Na hranici vedomia a nevedomia. All Is Good in Heaven Farmy v jeskyni 

Naj­no­všia site-spe­ci­fic, imer­zív­na per­for­man­ce All Is Good in Hea­ven med­zi­ná­rod­né­ho diva­del­né­ho súbo­ru – Far­ma v jes­ky­ni, má prí­jem­ný, no záro­veň zne­po­ko­juj­úci názov. Keď sa hlb­šie zamý­šľam nad jeho význa­mom, stá­le sa neu­smie­vam, cítim, že tiež spo­chyb­ňu­jem, vnútor­ne sa pýtaj­úc: Je v nebi nao­zaj všet­ko dob­ré, bez­pro­blé­mo­vé či bezbo­lest­né? Per­for­man­ce na to ale vo výsled­ku nepo­sky­tu­je žia­d­nu pri­a­mu odpo­veď. Rov­na­ko ako aj v ostat­ných pro­jek­toch Far­my v jes­ky­ni, aj v tom­to prí­pa­de tvo­ri­vý tím na čele s reži­sé­rom a cho­re­o­gra­fom Vili­a­mom Dočo­lo­man­ským, nechá­va pub­li­kum „vo víre“ rôz­nych ume­lec­kých meta­for, na hra­ni­ci vedo­mia a neve­do­mia. Ostá­va teda na kaž­dom z prí­tom­ných, čo si z per­for­man­ce nako­niec odne­sie. Je zne­po­ko­juj­úce, no záro­veň oslo­bod­zuj­úce, nechať sa zra­zu jed­no­du­cho „unášať“ rôz­no­ro­dý­mi výra­zmi, per­for­me­rov a per­for­me­riek. Ponu­rá, ale hra­vo ima­gi­na­tív­na atmo­sfé­ra All Is Good in Hea­ven inten­zív­ne pôso­bí na divác­ke zmys­ly od zači­at­ku až do kon­ca. Navy­še za jej pro­vo­ka­tív­ne zmy­sel­nú poe­ti­ku môže aj iko­nic­ký David Lynch! 

Per­for­man­ce All Is Good in Hea­ven totiž svo­jím odka­zom nadvä­zu­je na aktu­ál­ne pre­bie­haj­úcu výsta­vu v Cen­t­re sou­čas­né­ho umě­ní DOX, David Lynch: Up in Fla­mes^[1], kto­rá pre­zen­tu­je rôz­ne die­la vše­stran­né­ho ame­ric­ké­ho umel­ca, Lyn­cha. Tvo­ri­vý tím Far­my v jes­ky­ni sa však „lyn­chov­ským“ odka­zom inšpi­ro­val len voľ­ne, nechcel nič pri­a­mo ilu­stro­vať. Jeho záme­rom bolo pre­do­všet­kým reflek­to­vať rôz­ne inšpi­rá­cie, myšli­en­ky a vízie, kto­ré sa v člo­ve­ku vytvá­rajú pod­ve­do­me, čo bolo kľúčo­vé aj pre tvor­bu samot­né­ho Lyn­cha. Vznik per­for­man­ce All Is Good in Hea­ven mož­no vo výsled­ku vní­mať aj ako poctu živo­tu a tvor­be toh­to ame­ric­ké­ho umel­ca, kto­rý náh­le zomrel len minu­lý rok. S vedo­mím toh­to kon­tex­tu mož­no názov per­for­man­ce vní­mať aj ako vyja­dre­nie úte­chy zomrelému. 

