točí vo svojej vzájomnosti. Tanec ma zároveň naučil, že môj stav mysle má veľký vplyv na moje telo a môj umelecký výkon. A naopak, unavené telo silno ovplyvňuje môj emočný stav, či pohľad na svet. K pohybu a tancu sa v mojom živote postupne pridalo divadlo s novými výzvami. Jednou z nich je napríklad rozprávanie pred publikom, z ktorého mám stále strach (úsmev) … Ale zároveň to vnímam to ako nový nástroj vyjadrenia, ktorý chcem objaviť, a nájsť si v ňom rovnakú istotu a komfort, ako v tanci. Speváci, speváčky, či hudobníci a hudobníčky, ma veľmi fascinujú. Ak nie v tomto živote, tak v tom ďalšom sa speváčkou rozhodne stanem! (smiech)
Aktuálne sa predovšetkým venujete fyzickému divadlu, modernému a súčasnému tancu. Na Súkromnom konzervatóriu v Košiciach ste však študovali aj klasický a ľudový tanec. Dva roky ste boli taktiež súčasťou SĽUKu…
Ako vnímate fungovanie svojho tela v súčasnom a ako v klasickom a ľudovom tanci? Ktorý z týchto druhov tanca je vám bližší a ktorý vám naopak ostal vzdialenejší?
Pôvodne som na konzervatóriu chcela študovať len ľudový tanec, ale nakoniec, keďže v čase môjho nástupu prebehli určité zmeny vo vzdelávacom systéme, som študovala všeobecný odbor tanec. Vo výsledku mi vyhovovalo, že nás počas štúdia nijako „neškatuľkovali“, ale každému druhu tanca sa dávala rovnaká váha, čo ma ovplyvnilo natoľko, že som si zamilovala hýbať sa celým telom (úsmev). Stále mám rada ľudový tanec, keďže predstavuje môj domov a moje korene, ale napokon ku mne sám prišiel aj moderný tanec a fyzické divadlo, v ktorých som uvidela väčší potenciál pre svoj tanečný rast. Klasický tanec obdivujem, ale nikdy som nemala ideálne dispozície stať sa baletkou a asi ani túžbu.
„(…) NAPOKON KU MNE SÁM PRIŠIEL AJ MODERNÝ TANEC A FYZICKÉ DIVADLO, V KTORÝCH SOM UVIDELA VÄČŠÍ POTENCIÁL (…)“
Bojovali si niekedy s pocitom, že je vaše telo na javisku skôr objektom ako subjektom? Mohli ste si dovoliť s tým niečo spraviť?
Áno. Keď som ešte pôsobila v SĽUK‑u, po čase som sa začala cítiť zle vo svojom tele, pretože som ako žena vnímala výrazné zmeny v mojom hormonálnom systéme… Vnímala som sa ako objekt, ktorý má pár kíl navyše, čo sa však vyriešilo až vtedy, keď som v sebe opäť našla pokoj. Zároveň sa mi v súbore často stávalo, že som sa dosť porovnávala s ostatnými… Ale mám pocit, že som si týmto všetkým potrebovala prejsť, aby som sa začala mať viac rada a prijala sa taká, aká naozaj som, vrátane svojich nedostatkov.
Ako konkrétne teda vnímate svoje pohybové limity?
Ešte na konzervatóriu bola pre mňa veľkým trápením technika Marthy Graham. Ale keď som sa k nej v neskoršom veku ešte vrátila, zistila som, aká je to super vec, na ktorú som na škole nemala len dostatočne vybudované svalstvo (smiech). Keďže performing stojí v súčasnosti predovšetkým na individualite a autentickosti, mám pocit, že telesné limity v tomto smere vlastne nemám. Jediný limit mám v hlave, keď si neverím alebo keď mi chýba ukotvenie v prítomnosti. Veľkým limitom pre mňa býva aj bolesť, alebo skôr moje zapálenie, ktoré tú bolesť spúšťa. Občas sa mi totiž stane, že sa až príliš „ponorím“ do skúšania, a počas predstavení následne neustriehnem svoje fyzické hranice. To ide napokon ruka v ruke s preťažením, „pretrénovaním“, aj nútenou pauzou… Takže sa musím naučiť viac kontrolovať svoje nasadenie! (smiech).
„JEDINÝ LIMIT MÁM V HLAVE, KEĎ SI NEVERÍM…“
Aktuálne ste členkou výrazného medzinárodného divadelného štúdia Farma v jeskyni pod vedením režiséra a choreografa Viliama Dočolomanského.
Ako ste sa dostali k tejto spolupráci?
