Michaela Dzurovčínová: Chcela by som zmeniť pohľad spoločnosti na ženy

Od troch rokov nepo­zná život bez tan­ca. „Tyra­ni­zo­va­la“ sest­ru domá­ci­mi pred­sta­ve­ni­a­mi, a už v škôl­ke cieľa­ve­do­mo tré­no­va­la ostat­né deti. Dnes je pre uve­do­melú taneč­nicu a cho­re­o­gra­f­ku zo Slo­ven­ska Micha­e­lu Dzu­rov­čí­no­vú tanec nena­hra­di­teľ­ným zrka­dlom jej vnútra.

Pre­čo si sa roz­hod­la veno­vať prá­ve tan­cu? Ako toto povo­la­nie for­mu­je tvo­ju osobnosť?

Tan­cu­jem od troch rokov až dodnes. Roz­hod­nu­tie veno­vať sa tan­cu prišlo úpl­ne pri­rod­ze­ne. Neve­de­la som si pred­sta­viť robiť nie­čo iné. Už v škôl­ke som s pani vycho­vá­va­teľ­ka­mi vymý­šľa­la cho­re­o­gra­fie na vyst­úpe­nia, uči­la ich ostat­né deti, a aj doma som „tyra­ni­zo­va­la“ svo­ju sest­ru tým, že som ju núti­la robiť so mnou vyst­úpe­nia pre rodi­čov a sta­rých rodi­čov. Pamätám si, ako sme si pri­pra­vi­li celé pred­sta­ve­nie a dokon­ca im pre­dá­va­li aj vstupenky! 

To, akým člo­ve­kom som, vo veľ­kej mie­re for­mo­val prá­ve tanec – cez skú­se­nos­ti a mož­nos­ti, kto­ré mi pri­nie­sol. Mys­lím si, že toto povo­la­nie pri­náša množ­stvo výziev, kto­ré člo­vek musí pre­ko­ná­vať. S kaž­dou pre­ko­na­nou výzvou sa zo mňa stá­va sil­nej­šia osobnosť.

Tanec je pre mňa zrka­dlom môj­ho vnút­ra – a keď vo mne nie­čo nie je v pori­a­d­ku, oka­mži­te sa to odzr­ka­d­lí v tom, ako sa hýbem, pre­mý­šľam pri tvor­be nových pro­jek­tov a ako učím.

Ako by si tro­ma slo­va­mi opí­sa­la tvoj súčas­ný cho­re­o­gra­fic­ký ruko­pis? Čo sa v ňom od HAMU zmenilo?

Auten­tic­ký – ale­bo skôr auten­ti­ci­tu neu­stá­le hľa­daj­úci –, obra­zo­vý a doku­men­tár­ny. Moje pre­mý­šľa­nie o tvor­be a o tan­ci sa už počas štúdia na HAMU zásad­ne zme­ni­lo. Keď som na ško­lu nast­úpi­la, tvo­ri­la som povedz­me viac „tanečne“. Roz­mý­šľa­la som najmä v taneč­ných vari­á­ci­ách, kto­ré boli efekt­né, tech­nic­ké, a sil­no via­za­né na hud­bu. Na HAMU som sa však nau­či­la viac vychá­d­zať aj z ľudí, s kto­rý­mi spo­lu­pra­cu­jem. Začal ma zau­jí­mať pri­rod­ze­nej­ší a prav­di­vej­ší pohyb. Obra­zo­vosť a meta­fo­ric­kosť než doslov­nosť a popisnosť.

Výraz­ne sa mi zme­nil aj vkus a sta­la sa zo mňa nároč­ná diváč­ka. Len málo­ke­dy ma nie­čo sku­točne uspo­ko­jí. Čo sa však nezme­ni­lo, je môj záu­jem o žen­ské témy. Tie ma stá­le pri­ťa­hujú a inšpi­rujú. Momen­tál­ne pri­pra­vu­jem aj pre­mi­é­ru, kto­rá sa zao­be­rá žen­skou skú­se­nos­ťou vo väzení. 

