Andrej ŠTEPITA: Som zamilovaný do života, a tanec je pre mňa manifestáciou tohto pocitu

Andrej Šte­pi­ta – bez­pro­stred­ný, húžev­na­tý, uve­do­me­lý. Andrej je slo­ven­ský taneč­ník, per­for­mer, tvor­ca a lek­tor, kto­rý pôso­bí najmä v oblas­ti súčas­né­ho tan­ca a fyzic­ké­ho diva­dla para­lel­ne na slo­ven­skej a čes­kej scé­ne. Vyštu­do­val odbor tanečnej inter­pre­tá­cie a didak­ti­ky moder­né­ho tan­ca na VŠMU v Bra­ti­sla­ve. Násled­ne pokra­čo­val v štúdiu na pres­tíž­nej Salzburg expe­ri­men­tal aca­de­my of dan­ce (SEAD). Ako to Andrej uvá­d­za vo svo­jom ume­lec­kom živo­to­pi­se, v tan­ci je pre neho dôle­ži­tý nekon­či­a­ci prúd ener­gie, taneč­ná a este­tic­ká multi­žánro­vosť, pri­e­nik do nároč­ných tém, auten­ti­ci­ta a pri­a­ma komu­ni­ká­cia s publikom.

Andrej je čle­nom med­zi­ná­rod­né­ho súbo­ru fyzic­ké­ho diva­dla a autor­ských insce­ná­cií – Far­ma v jes­ky­ni už šies­ty rok. Dopo­si­aľ spo­lu­pra­co­val na pro­jek­toch: Efemé­ry, Com­man­der, Osci­la­ce, Čes­ký hrdi­na, a Úto­čiš­tě 2025. Okrem Far­my v jes­ky­ni v súčas­nos­ti spo­lu­pra­cu­je aj s popred­ným čes­kým súbo­rom súčas­né­ho fyzic­ké­ho diva­dla Bur­ki­com (pro­jekt Ost­rov!). Nedáv­no spo­ločne so žong­lé­rom, taneč­ní­kom a per­for­me­rom Luka­som  Blis­som zre­a­li­zo­val tiež taneč­no-per­for­ma­tív­ny pro­jekt Flot­sam and Jet­sam (prem. 12. 2. 2026), kto­rý pro­du­ko­val súbor Cink­Cink­Cirk a plat­for­ma Dan­ce­con­nec­ted, spo­ločne s fes­ti­va­lom Cirkopolis.

Andrej okrem toho spo­lu­pra­cu­je aj s mno­hý­mi iný­mi  slo­ven­ský­mi a čes­ký­mi zdru­že­ni­a­mi ako Mimo­Os, Zdru­hestra­ny, BOD.Y, Artem­po­ris, či dNO.V nepo­sled­nom  rade je tiež spo­luza­kla­da­teľom uni­kát­ne­ho Orav­ské­ho multi­žánro­vé­ho fes­ti­va­lu tan­ca a pohy­bu, kolek­tí­vu Taneč­no, kto­rý sa od roku 2017 pra­vi­del­ne koná v Námes­to­ve, na Slo­ven­sku.  Fes­ti­val v roku 2023 zís­kal aj pres­tíž­ne diva­del­né oce­ne­nie DOSKY.

S Andrej­om sme sa roz­prá­va­li o jeho ces­te k tan­cu a pohy­bu, zači­at­koch štúdia na VŠMU, ume­lec­kých inšpi­rá­ci­ách, aj o dušev­nom zdra­ví. V nepo­sled­nom rade ma zau­jí­ma­li aj jeho zači­at­ky spo­lu­prá­ce s Far­mou jes­ky­ni, ako aj naj­no­vší taneč­no-per­for­ma­tív­ny pro­jekt Flot­sam and Jetsam.

Kedy sa v tvo­jom živo­te obja­vil tanec?

