Andrej Štepita – bezprostredný, húževnatý, uvedomelý. Andrej je slovenský tanečník, performer, tvorca a lektor, ktorý pôsobí najmä v oblasti súčasného tanca a fyzického divadla paralelne na slovenskej a českej scéne. Vyštudoval odbor tanečnej interpretácie a didaktiky moderného tanca na VŠMU v Bratislave. Následne pokračoval v štúdiu na prestížnej Salzburg experimental academy of dance (SEAD). Ako to Andrej uvádza vo svojom umeleckom životopise, v tanci je pre neho dôležitý nekončiaci prúd energie, tanečná a estetická multižánrovosť, prienik do náročných tém, autenticita a priama komunikácia s publikom.
Andrej je členom medzinárodného súboru fyzického divadla a autorských inscenácií – Farma v jeskyni už šiesty rok. Doposiaľ spolupracoval na projektoch: Efeméry, Commander, Oscilace, Český hrdina, a Útočiště 2025. Okrem Farmy v jeskyni v súčasnosti spolupracuje aj s popredným českým súborom súčasného fyzického divadla Burkicom (projekt Ostrov!). Nedávno spoločne so žonglérom, tanečníkom a performerom Lukasom Blissom zrealizoval tiež tanečno-performatívny projekt Flotsam and Jetsam (prem. 12. 2. 2026), ktorý produkoval súbor CinkCinkCirk a platforma Danceconnected, spoločne s festivalom Cirkopolis.

Andrej okrem toho spolupracuje aj s mnohými inými slovenskými a českými združeniami ako MimoOs, Zdruhestrany, BOD.Y, Artemporis, či dNO.V neposlednom rade je tiež spoluzakladateľom unikátneho Oravského multižánrového festivalu tanca a pohybu, kolektívu Tanečno, ktorý sa od roku 2017 pravidelne koná v Námestove, na Slovensku. Festival v roku 2023 získal aj prestížne divadelné ocenenie DOSKY.
S Andrejom sme sa rozprávali o jeho ceste k tancu a pohybu, začiatkoch štúdia na VŠMU, umeleckých inšpiráciách, aj o duševnom zdraví. V neposlednom rade ma zaujímali aj jeho začiatky spolupráce s Farmou jeskyni, ako aj najnovší tanečno-performatívny projekt Flotsam and Jetsam.
Kedy sa v tvojom živote objavil tanec?
Už odmalička som sa rád hýbal do hudby. Pamätám si rôzne oslavy s rodičmi, kde som sa s radosťou oddával tancu na verejnosti. Rodičia ma následne v šiestich rokoch prihlásili na prvý tanečný krúžok s bizarným názvom Disco boys, z ktorého som mal napriek všetkému radosť. Prebiehalo to tam konkrétne tak, že si pani učiteľka uvarila kávu, a my sme si mohli „hopkať“ na koberci (smiech). V desiatich rokoch som začal simultánne chodiť na ľudovky, aj na hip-hopový tanec na ZUŠ v Námestove. V tej istej dobe som tiež nastúpil na osemročné gymnázium, ale popri štúdiu som naďalej aktívne tancoval. Po čase tiež spoločenské tance. Snažil som sa „nasávať“ čo najviac tanečných štýlov, ale napriek veľkému množstvu tanečných tréningov som nemal na Orave možnosť systematickej technickej prípravy. V tom čase totiž nebolo dostupné štúdium klasického, moderného, alebo jazzového tanca, ktoré tvorí základ profesionálneho tanečného vzdelávania. Takže napriek tomu, že som už od detstva veľa tancoval, nebolo to vnímané ako príprava profesionálneho tanečného umelca. Skôr sa odo mňa očakávalo, že pri osemročnom gymnáziu a mojej vášni pre čítanie, a rôzne iné odvetvia, sa vyberiem akademickou cestou. Počas dospievania som však začal brať tanec vážnejšie. Stal sa pre mňa kotvou radostnej prítomnosti vďaka tomu, že sa moje telo môže slobodne hýbať po priestore (úsmev).
Tanec si začal oficiálne študovať až na VŠMU v Bratislave. Po nástupe na toto štúdium si nevnímal ako nevýhodu, že nemáš vyštudované aj konzervatórium?