Výrazne ma ovplyvnilo predstavenie Commander. Fascinovalo ma to množstvo práce, ktorú som za tým projektom videla… V duchu som si zaželala byť aspoň raz súčasťou tak hlbokého umeleckého procesu. O pár mesiacov som na webe Farmy v jeskyni zachytila oznámenie o konaní konkurzu. Ale ako vždy som o sebe zapochybovala a nevedela si predstaviť, že by som mohla byť súčasťou tímu tak skvelých performerov a performeriek. Nakoniec som prihlášku ale poslala, a po takmer sedemdňovom konkurze, ktorý zahŕňal aj účasť na workshope immerse performing, som sa ocitla vo Farme. Pamätám si, že workshop bol mojím prvým nahliadnutím do tejto špecifickej práce… Bavilo ma, ako sa materiál môže premieňať, vrstviť, a napĺňať významom. Ako tanečnica som sa s takýmto prístupom stretla prvýkrát a cítila som sa, akoby mi niekto dal do rúk úplne nové „hračky“, ktoré môžem objavovať (úsmev). Nakoniec mi bola ponúknutá spolupráca na projekte Český hrdina, a neskôr aj na obnovenom predstavení Útočište 2025.
Čo vás na tvorbe vo Farme v jeskyni najviac baví a čo pre vás ostáva výzvou?
Baví ma neupínať sa na mnou vytvorený materiál a nepremýšľať nad ním ako nad dokončením štruktúry alebo ako nad partitúrou ktorá je „moja“, keďže tvoríme kolektívne a učíme sa jeden od druhého, materiál putuje od jedného k druhému, ohýba sa, a neustále sa premieňa počas procesu. Zároveň ma nikto nikdy neučil vytvárať pohyb zvnútra, z konkrétnej emócie. Ako tanečnica som totiž bola skôr vedená vychádzať z rôznych foriem a estetík. Preto dodnes vnímam, že si pri tvorbe najprv poskladám štruktúru, ktorá ma vizuálne baví, a až potom ju narúšam konkrétnym príbehom.
„BAVÍ MA NEUPÍNAŤ SA NA MNOU VYTVORENÝ MATERIÁL…“
Ako sa vám tvorí s Viliamom Dočolomanským?
Niekedy sa cítim ako jeho video, ktoré si počas tréningov prehráva tam a späť, a ktoré skúma ako pod mikroskopom (smiech). Na druhej strane, aj ja sama rada hľadám, a ponáram sa do detailu, ktorý môže byť ukrytý v geste, rytme, špecifickej kvalite pohybu, či postavení tela, a je jedným z nosných prostriedkov vyjadrenia a prenosu skúsenosti vo fyzickom divadle. Práca s detailom vo všeobecnosti je pre Farmu v jeskyni podľa mňa veľmi kľúčová. Ale aj detaily potrebujú čas, aby vznikli, preto to u nás na skúšobni občas môže vyzerať trochu bláznivo (smiech). Dokážeme sa hodiny venovať napohľad bezvýznamnému gestu alebo pohybovej kvalite, ale pre nás sú tieto drobnosti kľúčové a práve prostredníctvom nich dokážeme komunikovať a prenášať zážitok na publikum. Viliam ma zároveň vedie k intenciám a k patričnej hĺbke. Vie veľmi trefne pomenovávať jednotlivé veci, a má obdivuhodný dar odkrývať motiváciu a psychológiu postáv, tým pádom aj performera alebo performerku dokáže presne nasmerovať do konkrétnej situácie, ktorá má vzniknúť.
Aktuálne účinkujete v dvoch tituloch Farmy v jeskyni: v Českém hrdinovi a v Útočišti 2025. Ako si spomínate na proces tvorby? Bol pre vás v niečom výzvou?
Proces som zažila skôr v Českém hrdinovi, kde som vytvárala vlastný materiál v rámci postavy starej pani Baldovej. Takže som si predovšetkým musela spraviť aspoň základný prieskum, ako sa starí ľudia hýbu nielen keď sú zdraví, ale aj keď trpia nejakým zdravotným ochorením, ako prenášajú váhu, alebo ako si pomáhajú pri ťažkých úkonoch. Ďalej som spájala rôzne gestá a pohyby do pohybových partitúr, skúmala pohyby od domácich prác, fandenie vo futbale, až po politický prejav. Veľkú časť pohybového výskumu predstavovala aj práca s objektom a rôznymi netradičnými rekvizitami. Čo sa týka projektu Útočiště 2025, pohyb som sa učila zo záznamu, keďže som preobsadzovala kolegyňu. Bol to pre mňa úplne iný typ skúsenosti. Najskôr som sa musela naučiť, z akých intencií a vnútornej motivácie vychádza už vzniknutá pohybová forma. Teda poznať obsah, ktorý ma dovedie do takmer identickej formy, ktorá bola zachytená na videu. Každý samozrejme disponujeme inou telesnou konštitúciou, preto sa nemôžeme hýbať úplne identický, teda do určitej miery som mala slobodu si pohyb poupraviť podľa seba, podstatné však bolo zachovať situáciu, príbeh a vnútornú motiváciu postavy. Vďaka štúdiu práce mojej kolegyne mám pocit, že som v určitom zmysle pochopila spôsob, akým premýšľa, a to nielen umelecky, tvorivo ale aj ľudsky. Trúfam si aj povedať, že som ju skrz jej umenie trochu viac spoznala a obľúbila si ju i keď sme sa nikdy osobne nestretli.