Už odma­lič­ka som sa rád hýbal do hud­by. Pamätám si rôz­ne osla­vy s rodič­mi, kde som sa s rados­ťou oddá­val tan­cu na verej­nos­ti. Rodi­čia ma násled­ne v šiestich rokoch prihlá­si­li na prvý taneč­ný krúžok s bizar­ným názvom Dis­co boys, z kto­ré­ho som mal napriek všet­ké­mu radosť. Pre­bie­ha­lo to tam kon­krét­ne tak, že si pani uči­teľ­ka uva­ri­la kávu, a my sme si moh­li „hop­kať“ na kober­ci (smiech). V desi­a­tich rokoch som začal simul­tán­ne cho­diť na ľudov­ky, aj na hip-hopo­vý tanec na ZUŠ v Námes­to­ve. V tej istej dobe som tiež nast­úpil na ose­mroč­né gym­ná­zi­um, ale popri štúdiu som naďa­lej aktív­ne tan­co­val. Po čase tiež spo­lo­čen­ské tan­ce. Sna­žil som sa „nasá­vať“ čo naj­vi­ac taneč­ných štý­lov, ale napriek veľ­ké­mu množ­stvu taneč­ných tré­nin­gov som nemal na Ora­ve mož­nosť sys­te­ma­tic­kej tech­nic­kej prí­pra­vy. V tom čase totiž nebo­lo dostup­né štúdi­um kla­sic­ké­ho, moder­né­ho, ale­bo jaz­zo­vé­ho tan­ca, kto­ré tvorí základ pro­fe­si­o­nál­ne­ho taneč­né­ho vzde­lá­va­nia. Tak­že napriek tomu, že som už od det­stva veľa tan­co­val, nebo­lo to vní­ma­né ako prí­pra­va pro­fe­si­o­nál­ne­ho taneč­né­ho umel­ca. Skôr sa odo mňa oča­ká­va­lo, že pri ose­mroč­nom gym­ná­ziu a mojej váš­ni pre číta­nie, a rôz­ne iné odvet­via, sa vybe­ri­em aka­de­mic­kou ces­tou. Počas dospie­va­nia som však začal brať tanec váž­nej­šie. Stal sa pre mňa kot­vou radost­nej prí­tom­nos­ti vďaka tomu, že sa moje telo môže slo­bod­ne hýbať po pries­to­re (úsmev).

Tanec si začal ofi­ci­ál­ne štu­do­vať až na VŠMU v Bra­ti­sla­ve. Po nástu­pe na toto štúdi­um si nevní­mal ako nevý­ho­du, že nemáš vyštu­do­va­né aj konzervatórium?

Počas posled­ných rokov štúdia na gym­ná­ziu som sa defi­ni­tív­ne roz­ho­dol pre  VŠMU. Začal som aktív­ne vyhľa­dá­vať taneč­né dou­čo­va­nia, pre­to­že som mal nulo­vú tech­ni­ku. Nemal som žia­d­ne skú­se­nos­ti s kla­sic­kým tan­com, ani som nič netu­šil abs­trakt­nej­ších a súčas­ných taneč­ných for­mách. Bol som pri­ja­tý na VŠMU vďaka mož­né­mu poten­ci­á­lu, aj keď som potreb­nú úro­veň vte­dy urči­te nedo­sa­ho­val. Na štúdi­um do Bra­ti­sla­vy som násled­ne nast­úpil s veľ­kým rešpek­tom a odhod­la­ním na inten­zív­nu prácu. Ešte pred zača­tím semest­ra som dostal mož­nosť byť súčas­ťou škol­ské­ho pro­jek­tu s Anto­nom Lach­kým, kto­rý dnes patrí med­zi výraz­ných európ­skych cho­re­o­gra­fov. Vďaka tomu­to pro­ce­su som lep­šie poro­zu­mel súčas­né­mu tan­cu, a pre­ni­kol som do komu­ni­ty ľudí, ktorí sa mu venujú. Prvé roky štúdia na VŠMU vôbec nebo­li jed­no­du­ché… Popri nedo­stat­ku tech­nic­kých zna­los­tí som sa stretá­val aj s rôz­ny­mi reak­ci­a­mi oko­lia na môj roz­voj a zvy­kol som si vní­mať vlast­nú seba­hod­no­tu na zákla­de toho, aký som taneč­ník. Nároč­né obdo­bia mi pomo­hol pre­ko­nať obrov­ský entu­zi­a­zmus a sna­ha zdo­ko­na­liť sa v rôz­nych taneč­ných tech­ni­kách, nakoľ­ko som štu­do­val taneč­nú inter­pre­tá­ciu. Počas štúdia som bol záro­veň taký „yesman“, rad radom som bral všet­ky taneč­né ponu­ky spo­lu­prá­ce, kto­ré mi posky­to­va­li nena­hra­di­teľ­né skú­se­nos­ti. Ak by ma na VŠMU nako­niec nepri­ja­li, mal som v plá­ne štúdi­um psy­cho­ló­gie ale­bo mas­me­di­ál­nej komunikácie.