V glo­se pre Taneč­ní aktu­a­li­ty O rešpek­te, kto­rý v tan­ci stá­le chý­ba si písa­la o veci­ach, kto­ré u nás v tan­ci postrá­daš. Môžeš svo­ju úva­hu roz­viesť kon­krét­nym prí­kla­dom z praxe? 

S nedo­stat­kom rešpek­tu sa čas­to stretá­vam najmä pri prá­ci v kamen­ných divadlách, naprí­klad v ope­rách. Jed­nu čer­stvú skú­se­nosť opi­su­jem aj v spo­mí­na­nom člán­ku. No bohuži­aľ nejde o jedinú nega­tív­nu skú­se­nosť, ktorú mám.

Záro­veň však nepla­tí, že kamen­né diva­dlo auto­ma­tic­ky zna­me­ná nerešpekt. Vždy je to pre­do­všet­kým o ľuďoch. Zaži­la som aj pro­duk­cie, v kto­rých bol tanec rešpek­to­va­ný rov­na­ko ako ostat­né zlož­ky insce­ná­cie. S taký­mi ľuď­mi spo­lu­pra­cu­jem veľ­mi rada opakovane.

Čo by ti v tej situ­á­cii pomohlo? 

Pri mojej posled­nej nega­tív­nej skú­se­nos­ti mi naj­vi­ac chý­bal člo­vek, kto­rý by bol schop­ný viesť so mnou otvo­re­nú dis­ku­siu – pries­tor, v kto­rom by som moh­la pome­no­vať, ako sa cítim a čo kon­krét­na situ­á­cia spô­so­bu­je, a spo­ločne hľa­dať ces­tu k poro­zu­me­niu. Nasta­la naprí­klad situ­á­cia, keď cho­re­o­graf veľ­mi ost­ro vyst­úpil voči taneč­ni­ci­am kvô­li chy­be, kto­rá pri­tom vznik­la pre­do­všet­kým na stra­ne diva­dla. Sna­ži­li sme sa pokoj­ne vysvet­liť, čo sa sta­lo, no odmi­e­tol akúkoľ­vek mož­nosť našej obha­jo­by. Až keď do situ­á­cie vst­úpi­li muž­skí taneč­ní­ci a zasta­li sa nás, roz­ho­vor sa začal ube­rať sme­rom, kto­rým sme ho potre­bo­va­li viesť od začiatku.

Pomoh­lo by, keby sa ľudia navzá­jom viac rešpek­to­va­li, počúva­li sa a doká­za­li pra­co­vať so svo­jím egom. Ako to však dosi­ahnuť, to úprim­ne neviem.

Nerov­no­práv­ne pla­to­vé ohod­no­te­nie čas­to súvi­sí s tým, kto má v pro­ce­se roz­ho­do­va­ciu moc. Kde v taneč­nom sys­té­me vidíš naj­väč­šiu pla­to­vú prie­pasť med­zi žena­mi a muž­mi — v inter­pre­tá­cii, tvor­be, či vo vede­ní súborov?

Mys­lím si, že to nie je ani tak o gen­de­ro­vom roz­die­le, ako skôr o kon­krét­nych inšti­t­úci­ách a o tom, kto sto­jí vo vede­ní. Ak ide o veľ­ké scé­ny, svo­ju rolu podľa mňa zohrá­va aj to, či je ria­di­teľ ale­bo ume­lec­ký šéf fan­ú­ši­kom tan­ca, ale­bo nie. Netvr­dím, že to pla­tí úpl­ne dogma­tic­ky, no osob­ne to tak­to vní­mam. Ak by som však mala odpo­ve­dať pri­a­mo na otáz­ku, mys­lím si, že naj­väč­šie roz­die­ly mož­no pozo­ro­vať prá­ve v tvorbe.

Ako cho­re­o­gra­f­ka vedieš tím. Aké pra­vi­dlá ale­bo mecha­ni­z­my si nasta­vi­la ty, aby sa ľudia v tvo­jom pro­ce­se cíti­li bez­pečne? Čo podľa teba sys­té­mo­vo chý­ba na ško­lách a v divadlách?