Počas posledných rokov štúdia na gymnáziu som sa definitívne rozhodol pre VŠMU. Začal som aktívne vyhľadávať tanečné doučovania, pretože som mal nulovú techniku. Nemal som žiadne skúsenosti s klasickým tancom, ani som nič netušil abstraktnejších a súčasných tanečných formách. Bol som prijatý na VŠMU vďaka možnému potenciálu, aj keď som potrebnú úroveň vtedy určite nedosahoval. Na štúdium do Bratislavy som následne nastúpil s veľkým rešpektom a odhodlaním na intenzívnu prácu. Ešte pred začatím semestra som dostal možnosť byť súčasťou školského projektu s Antonom Lachkým, ktorý dnes patrí medzi výrazných európskych choreografov. Vďaka tomuto procesu som lepšie porozumel súčasnému tancu, a prenikol som do komunity ľudí, ktorí sa mu venujú. Prvé roky štúdia na VŠMU vôbec neboli jednoduché… Popri nedostatku technických znalostí som sa stretával aj s rôznymi reakciami okolia na môj rozvoj a zvykol som si vnímať vlastnú sebahodnotu na základe toho, aký som tanečník. Náročné obdobia mi pomohol prekonať obrovský entuziazmus a snaha zdokonaliť sa v rôznych tanečných technikách, nakoľko som študoval tanečnú interpretáciu. Počas štúdia som bol zároveň taký „yesman“, rad radom som bral všetky tanečné ponuky spolupráce, ktoré mi poskytovali nenahraditeľné skúsenosti. Ak by ma na VŠMU nakoniec neprijali, mal som v pláne štúdium psychológie alebo masmediálnej komunikácie.

Kto ťa počas tvojho tanečného vzdelávania najviac pozitívne ovplyvnil?
Moje profesionálne tanečné vzdelávanie a vnímanie tanca výrazne ovplyvnila – dnes už pani profesorka – Marta Poláková. Jej podpora miposkytla dôveru v ľudské a odborné kvality, ktorými disponujem a ukázala mi, ako ich môžem využiť v praxi. Stala sa mojou „umeleckou mamou“, ktorá zásadne ovplyvnila moje budúce smerovanie k súčasnému tancu a tanečnému divadlu. Ale nakoľko som sa snažil nasávať vplyvy ako špongia, výrazne ma ovplyvnili takmer všetci pedagógovia a pedagogičky, s ktorými som sa počas štúdia stretol. Po absolutóriu VŠMU som pokračoval v štúdiu na SEAD v Salzburgu, kde som taktiež stretol obrovské množstvo výrazných tanečníkov a tanečníc patriacich medzi svetovú špičku. Zo všetkých mien spomeniem Vitu Osojnik, ktorá ma naučila vnímať tanec ako filozofiu bytia.
Kto ťa z tanečného, či pohybového hľadiska inšpiruje dnes?
Inšpiruje ma každý, kto dokáže v tanci alebo v pohybe profesionálne pracovať s remeslom, vášňou, a so svojou osobnosťou.
Zažil si už chvíle, kedy si sa cítil vyhorený? Ako si s tým pracoval?
S termínmi vyhorenia a psychického zdravia sa snažím narábať opatrne. Zažil som príučku nedostatočnej vyváženosti mojich aktivít, ktorá sa ozývala cez škodlivé návyky, insomniu, či celkovú fyzickú a mentálnu vyčerpanosť. Ale verím v múdrosť tela a snažím sa to vnímať ako varovné signály, čo ma vedie k tomu opatrnejšie pracovať so svojím časom, hranicami a rovnováhou. Vášeň pre tanec, pohyb a život vie nabudiť, ale aj spáliť.
V čom sa zmenil tvoj pohľad na tanec po nástupe do profesionálnej praxe?
Po už zhruba dvanástich rokoch v profesionálnej praxi sa stále cítim ako malý chlapec, ktorý má šťastie robiť svoj „dream job“ (úsmev). Často sa veľmi teším na každú skúšku, či predstavenie. Keď som spoznal hĺbku tanca a mal možnosť svoju telesnú skúsenosť zdieľať aj s publikom, tak som pochopil, že tanečné umenie je rovnako ako hudba, film, či výtvarné umenie autonómny umelecký žáner, ktorý je prístupný všetkým – dokonca aj na tej najzákladnejšej úrovni, keďže nástroj zdieľania je telo, ktoré máme všetci.