Kto ťa počas tvoj­ho taneč­né­ho vzde­lá­va­nia naj­vi­ac pozi­tív­ne ovplyvnil?

Moje pro­fe­si­o­nál­ne taneč­né vzde­lá­va­nie a vní­ma­nie tan­ca výraz­ne ovplyv­ni­la – dnes už pani pro­fe­sor­ka –  Mar­ta Polá­ko­vá. Jej pod­po­ra mipo­skyt­la dôve­ru v ľud­ské a odbor­né kva­li­ty, kto­rý­mi dis­po­nu­jem a uká­za­la mi, ako ich môžem vyu­žiť v pra­xi.  Sta­la sa mojou „ume­lec­kou mamou“, kto­rá zásad­ne ovplyv­ni­la moje bud­úce sme­ro­va­nie k súčas­né­mu tan­cu a taneč­né­mu diva­dlu. Ale nakoľ­ko som sa sna­žil nasá­vať vply­vy ako špon­gia, výraz­ne ma ovplyv­ni­li takmer všet­ci pedagó­go­via a peda­go­gič­ky, s kto­rý­mi som sa počas štúdia stretol. Po abso­lu­tó­riu VŠMU som pokra­čo­val v štúdiu na SEAD v Salzbur­gu, kde som tak­tiež stretol obrov­ské množ­stvo výraz­ných taneč­ní­kov a taneč­níc patri­a­cich med­zi sve­to­vú špič­ku. Zo všet­kých mien spo­me­ni­em Vitu Osoj­nik, kto­rá ma nau­či­la vní­mať tanec ako filo­zo­fiu bytia.

Kto ťa z taneč­né­ho, či pohy­bo­vé­ho hľa­dis­ka inšpi­ru­je dnes?

Inšpi­ru­je ma kaž­dý, kto doká­že v tan­ci ale­bo v pohy­be pro­fe­si­o­nál­ne pra­co­vať s  remeslom, vášňou, a so svo­jou osobnosťou.

Zažil si už chví­le, kedy si sa cítil vyho­re­ný? Ako si s tým pracoval?

S ter­mí­n­mi vyho­re­nia a psy­chic­ké­ho zdra­via sa sna­žím nará­bať opa­tr­ne. Zažil som príuč­ku nedo­sta­točnej vyvá­že­nos­ti mojich akti­vít, kto­rá sa ozý­va­la cez škod­li­vé návy­ky, insomniu, či cel­ko­vú fyzic­kú a men­tál­nu vyčer­pa­nosť. Ale verím v múd­rosť tela a sna­žím sa to vní­mať ako varov­né sig­ná­ly, čo ma vedie k tomu opa­tr­nej­šie pra­co­vať so svo­jím časom, hra­ni­ca­mi a rov­no­vá­hou. Vášeň pre tanec, pohyb a život vie nabu­diť, ale aj spáliť.

V čom sa zme­nil tvoj pohľad na tanec po nástu­pe do pro­fe­si­o­nál­nej praxe?

Po už zhru­ba dva­ná­stich rokoch v pro­fe­si­o­nál­nej pra­xi sa stá­le cítim ako malý chla­pec, kto­rý má šťas­tie robiť svoj „dre­am job“ (úsmev). Čas­to sa veľ­mi teším na kaž­dú skúš­ku, či pred­sta­ve­nie. Keď som spo­znal hĺb­ku tan­ca a mal mož­nosť svo­ju teles­nú skú­se­nosť zdieľať aj s pub­li­kom, tak som pocho­pil, že taneč­né ume­nie je rov­na­ko ako hud­ba, film, či výtvar­né ume­nie autonóm­ny ume­lec­ký žáner, kto­rý je prístup­ný všet­kým –  dokon­ca aj na tej naj­zá­klad­nej­šej úrov­ni, keď­že nástroj zdieľa­nia je telo, kto­ré máme všetci.