Pre mňa je dôle­ži­té, aby moji spo­lu­pra­cov­ní­ci cíti­li bez­peč­ný pries­tor na vyja­dre­nie svo­jich poci­tov, pohľa­dov a názo­rov. Záro­veň pova­žu­jem za dôle­ži­té nasta­viť zdra­vé hra­ni­ce, aby bolo jas­né, kedy je na také­to zdieľa­nie vhod­ný pries­tor a kedy nie. Veľ­mi mi zále­ží aj na komu­ni­ká­cii – na skúš­kach i mimo nich. Sna­žím sa ľudí oce­ňo­vať a dávať im naja­vo, že si ich vážim nie­len ako tvor­cov, ale aj ako ľudí.

Vzá­jom­ný rešpekt v tíme je pre mňa mimo­ri­a­d­ne dôle­ži­tý. Rov­na­ko je pre mňa zásad­né, aby si všet­ci čle­no­via tímu ľud­sky rozu­me­li a mali pocit, že ide o náš spo­loč­ný pro­jekt, nie iba o môj pro­jekt. V Dočasnej Com­pa­ny sa záro­veň sna­ží­me, aby boli všet­ci ade­kvát­ne zapla­te­ní, čo je tiež dôle­ži­tou súčas­ťou kre­a­tív­ne­ho procesu.

Čo sa týka toho, čo sys­té­mo­vo chý­ba na ško­lách, nemô­žem hovo­riť z vlast­nej skú­se­nos­ti, pre­to­že nemám vyštu­do­va­né kon­zer­va­tó­ri­um. Vychá­d­zam však z toho, čo som vypo­zo­ro­va­la a čo som sa dozve­de­la od ľudí, ktorí kon­zer­va­tó­ri­om pre­šli. V dôsled­ku toho mi prí­de veľ­mi nároč­né hod­no­tiť tanec a tvor­bu znám­ka­mi. Chá­pem, že pri tech­ni­ke sa dá pove­dať, kedy je nie­čo správ­ne ale­bo nespráv­ne, no pri ume­ní ako takom je vní­ma­nie vždy do veľ­kej mie­ry sub­jek­tív­ne a hod­no­tiť ho znám­kou môže byť problematické.

Čas­to pri štu­den­toch ale­bo čer­s­tvých absol­ven­toch kon­zer­va­tó­rií vní­mam aj strach z toho uro­biť chy­bu, nebyť per­fekt­ný ale­bo nevy­ze­rať dob­re. Mám pocit, že prá­ve ten­to tlak na výkon a doko­na­losť môže brá­niť väč­šej otvo­re­nos­ti, auten­ti­ci­te a odva­he hľa­dať vlast­ný spô­sob vyjadrenia.

Je pre teba femi­ni­zmus téma, ktorú vedo­me vnášaš do svo­jich cho­re­o­gra­fií, ale­bo je to skôr spô­sob prá­ce? Ako vyze­rá „femi­nis­tic­ký pro­ces tvor­by“ v tvo­jom podaní?

Ja si mys­lím, že tým, že som žena, sa vlast­ne ani nedá tvo­riť „nefe­mi­nis­tic­ky“, pre­to­že všet­ko, čo tvorím, spra­co­vá­vam svo­jím pohľa­dom – teda pohľa­dom ženy. Je to pre mňa pri­rod­ze­né a nevi­em fun­go­vať inak.

Rada spo­lu­pra­cu­jem s ľuď­mi, ktorí zdieľajú podob­né hod­no­ty ako ja. Keď sa ocit­nem v tíme, kde tomu tak nie je, býva to pre mňa veľ­mi nároč­né, pre­to­že nie vždy som v pozí­cii, v kto­rej si môžem dovo­liť otvo­re­ne dis­ku­to­vať. V takých situ­á­ci­ách si však dávam pozor aspoň na to, aby som svo­jou reak­ci­ou ale­bo sprá­va­ním daný postoj nepodporovala.