Vo svojom umeleckom životopise uvádzaš, že čerpáš z nekončiaceho prúdu energie. Akú energiu máš konkrétne na mysli?
Ide o energiu vášne, pestrosti, slobody a radosti z bytia. Mám skrátka veľkú túžbu zažívať a zdieľať. Mám dojem, že v prenatálnom období som dostal strašne veľa životnej energie, ktorú dodnes cítim a snažím sa ju rôzne transformovať. S nadsázkou by som povedal, že som zamilovaný do života, a tanec je pre mňa manifestáciou tohto pocitu. Zároveň je psychosomatické prepojenie tela a mysle v pohybe kľúčom k prítomnému momentu, čo považujem za najúčinnejší recept na žitie v dnešnej dobe. Keď investujem svoju energiu do správnych vecí, cítim sa nesmrteľný.

Tiež je o tebe možné sa dočítať, že ťa formovali viaceré tanečné štýly a estetické normy. Vieš ich priblížiť?
Ako som už spomínal, moje poňatie o akademickom tanci, (vrátane techník Marthy Graham, José Limóna, Merca Cunninghama a vôbec komplexného tanečného vzdelávania) bolo veľmi dlho výrazne obmedzené. Na druhej strane som ale pričuchol k viacerým formám – streetové tanečné štýly, tanečný šport, scénické formy, ľudové tance… Všetko som sa snažil vnímať nielen akademicky, ale aj reálnym prežitkom v podobe navštevovania akcií, či spoznávania komunít, čo mi umožnilo čoraz viac vnímať spoločné menovatele rôznych foriem. Neskôr som nadobudol dojem, že mnohé aspekty týchto foriem môžu byť inšpiráciou aj v akademickom svete, preto som sa snažil toto prepojenie nielen vnímať, ale aj využívať v praxi. Po skúsenostiach so štúdiom v zahraničí , prácou v divadle, a s presahom do rôznych projektov, som nadobudol dojem, že prílišná kategorizácia tanečnému umeniu škodí. Viac ako o techniky a štýly sa teraz zaujímam o obsah, energiu a zážitok – samozrejme s rešpektom k pôvodu a odkazu jednotlivých foriem.
Je stále aktuálne, že pracuješ na výskume tvorby sóla a site-specific happeningov? Prečo si sa rozhodol skúmať práve tieto dve oblasti?
Sólová tvorba je pre mňa krok od performingu k autorskej práci – tvoriť zo seba samého je pre mňa na súčasnej praxi najťažšie, ale zároveň to vnímam ako nevyhnutný krok k svojej (snáď) budúcej práci tvorcu. Inšpiruje ma prepájať teoretické východiská so samotným „surovým“ stelesnením. Čo sa týka verejných priestorov, sprístupniť tanec širšej verejnosti je jeden z mojich hlavných záujmov, preto je verejný priestor je najprirodzenejšia cesta. Mám šťastie, že som bol súčasťou výnimočných inscenácií (napr. Pocitové rozUmenie zamerané na zmyslovú pamäť, ktoré sme hrali v kaviarňach po rôznych mestách Slovenska, či happening v rámci tvorby inscenácie MOVING MOUNTAINS, ktorého koncept a pohybový materiál bol výrazne inšpirovaný naším pobytom v západných Tatrách). Aktuálne je ďalej rozvíjaný môj autorský projekt Connecting Stations, ktorý vznikol v koprodukcii združení Tanečno a Move Ostrava. V ňom je zachytená esencia toho, že tanec je len vyextrahovaná esencia bytia a prežívania prostredníctvom tiel v priestore. A čo sa týka špecifických priestorov – priestor je tiež typ zachyteného pohybu.

Akú ďalšiu oblasť by si ešte chcel tvorivo preskúmať?