Ako už bolo nazna­če­né, All Is Good in Hea­ven je site-spe­ci­fic per­for­man­ce, kto­rá sa kon­krét­ne odo­hrá­va v čle­ni­tých, až „laby­rint­ných“ pries­to­roch výsta­vy David Lynch: Up in Fla­mes. Nie je to ale prvý­krát, čo Far­ma v jes­ky­ni opus­ti­la pries­tor diva­del­nej sály. Prvú per­for­ma­tív­nu nedi­va­del­nú akti­vi­tu s názvom Ces­ta do Sta­ni­ce, Dočo­lo­man­ský so svo­jím súbo­rom a v spo­lu­prá­ci s nór­skym reži­sé­rom Perom Spil­drom Bor­gom rea­li­zo­val už v roku 2003. Ako to vo svo­jej recen­zii bliž­šie objas­ňu­je Marek Godo­vič, ten­to pro­jekt vzni­kol pri prí­le­ži­tos­ti otvo­re­nia kul­t­úr­ne­ho cen­t­ra Sta­ni­ca Žili­na Zárie­čie. Kon­krét­ne išlo o sériu vizu­ál­nych a pohy­bo­vých akcií, kto­ré Dočo­lo­man­ský sústre­dil do želez­ničnej budo­vy inšpi­ro­va­ný bolest­ným osu­dom mies­ta, z kto­ré­ho boli počas 2. sve­to­vej voj­ny vyvá­ža­ní židov­skí oby­va­te­lia do kon­cen­t­rač­né­ho tábo­ra v Poľsku. Zo site-spe­ci­fic a imer­zív­ne­ho prin­cí­pu vychá­d­za tiež pro­jekt Efemé­ry z roku 2021, kto­rý Far­ma v jes­ky­ni pri­pra­vo­va­la v praž­skom palá­ci Lucer­na. Keď­že pro­jekt sa začal rea­li­zo­vať v obdo­bí pan­dé­mie, nako­niec sa vzhľa­dom na pre­tr­vá­vaj­úce opa­t­re­nia naži­vo neo­do­hral, vzni­kol z neho však rov­no­men­ný taneč­ný film^[2], opäť s patrične inten­zív­nou, emó­ci­a­mi pre­si­ak­nu­tou, atmosférou. 

. 

Na výtvar­né ten­den­cie All Is Good in Hea­ven okrem situ­o­va­nos­ti do gale­rij­ných pries­to­rov upo­zor­ňu­je aj jeho podti­tul, respek­tí­ve reč­níc­ka otáz­ka, a to: „Čo sa sta­ne, keď galé­ria po zatvá­ra­cej dobe neza­vrie, ale začne sa zapĺňať prí­behmi surre­ál­nych postáv, kto­ré si žijú vlast­ným živo­tom?“ Pub­li­kum však ani na túto, pro­vo­ka­tív­ne znej­úcu, otáz­ku napo­kon nedo­stá­va žia­d­nu pri­a­mu odpo­veď, zámer­ne to ostá­va zaha­le­né tajom­stvom, pre­to­že All Is Good in Hea­ven nao­zaj trvá na divác­kej ima­gi­ná­cii, vzbud­zo­va­ní zve­da­vos­ti, odva­he „hra­bať sa“ vo vlast­nej duši. 

Čím dlh­šie per­for­man­ce trvá, tým je to citeľ­nej­šie, pre­to mož­no kon­šta­to­vať, že ide o typ pro­jek­tu urče­né­ho skôr pre nároč­né, a záro­veň vopred pou­če­né pub­li­kum. Výtvar­né ambí­cie per­for­man­ce v jed­nom z roz­ho­vo­rov^[3] Dočo­lo­man­ský uvie­dol aj v kon­tex­te jeho presnej­šie­ho žánro­vé­ho zara­de­nia. Kon­krét­ne chcel vytvo­riť výsta­vu, kde sú niek­to­ré expo­ná­ty živé, s čím súvi­sí aj jeho cieľ klásť dôraz na tzv. vizu­a­li­tu pohy­bu za úče­lom stvo­riť „oži­ve­ný expo­nát“^[4] – čo sa v rám­ci per­for­man­ce naprí­klad čas­to preja­vu­je v situ­á­ci­ách, kedy osta­nú per­for­me­ri ale­bo per­for­mer­ky zra­zu v zmra­ze­nom postoji. 