Tvo­ri­vý pro­ces v mojom poda­ní vyze­rá pre­do­všet­kým tak, že sa obklo­pu­jem ľuď­mi s podob­ným hod­no­to­vým nasta­ve­ním. Ženy aj muži majú u mňa rov­nakú hod­no­tu, ich hlas má rov­nakú váhu, ak sa nachá­d­za­jú v rov­na­kej pozí­cii, a záro­veň pova­žu­jem za dôle­ži­té, aby mali aj rov­no­cen­né finanč­né pod­mi­en­ky, kto­ré sú transpa­rent­ne komunikované.

Urči­te sa nesna­žím femi­nis­tic­ké témy tla­čiť do svo­jej tvor­by nasi­lu, no žen­ské témy ma pri­rod­ze­ne zau­jí­majú, a čas­to sa v mojej prá­ci objavujú.

Si aj lek­tor­ka a učíš open classy v Pra­he, aj na Slo­ven­sku. Ako učíš mla­dé taneč­níč­ky, aby si vede­li nasta­viť hranice?

Veľ­mi rada pra­cu­jem s impro­vi­zá­ci­ou. Osved­či­la sa mi ako nástroj, pro­stred­níc­tvom kto­ré­ho môže kaž­dý skú­šať, obja­vo­vať a hľa­dať vlast­né limi­ty. Pre mňa je dôle­ži­té, aby sa na mojich hodi­nách vytvo­ril bez­peč­ný pries­tor, v kto­rom je dovo­le­né chy­bo­vať a mýliť sa. Sna­žím sa taneč­ní­kom vysve­tľo­vať, že nee­xis­tu­je iba dob­ré a zlé, pek­né a ška­re­dé. Aj pri jas­ne zada­ných for­mách im hovorím, že ak uro­bia chy­bu, mali by ju len zazna­me­nať a uve­do­miť si ju, ale nema­li by dovo­liť, aby ich obmed­zo­va­la, či dokon­ca frustro­va­la. Dôle­ži­té je o chy­be vedieť a sna­žiť sa s ňou pracovať.

Ak je však tvoja otáz­ka sme­ro­va­ná viac k ženám, mojím pri­már­nym cieľom na open clas­soch nie je robiť osve­tu o femi­niz­me, rov­nom prístu­pe k ženám ale­bo o nasta­vo­va­ní hra­níc. O tom sa sna­žím hovo­riť skôr pro­stred­níc­tvom pod­cas­tov, roz­ho­vo­rov ale­bo článkov.

Záro­veň mám pocit, že sa ich stá­le učím nasta­vo­vať aj ja sama. Roz­hod­ne ešte nemám dojem, že by som to vede­la dosta­točne dobre.

Ak by si moh­la zme­niť jed­nu vec v čes­kom a slo­ven­skom tan­ci, aby sa posta­ve­nie taneč­ní­čok reál­ne zlep­ši­lo, čo by to bolo? A čo pre to robíš už dnes vo svo­jej praxi?

Chce­la by som zme­niť pohľad spo­loč­nos­ti na ženy ako také. Prá­ve v tom podľa mňa spo­čí­va naj­väč­ší pro­blém. Nie je to len otáz­ka taneč­ní­čok – týka sa to aj novi­ná­rok, uči­te­liek, poli­ti­čiek, a mno­hých ďal­ších profesií.

Vo svo­jej pra­xi sa sna­žím veľ­mi jas­ne a pri­a­mo komu­ni­ko­vať s ľuď­mi, pri kto­rých cítim nedo­sta­tok rešpek­tu. Sna­žím sa stáť si za sebou, za svo­ji­mi potre­ba­mi a hod­no­ta­mi. Verej­ne hovorím o svo­jich skú­se­nos­ti­ach a otvo­re­ne roz­prá­vam aj o tom, koľ­ko kde zará­bam. Hovo­riť o výš­ke hono­rá­rov je stá­le do veľ­kej mie­ry tabu, no mys­lím si, že prá­ve pre­to je dôle­ži­té tie­to témy otvá­rať, ak chce­me v taneč­nom pro­stre­dí nasta­viť pri­ja­teľ­nej­ší a féro­vej­ší štandard.

Jed­no­du­cho som sa roz­hod­la, že odmi­e­tam ticho trpieť a len sní­vať o lep­ších zajtrajškoch!