Vo svo­jom ume­lec­kom živo­to­pi­se uvá­d­zaš, že čer­páš z nekon­či­a­ce­ho prúdu ener­gie. Akú ener­giu máš kon­krét­ne na mysli?

Ide o ener­giu váš­ne, pes­t­ros­ti, slo­bo­dy a rados­ti z bytia. Mám skrát­ka veľ­kú túž­bu zaží­vať a zdieľať. Mám dojem, že v pre­na­tál­nom obdo­bí som dostal straš­ne veľa život­nej ener­gie, ktorú dodnes cítim a sna­žím sa ju rôz­ne trans­for­mo­vať.  S nad­sáz­kou by som pove­dal, že som zami­lo­va­ný do živo­ta, a tanec je pre mňa mani­festá­ci­ou toh­to poci­tu. Záro­veň je psy­cho­so­ma­tic­ké pre­po­je­nie tela a mys­le v pohy­be kľúčom k prí­tom­né­mu momen­tu, čo pova­žu­jem za naj­ú­čin­nej­ší recept na žitie v dneš­nej dobe. Keď inves­tu­jem svo­ju ener­giu do správ­nych vecí, cítim sa nesmrteľný.

Tiež je o tebe mož­né sa dočí­tať, že ťa for­mo­va­li via­ce­ré taneč­né štý­ly a este­tic­ké nor­my. Vieš ich priblížiť?

Ako som už spo­mí­nal, moje poňa­tie o aka­de­mic­kom tan­ci, (vráta­ne tech­ník Marthy Gra­ham, José Limó­na, Mer­ca Cun­ningha­ma a vôbec kom­plex­né­ho taneč­né­ho vzde­lá­va­nia) bolo veľ­mi dlho výraz­ne obmed­ze­né. Na dru­hej stra­ne som ale pri­ču­chol k via­ce­rým for­mám –  stree­to­vé taneč­né štý­ly, taneč­ný šport, scé­nic­ké for­my, ľudo­vé tan­ce… Všet­ko som sa sna­žil vní­mať nie­len aka­de­mic­ky, ale aj reál­nym pre­žit­kom v podo­be navšte­vo­va­nia akcií, či spo­zná­va­nia komu­nít, čo mi umož­ni­lo čoraz viac vní­mať spo­loč­né meno­va­te­le rôz­nych fori­em. Neskôr som nado­bu­dol dojem, že mno­hé aspek­ty tých­to fori­em môžu byť inšpi­rá­ci­ou aj v aka­de­mic­kom sve­te, pre­to som sa sna­žil toto pre­po­je­nie nie­len vní­mať, ale aj vyu­ží­vať v pra­xi.  Po skú­se­nos­ti­ach so štúdi­om v zahra­ni­čí , prá­cou v diva­dle, a s pre­sa­hom do rôz­nych pro­jek­tov, som nado­bu­dol dojem, že prí­liš­ná kate­go­ri­zá­cia taneč­né­mu ume­niu ško­dí. Viac ako o tech­ni­ky a štý­ly sa teraz zau­jí­mam o obsah, ener­giu a záži­tok –  samozrej­me s rešpek­tom k pôvo­du a odka­zu jed­not­li­vých foriem.

Je stá­le aktu­ál­ne, že pra­cu­ješ na výsku­me tvor­by sóla a site-spe­ci­fic hap­pe­nin­gov? Pre­čo si sa roz­ho­dol skú­mať prá­ve tie­to dve oblasti?