„NAJSKÔR SOM SA MUSELA NAUČIŤ, Z AKÝCH INTENCIÍ A VNÚTORNEJ MOTIVÁCIE VYCHÁDZA UŽ VZNIKNUTÁ POHYBOVÁ FORMA.“
V projekte Útočiště 2025 vystupujete aj nahá po pás. Ako ste sa s tým vysporiadali? Nebolo to pre vás nepríjemné?
Pár skúseností s nahotou na javisku už mám za sebou. Prvý projekt, v ktorom som sa mala objaviť nahá, bolo predstavenie Set Up, ktoré vytvoril Radoslav Piovarči v roku 2013. V tú dobu som s tým však nesúhlasila z rôznych dôvodov… Necítila som sa ako žena, ani ako tanečnica, ktorá si môže dovoliť sa ukazovať… Vo veľkej miere som vtedy riešila aj intimitu v živote a jej hranice. Vyrastala som totiž v tradičnom, konzervatívnejšom regióne Slovenska, hoci moji rodičia nikdy neboli veriaci, aj tak ma toto prostredie do určitej miery ovplyvnilo. Neskôr som prešla veľký kus cesty v rámci vnímania samej seba, či rôznych spoločenských dogiem. Prvýkrát som nahá vystupovala až v rámci performatívneho čítania poézie v Krakove v spolupráci s kolektívom Slam poetry SK. A musím povedať, že som sa cítila veľmi slobodne… Rovnako sa cítim aj v projekte Útočiště 2025. Nahota sa pre mňa stala veľmi prirodzenou, rodíme sa predsa nahí. Častokrát si myslím, že keď si na seba obliekame šaty, je to ako brať na seba rôzne roly v živote alebo ako pokus o nasadenie určitej ilúzie toho, ako chcem, aby ma vnímali iní ľudia. Nahota v projekte Útočiště 2025 vychádza aj zo samotnej potreby diela a situácie, ktorá sa na scéne odohráva. Takže som svoju nahotu vnímala skôr ako jeden z prostriedkov komunikácie a ako významový prvok.
Váš vzťah k feminizmu je teda pozitívny?
Feminizmus vnímam hlavne v kontexte byť počutá a videná, ale nie s cieľom byť „nad“ niekým v spoločnosti. Popravde nie som typ ženy, ktorý o sebe dokáže jednoznačne povedať, že je feministka. Napriek tomu som citlivá na to, čo sa okolo mňa deje. Zvlášť vnímam, že sa musím v práci viac snažiť a presadiť ako žena. Ale myslím, že to nie je spôsobené len mojím pohlavím, ale hlavne aj tým, že si ako človek často neviem vymedziť hranice. Takže sa skôr snažím pracovať s tým, ako zo seba spraviť lepšieho človeka, než premýšľať, do akej skupiny patrím.
„(…) SOM CITLIVÁ NA TO, ČO SA OKOLO MŇA DEJE.“
V rámci Farmy v jeskyni aktuálne vediete aj pravidelné lekcie pre záujemcov a záujemkyne vo veku 60+.
Ako sa vám s nimi spolupracuje?
Je to super! Vždy som chcela mať skúsenosť učiť ľudí aj v tomto veku. Ale vo svojej podstate to je ako pracovať s každou inou skupinou… Či už sú to deti, dospelí alebo starší dospelí, každá skupina má inú dynamiku a potreby. Rada pozorujem tieto nuansy, a vždy hľadám vhodnú stratégiu výuky pre charakter danej skupiny. Každopádne môžem povedať, že svojou autenticitou sú pre mňa seniori veľmi charakteristickí a musím sa aj priznať, že som ich párkrát zbytočne podcenila! Je to totiž zbierka krásnych, inšpiratívnych charakterov, od ktorej sa veľa učím (úsmev). V budúcnosti so seniormi a seniorkami chystáme aj verejné umelecké projekty, na čo sa už veľmi teším!
Ako by ste samu seba opísali?
Som zvedavá, vášnivá, pracovitá, ale zároveň aj rada leňoším (úsmev). Taktiež mám veľmi rada ľudskú rozmanitosť. Keď sa potrebujem zastaviť a zahĺbiť, rada si tiež niečo napíšem. Momentálne čoraz viac začínam pracovať so journalingom, je to spôsob, ako premýšľam, analyzujem veci, pripravujem sa na prácu, a smerujem svoje ďalšie životné kroky. Samozrejme, občas nie je nad staré dobré upratovanie, ktoré nazývam skôr ako „čistenie energie“ alebo „zbavovanie sa zbytočností v živote“ (úsmev). Výzvou pre mňa ostáva nájsť balans medzi snením a realitou, prácou a oddychom.
„VÝZVOU PRE MŇA OSTÁVA NÁJSŤ BALANS MEDZI SNENÍM A REALITOU…“