V All Is Good in Hea­ven účin­kujú šty­ri per­for­mer­ky (Hana Varad­zi­no­vá, Eliš­ka Vavří­ko­vá, Bar­bo­ra Ješu­to­vá, Moni­ka Část­ko­vá) a dva­ja per­for­me­ri (Gio­ele Coc­cia, Mat­úš Sze­gho). Všet­ci stvár­ňujú nekon­krét­ne fik­tív­ne cha­rak­te­ry. Vzhľa­dom na domi­nant­nú sno­vosť per­for­man­ce sa záro­veň mož­no domnie­vať, že ide aj o abs­trakt­né posta­vy, či javy. Per­for­me­ri, či per­for­mer­ky sa v rám­ci svo­jich rolí voľ­ne inšpi­rujú Lyn­cho­vý­mi fil­ma­mi, čo je z môj­ho pohľa­du naj­vý­raznej­šie postrehnu­teľ­né v prí­pa­de výstred­nej, tajom­stvom zaha­le­nej, deka­dent­ne pôso­bi­a­cej spe­váč­ky, ktorú stvár­ňu­je Hana Varad­zi­no­vá. Spo­ločne s kole­gyňou Vero­ni­kou Holeč­ko­vou sa zho­du­jem v názo­re, že Varad­zi­no­vej posta­va môže byť inšpi­ro­va­ná nobles­nou vizu­ál­nou este­ti­kou Doro­thy Vallens z fil­mu Mod­rý zamat, a desi­vou, sno­vou fig­úrou Dámy v radi­á­to­re z fil­mu Maza­cia hla­va. Posta­va deka­dent­nej spe­váč­ky záro­veň spre­vá­d­za pub­li­kum po gale­rij­ných pries­to­roch už od samé­ho zači­at­ku, kedy tea­trál­ne víta pub­li­kum a obozna­mu­je ho s pra­vi­dla­mi, kto­rých je nevy­hnut­né sa počas trva­nia per­for­man­ce držať. 

Varad­zi­no­vá spie­va mno­ho zná­mych hitov nie­len od Davi­da Lyn­cha, ale aj od Elly Fit­z­ge­rald, či Peg­gy Lee. Hĺb­ka jej hla­su neraz duní po všet­kých pries­to­roch, spô­so­bu­je zimo­mriav­ky, a záro­veň dostá­va do tran­zu. Pri spe­ve čas­to pôso­bí posmut­ne­ne, ale veľ­mi odda­ne, až váš­ni­vo. Jej náru­ži­vosť sa z môj­ho pohľa­du naj­vý­raznej­šie preja­vu­je počas opa­ko­va­né­ho, kaba­ret­ne pôso­bi­a­ce­ho, výstu­pu v malej, potem­ne­nej miest­nos­ti s dvo­mi čer­ve­ný­mi kože­ný­mi kres­la­mi a pro­jek­ci­ou neba v poza­dí. Varad­zi­no­vá v tom­to výstu­pe doo­ko­la spie­va: „Eve­ry­thing is fine in hea­ven“, pri­čom sa šikov­ne pohrá­va s roz­lič­nou melo­di­kou. Raz spie­va poma­ly, ťaha­vo a ležér­ne, pri­čom mož­no upad­n­úť do prí­jem­né­ho sno­vé­ho sta­vu, a aspoň na moment, ide­ál­ne so zatvo­re­ný­mi oča­mi, sa pre­sved­čiť, že v nebi je nao­zaj všet­ko fajn. Ino­ke­dy znie jej spev nao­pak skôr nalie­ha­vo, pýtaj­úc sa pub­li­ka, či je v nebi nao­zaj všet­ko fajn. V prí­pa­de Varad­zi­no­vej posta­vy tre­ba oce­niť aj jej kos­tým – ležér­no-ele­gant­né tma­vo­mod­ré sako s noha­vi­ca­mi a čier­ne pod­pät­ky. Je špe­ci­ál­ne zau­jí­ma­vé, ako sa jej ligo­ce telo, vráta­ne dekol­tu a vla­sov, čo mi neraz evo­ku­je prísľub mágie „tu a teraz“. 