Sólo­vá tvor­ba je pre mňa krok od per­for­min­gu k autor­skej prá­ci –  tvo­riť zo seba samé­ho je pre mňa na súčasnej pra­xi naj­ťaž­šie, ale záro­veň to vní­mam ako nevy­hnut­ný krok k svo­jej (snáď) bud­úcej prá­ci tvor­cu. Inšpi­ru­je ma pre­pá­jať teo­re­tic­ké výcho­dis­ká so samot­ným „suro­vým“ ste­lesne­ním. Čo sa týka verej­ných pries­to­rov, sprístup­niť tanec šir­šej verej­nos­ti je jeden z mojich hlav­ných záujmov, pre­to je verej­ný pries­tor je naj­pri­rod­ze­nej­šia ces­ta. Mám šťas­tie, že som bol súčas­ťou výni­moč­ných insce­ná­cií (napr. Poci­to­vé rozU­me­nie zame­ra­né na zmys­lo­vú pamäť, kto­ré sme hra­li v kavi­arňach po rôz­nych mestách Slo­ven­ska, či hap­pe­ning v rám­ci tvor­by insce­ná­cie MOVING MOUNTAINS, kto­ré­ho kon­cept a pohy­bo­vý mate­ri­ál bol výraz­ne inšpi­ro­va­ný naším poby­tom v západ­ných Tatrách). Aktu­ál­ne je ďalej roz­ví­ja­ný môj autor­ský pro­jekt Con­necting Stati­ons, kto­rý vzni­kol v kopro­duk­cii zdru­že­ní Taneč­no a Move Ost­ra­va. V ňom je zachy­te­ná esen­cia toho, že tanec je len vyex­tra­ho­va­ná esen­cia bytia a pre­ží­va­nia pro­stred­níc­tvom tiel v pries­to­re. A čo sa týka špe­ci­fic­kých pries­to­rov – pries­tor je tiež typ zachy­te­né­ho pohybu.

Akú ďal­šiu oblasť by si ešte chcel tvo­ri­vo preskúmať?

Momen­tál­ne ma láka robiť multi­žánro­vé ume­nie, vráta­ne prá­ce s mul­ti­mé­di­a­mi. Fas­ci­nu­je ma tiež spô­sob, ako pra­co­vať s nepro­fe­si­o­nál­ny­mi taneč­níkmi na javis­ku. Zau­jí­ma ma aj abs­trakt­ný tanec, kto­rý zdieľa sil­nú emó­ciu, čo vie byť inten­zív­ne nie­len zo zážit­ko­vé­ho, ale aj z tera­pe­u­tic­ké­ho hľadiska.

Už viac ako 5 rokov pôso­bíš v diva­del­nom štúdiu Far­ma v jes­ky­ni. Ako zača­la tvoja spo­lu­prá­ca s tým­to súborom?

Keď som v roku 2020 som skon­čil štúdi­um na SEAD‑e, začal som sa obze­rať sa po mož­nos­ti­ach tvo­ri­vé­ho a inter­pre­tač­né­ho uplat­ne­nia v zahra­ni­čí. Na odpor­úča­nie Andreja Pet­ro­vi­ča, kto­rý vte­dy vie­dol sessi­on na SEAD‑e, som sa ozval Vili­a­mo­vi Dočo­lo­man­ské­mu so záujmom, kto­rý vo mne vzbu­di­la prá­ca a filo­zo­fia súbo­ru. Po absol­vo­va­ní worksho­pu immer­se per­for­ming nastal z oboch strán záu­jem o spo­lu­prácu, za čo som spät­ne nesmier­ne vďač­ný. Bol to bez­po­chy­by jeden z význam­ných míľ­ni­kov môj­ho ume­lec­ké­ho vývoja.

Ako ťa Far­ma v jes­ky­ni for­mu­je z ume­lec­ké­ho a ako z osob­né­ho hľadiska?