Momentálne ma láka robiť multižánrové umenie, vrátane práce s multimédiami. Fascinuje ma tiež spôsob, ako pracovať s neprofesionálnymi tanečníkmi na javisku. Zaujíma ma aj abstraktný tanec, ktorý zdieľa silnú emóciu, čo vie byť intenzívne nielen zo zážitkového, ale aj z terapeutického hľadiska.
Už viac ako 5 rokov pôsobíš v divadelnom štúdiu Farma v jeskyni. Ako začala tvoja spolupráca s týmto súborom?
Keď som v roku 2020 som skončil štúdium na SEAD‑e, začal som sa obzerať sa po možnostiach tvorivého a interpretačného uplatnenia v zahraničí. Na odporúčanie Andreja Petroviča, ktorý vtedy viedol session na SEAD‑e, som sa ozval Viliamovi Dočolomanskému so záujmom, ktorý vo mne vzbudila práca a filozofia súboru. Po absolvovaní workshopu immerse performing nastal z oboch strán záujem o spoluprácu, za čo som spätne nesmierne vďačný. Bol to bezpochyby jeden z významných míľnikov môjho umeleckého vývoja.
Ako ťa Farma v jeskyni formuje z umeleckého a ako z osobného hľadiska?
Pochopenie špecifického štýlu práce Farmy v jaskyni si vyžaduje dlhší čas, najmä preto, že som bol ako vyštudovaný tanečník zvyknutý pracovať s pohybom inak – menej významovo, viac abstraktne a intuitívne. Pochopenie uchopenia fyzickej skúsenosti do zážitku a prostredníctvom neho schopnosť prenášať a zdieľať konkrétnu tému a významy, ktoré ale ostávajú dostatočne inšpiratívne pre vlastnú interpretáciu je pre mňa fascinujúca a nekončiaca cesta, ktorá do istej miery zmenila moje vnímanie performatívneho umenia. K mojim predošlým skúsenostiam s estetikou pohybu, dynamikou, priestorom, či rytmom, sa pridala aj výrazná intenčná práca, ktorá ma núti premýšľať nad tým, ako a čo pohyb komunikuje. Je to neustále skúmanie, ktoré je plne podané výpovedi. A pri hľadaní výsledného tvaru človek nakoniec nachádza samého seba. Farma v jeskyni je unikátny projekt, ktorý prináša veľmi inovatívny spôsob nazerania na pohyb, umenie a život.
Aktuálne máš za sebou premiéru Flotsam and Jetsam v Kulturní stanici Galaxie. Ako vznikla myšlienka na tento projekt a ako následne prebiehalo samotné skúšanie?
Iniciatíva projektu nevznikla z tradičnej grantovej nevyhnutnosti, ale z úprimného kamarátstva a túžby spoločnej tvorby. Náš zámer navzájom sa inšpirovať a hľadať prieniky v individuálnych craftoch tanca, pohybu, žonglérstva, objektovej manipulácie a fyzického divadla priniesla úprimný tvorivý proces, ktorý vychádzal z hravosti, zvedavosti a spoločného nadšenia. Na projekte sme spolupracovali aj s dramaturgom Romanom Poliakom, ktorý usmerňoval naše nápady, a veci zosúlaďoval do jedného celku. Tešíme sa, že sa nám podarilo vytvoriť dielo, ktoré po premiére divácky rezonovalo ako nielen krehké, citlivé a autentické, ale v netradičnom prepojení viacerých foriem aj pomerne inovatívne.
Venuješ sa aj lektorskej činnosti v rámci rôznych workshopov. Na ktorý z nich máš doposiaľ najintenzívnejšie spomienky?
Aj keď z časových dôvodov nevediem workshopy často, je to pre mňa vždy veľmi dôležitá, až rituálna záležitosť. Veľmi si vážim vzájomné zdieľanie a možnosť vytvoriť spoločne bezpečný priestor. V dnešnom svete je to za mňa až manifest – prostredníctvom pohybu si vytvárame svet, v akom chceme žiť a kde sa ľudia môžu slobodne a s radosťou hýbať – bez predsudkov. Preto je každý workshop rovnako špeciálny. Ale ako výnimočný zážitok spomeniem festival Pohoda, kde som viedol workshop pre viac ako dvesto ľudí. Aj tá skúsenosť mi potvrdila, že tanec – v akejkoľvek podobe – je prístupný všetkým.