Z per­for­me­riek má výraz­ný poten­ci­ál zau­jať aj Eliš­ka Vavří­ko­vá, ktorú som po prvý­krát zahli­a­dla leži­a­cu tvá­rou k zemi, pri­čom si nad sebou šikov­ne pri­dŕ­ža­la stôl. Je vzru­šuj­úce, ako s tým­to sto­lom doká­že veľ­mi rôz­ne, a takmer zakaž­dým mimo­ri­a­d­ne zau­jí­ma­vo, inter­a­go­vať. Z môj­ho pohľa­du v inter­ak­cii so sto­lom z pozí­cie auten­tic­kej ženy reflek­to­va­la rôz­ne podo­by násil­né­ho vzťa­hu, mocen­skú dyna­mi­ku (keď bol stôl nad ňou), ale aj túž­bu vyma­niť sa (keď sede­la na sto­le). Zvlášť dráž­di­vé sú pre mňa situ­á­cie, kedy dochá­d­za ku kon­tak­tu Vavří­ko­vej vla­sov s vrchom sto­la. Dlhé žen­ské vla­sy a tvr­dý, mohut­ne pôso­bi­a­ci stôl, v takých­to situ­á­ci­ách zdan­li­vo reflek­tujú kon­fron­tá­ciu žen­ské­ho a muž­ské­ho sve­ta. Dvoch živo­číš­nych ener­gií, kto­ré sa vzá­jomne pri­ťa­hujú, ale aj odpud­zujú, pri­čom výsle­dok ich stretu si už kaž­dý z divá­kov a divá­čok inter­pre­tu­je podľa seba. Pre Vavří­ko­vej výkon je okrem iné­ho typic­ká čas­tá prá­ca s napä­tím a uvoľ­ne­ním, nie­len v rám­ci dyna­mi­ky pohy­bov, ale aj cel­ko­vé­ho posto­ja tela, kto­ré je vzpri­a­me­né, ino­ke­dy zhr­be­né ale­bo cel­kom skr­úte­né na zemi. Per­for­mer­ka sa ale zväč­ša uchy­ľu­je k trha­ným, nepo­koj­ne pôso­bi­a­cim pohy­bom, čo posil­ňu­je vní­ma­nie jej posta­vy ako obe­te domá­ce­ho nási­lia. Plu­som jej výstu­pov sú tak­tiež dlhé, až medi­ta­tív­ne pôso­bi­a­ce, očné kon­tak­ty s pub­li­kom, vďaka čomu zís­ka­va prí­tom­ný oka­mih transcen­den­tál­ny rozmer. 

Spo­med­zi muž­ských per­for­me­rov majú veľ­ký poten­ci­ál zau­jať oba­ja, hlav­ne vzhľa­dom  na častú mani­pu­lá­ciu s roz­lič­ný­mi objek­ta­mi. Per­for­mer Gio­ele Coc­cia z môj­ho pohľa­du zvlášť vyni­ká  v situ­á­ci­ách, kedy ľah­ko­váž­ne, no záro­veň sústre­de­ne, drží rybár­sky prút lovi­ac pomy­sel­né ryby v neu­r­či­tej vzdi­a­le­nos­ti pred sebou. Prvo­plá­no­vo môže ísť o posta­vu rybá­ra, ale z hľa­dis­ka „lyn­chov­skej“, ima­gi­na­tív­nej este­ti­ky, sa mož­no tiež domnie­vať, že per­for­mer stvár­ňu­je aké­ho­si zlo­deja snov. Iden­ti­ta tej­to posta­vy ale vo výsled­ku ostá­va nejas­ná, keď­že má po celý čas na tvá­ri lát­ko­vú mas­ku, kto­rá rafi­no­va­ne neutra­li­zu­je črty jeho tvá­re. Opäť teda ostá­va na pub­li­ku, aby jeho love­nie rýb, snov, či nie­čo­ho iné­ho, spra­co­va­lo po svo­jom. Iden­ti­ta posta­vy Mat­ú­ša Sze­ghy takis­to ostá­va nejed­no­znač­ná, keď­že po celý čas nosí slneč­né oku­li­a­re. Na prvý pohľad evo­ku­je detek­tí­va (keď­že nosí trenč­kot a v ruke drží lupu), ale z meta­fo­ric­kej­šie­ho hľa­dis­ka túto posta­vu mož­no reflek­to­vať aj ako zúfa­lo stra­te­né­ho muža, kto­rý sa sna­ží zno­vu­ob­ja­viť vlast­né ja. Miesta­mi je však zjav­né, že si svo­ju stra­te­nosť aj uží­va, keď­že sa čas­to až iro­nic­ky uškŕňa do pub­li­ka. Inak jeho posta­va pôso­bí azda naj­zne­po­ko­ji­vej­ším dojmom spo­med­zi všet­kých ostat­ných. Je totiž takmer neu­stá­le v pohy­be v rám­ci jed­nej ale­bo aj via­ce­rých gale­rij­ných pries­to­rov, v dôsled­ku čoho pôso­bí roz­tr­ži­tým, nevy­spy­ta­teľ­ným dojmom. 