Pocho­pe­nie špe­ci­fic­ké­ho štý­lu prá­ce Far­my v jas­ky­ni si vyža­du­je dlh­ší čas, najmä pre­to, že som bol ako vyštu­do­va­ný taneč­ník zvyk­nu­tý pra­co­vať s pohy­bom inak –  menej význa­mo­vo, viac abs­trakt­ne a intu­i­tív­ne. Pocho­pe­nie ucho­pe­nia fyzic­kej skú­se­nos­ti do zážit­ku a pro­stred­níc­tvom neho schop­nosť pre­nášať a zdieľať kon­krét­nu tému a význa­my, kto­ré ale ostá­vajú dosta­točne inšpi­ra­tív­ne pre vlast­nú inter­pre­tá­ciu je pre mňa fas­ci­nuj­úca a nekon­či­a­ca ces­ta, kto­rá do istej mie­ry zme­ni­la moje vní­ma­nie per­for­ma­tív­ne­ho ume­nia. K mojim pre­do­šlým skú­se­nos­ti­am s este­ti­kou pohy­bu, dyna­mi­kou,  pries­to­rom, či ryt­mom, sa pri­da­la aj výrazná intenč­ná prá­ca, kto­rá ma núti pre­mý­šľať nad tým, ako a čo pohyb komu­ni­ku­je. Je to neu­stá­le skú­ma­nie, kto­ré je plne poda­né výpo­ve­di. A pri hľa­da­ní výsled­né­ho tva­ru člo­vek nako­niec nachá­d­za samé­ho seba. Far­ma v jes­ky­ni je uni­kát­ny pro­jekt, kto­rý pri­náša veľ­mi ino­va­tív­ny spô­sob naze­ra­nia na pohyb, ume­nie a život.

Aktu­ál­ne máš za sebou pre­mi­é­ru Flot­sam and Jet­sam v Kul­tur­ní sta­ni­ci Gala­xie. Ako vznik­la myšli­en­ka na ten­to pro­jekt a ako násled­ne pre­bie­ha­lo samot­né skúšanie?

Ini­ci­a­tí­va pro­jek­tu nevznik­la z tra­dičnej gran­to­vej nevy­hnut­nos­ti, ale z úprim­né­ho kama­rát­stva a túž­by spo­ločnej tvor­by. Náš zámer navzá­jom sa inšpi­ro­vať a hľa­dať pri­e­ni­ky v indi­vi­du­ál­nych craf­toch tan­ca, pohy­bu, žong­lérstva, objek­to­vej mani­pu­lá­cie a fyzic­ké­ho diva­dla pri­nies­la úprim­ný tvo­ri­vý pro­ces, kto­rý vychá­d­zal z hra­vos­ti, zve­da­vos­ti a spo­loč­né­ho nad­še­nia. Na pro­jek­te sme spo­lu­pra­co­va­li aj s dra­ma­tur­gom Roma­nom Poli­a­kom, kto­rý usmer­ňo­val naše nápa­dy, a veci zos­úla­ďo­val do jed­né­ho cel­ku. Teší­me sa, že sa nám poda­ri­lo vytvo­riť die­lo, kto­ré po pre­miére divác­ky rezo­no­va­lo ako nie­len kreh­ké, cit­li­vé a auten­tic­ké, ale v netra­dič­nom pre­po­je­ní via­ce­rých fori­em aj pomer­ne inovatívne.

Venu­ješ sa aj lek­tor­skej čin­nos­ti v rám­ci rôz­nych worksho­pov. Na kto­rý z nich máš dopo­si­aľ najin­ten­zív­nej­šie spomienky?

Aj keď z časo­vých dôvo­dov neve­di­em worksho­py čas­to, je to pre mňa vždy veľ­mi dôle­ži­tá, až ritu­ál­na zále­ži­tosť. Veľ­mi si vážim vzá­jom­né zdieľa­nie a mož­nosť vytvo­riť spo­ločne bez­peč­ný pries­tor. V dneš­nom sve­te je to za mňa až mani­fest –  pro­stred­níc­tvom pohy­bu si vytvá­ra­me svet, v akom chce­me žiť a kde sa ľudia môžu slo­bod­ne a s rados­ťou hýbať –  bez pred­sud­kov. Pre­to je kaž­dý workshop rov­na­ko špe­ci­ál­ny.  Ale ako výni­moč­ný záži­tok spo­me­ni­em fes­ti­val Poho­da, kde som vie­dol workshop pre viac ako dves­to ľudí. Aj tá skú­se­nosť mi potvr­di­la, že tanec – v akej­koľ­vek podo­be –  je prístup­ný všetkým.