Prin­cíp imer­zie v All Is Good in Hea­ven spo­čí­va hlav­ne v tom, že pub­li­kum má slo­bo­du samo pre­chá­d­zať výsta­vou, a tak zdieľať s per­for­mer­mi a per­for­mer­ka­mi ten istý pries­tor. Napriek tej­to veľ­ko­ry­sej mož­nos­ti sa však divá­ci, či diváč­ky nesmú dostať do prí­liš­nej blíz­kos­ti s tvo­ri­vým tímom, ani s ním vstu­po­vať do inter­ak­cií. Hoci sa od pub­li­ka neo­ča­ká­vajú žia­d­ne kon­krét­ne akcie, pre­to­že fyzic­ké par­ti­t­ú­ry per­for­me­rov a per­for­me­riek pôso­bia síce auten­tic­ky, ale sú pres­ne fixo­va­né, pre tvo­ri­vý tím ostá­va kľúčo­vé impro­vi­zo­vať podľa toho, ako sa pub­li­kum v daný moment hýbe po pries­to­re, a tomu násled­ne prispô­so­bo­vať, kto­rá situ­á­cia sa prá­ve odo­hrá^[5].

Samo­stat­né pre­chá­d­za­nie pub­li­ka bez domi­nant­nej­šie­ho vede­nia miesta­mi vní­mam ako mier­ne pro­ble­ma­tic­ké. Čas­to je totiž citeľ­né, že divá­ci a diváč­ky bojujú s roz­ptý­le­nou pozor­nos­ťou – zau­jí­ma ho aj výsta­va, aj per­for­man­ce, ale­bo sa nao­pak neve­dia roz­hod­n­úť, čo z prí­tom­né­ho je vlast­ne dôle­ži­té vní­mať. Pub­li­kum sa tak nechce­ne oci­tá v časo­pries­to­re pre­si­ak­nu­tom rôz­ny­mi meta­fo­ra­mi, v dôsled­ku čoho z môj­ho pohľa­du mož­no poci­ťo­vať aj urči­té znepokojenie. 

Pre All Is Good in Hea­ven je rov­na­ko ako pre ostat­né pro­jek­ty Far­my v jes­ky­ni kľúčo­vá aj hud­ba, kto­rej auto­rom je význam­ný čes­ký hudob­ný skla­da­teľ, saxo­fo­nis­ta a jaz­zman, Mar­cel Bár­ta. V per­for­man­ce kon­krét­ne pra­cu­je so zvu­ko­vý­mi a hudob­ný­mi citá­ci­a­mi, keď­že bolo jeho cieľom, aby sa hud­ba zro­di­la z „lyn­chov­ských“ aso­ci­á­cií absur­di­ty, stra­chu, tem­no­ty, humo­ru a mno­hoznač­nos­ti^[6]. Gro v per­for­man­ce však tvorí Bár­to­va pôvod­ná autor­ská hud­ba, kto­rej čas­tá pod­ma­ni­vosť má pri­rod­ze­nú schop­nosť uvoľ­ňo­vať potla­če­né emó­cie, pôso­biť na pod­ve­do­mie, otvá­rať čakry. 

All Is Good in Hea­ven nesta­čí vidieť raz, tre­ba prísť mini­mál­ne tri­krát, aby sa vám poda­ri­lo odkryť všet­ky tajom­stvá, výzvy, slas­ti, aj neres­ti, kto­ré v sebe má. Per­for­man­ce je vzru­šuj­úcim dob­ro­druž­stvom pre­do­všet­kým na ces­te k samé­mu sebe. K svo­jim vnútor­ným anje­lom, ale aj démo­nom. Tre­ba byť zve­da­vý, odhod­la­ný a mať guráž posta­viť sa neprí­jem­ným okol­nos­ti­am. Netre­ba sa báť hĺb­ky, kon­fron­tá­cií, nových zači­at­kov, precitnutí. 

Far­ma v jes­ky­ni / Cen­t­rum sou­čas­né­ho umě­ní DOX: All Is Good in Hea­ven. Režie Vili­am Dočo­lo­man­ský, dra­ma­tur­gie Sod­ja Lot­ker a Mar­ké­ta Hre­ho­ro­vá, hud­ba Mar­cel Bár­ta, zvu­ko­vý design Eva Svo­bo­do­vá, pro­duk­ce Anna-Maria Zwyr­tek. Vytvo­ři­li Gio­ele Coc­cia, Moni­ka Část­ko­vá, Bar­bo­ra Ješu­to­vá, David Krá­lík, Hana Varad­zi­no­vá, Eliš­ka Vavří­ko­vá, Mar­cel Bár­ta a Petr Uvi­ra pod vede­ním Vili­a­ma Dočo­lo­man­ské­ho. Účin­ku­jí Hana Varad­zi­no­vá, Eliš­ka Vavří­ko­vá, Gio­ele Coc­cia, Bar­bo­ra Ješu­to­vá, Mat­úš Sze­gho, Moni­ka Část­ko­vá, Mar­cel Bár­ta a Petr Uvi­ra. Pro­jekt vzni­kl v kopro­duk­ci s Cen­t­rem sou­čas­né­ho umě­ní DOX a fes­ti­va­lem Music Is, jako site-spe­ci­fic per­for­man­ce v dia­lo­gu s výsta­vou David Lynch: Up in Fla­mes. Pre­mi­é­ra 16. lis­to­pa­du 2025 ve 20:00 v Cen­t­ru sou­čas­né­ho umě­ní DOX, Pou­pě­to­va 1, Pra­ha 7.

---

^[1] Výsta­va trvá od 19. 6. 2025 do 8. 2. 2026. Kon­krét­ne sa zame­ria­va na pre­zen­tá­ciu kre­sieb, foto­gra­fií, lito­gra­fií, akva­re­lov, či tiež krát­kych expe­ri­men­tál­nych fil­mov Lyn­cha. Kurá­to­rom výsta­vy je Otto M. Urban. 

Bez autor­stva. David Lynch: Up in Fla­mes. 19. 6. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.dox.cz/program/david-lynch-up-in-flames

^[2] GODOVIČ, Marek. Far­ma v jes­ky­ni od boles­tí minu­los­ti až po šero obra­zov z pod­ve­do­mia. 2. 12. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.plan.art/plan/drama-plan/farma-v-jeskyni-od-bolesti-min

^[3] HOSTOVÁ, Iva­na. Hosť nala­de­ný na Devín. 10. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.stvr.sk/radio/archiv/11438/2667986

^[4] Tamže. 

^[5] HOSTOVÁ, Iva­na. Hosť nala­de­ný na Devín. 10. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.stvr.sk/radio/archiv/11438/2667986

^[6] KOČÍ, Karo­lí­na. Far­ma v jes­ky­ni uve­de novou insce­na­ci All Is Good in Hea­ven. Ode­hrá­vá se v dia­lo­gu s výsta­vou Davi­da Lynche v DOXu. 12. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.divadlo.cz/clanky/farma-v-jeskyni-uvede-novou-inscenaci-all-is-good-in-heaven-odehrava-se-v-dialogu-s-vystavou-davida-lynche-v-doxu/