Najnovšia site-specific, imerzívna performance All Is Good in Heaven medzinárodného divadelného súboru – Farma v jeskyni, má príjemný, no zároveň znepokojujúci názov. Keď sa hlbšie zamýšľam nad jeho významom, stále sa neusmievam, cítim, že tiež spochybňujem, vnútorne sa pýtajúc: Je v nebi naozaj všetko dobré, bezproblémové či bezbolestné? Performance na to ale vo výsledku neposkytuje žiadnu priamu odpoveď. Rovnako ako aj v ostatných projektoch Farmy v jeskyni, aj v tomto prípade tvorivý tím na čele s režisérom a choreografom Viliamom Dočolomanským, necháva publikum „vo víre“ rôznych umeleckých metafor, na hranici vedomia a nevedomia. Ostáva teda na každom z prítomných, čo si z performance nakoniec odnesie. Je znepokojujúce, no zároveň oslobodzujúce, nechať sa zrazu jednoducho „unášať“ rôznorodými výrazmi, performerov a performeriek. Ponurá, ale hravo imaginatívna atmosféra All Is Good in Heaven intenzívne pôsobí na divácke zmysly od začiatku až do konca. Navyše za jej provokatívne zmyselnú poetiku môže aj ikonický David Lynch!

Performance All Is Good in Heaven totiž svojím odkazom nadväzuje na aktuálne prebiehajúcu výstavu v Centre současného umění DOX, David Lynch: Up in Flames[1], ktorá prezentuje rôzne diela všestranného amerického umelca, Lyncha. Tvorivý tím Farmy v jeskyni sa však „lynchovským“ odkazom inšpiroval len voľne, nechcel nič priamo ilustrovať. Jeho zámerom bolo predovšetkým reflektovať rôzne inšpirácie, myšlienky a vízie, ktoré sa v človeku vytvárajú podvedome, čo bolo kľúčové aj pre tvorbu samotného Lyncha. Vznik performance All Is Good in Heaven možno vo výsledku vnímať aj ako poctu životu a tvorbe tohto amerického umelca, ktorý náhle zomrel len minulý rok. S vedomím tohto kontextu možno názov performance vnímať aj ako vyjadrenie útechy zomrelému.
Ako už bolo naznačené, All Is Good in Heaven je site-specific performance, ktorá sa konkrétne odohráva v členitých, až „labyrintných“ priestoroch výstavy David Lynch: Up in Flames. Nie je to ale prvýkrát, čo Farma v jeskyni opustila priestor divadelnej sály. Prvú performatívnu nedivadelnú aktivitu s názvom Cesta do Stanice, Dočolomanský so svojím súborom a v spolupráci s nórskym režisérom Perom Spildrom Borgom realizoval už v roku 2003. Ako to vo svojej recenzii bližšie objasňuje Marek Godovič, tento projekt vznikol pri príležitosti otvorenia kultúrneho centra Stanica Žilina Záriečie. Konkrétne išlo o sériu vizuálnych a pohybových akcií, ktoré Dočolomanský sústredil do železničnej budovy inšpirovaný bolestným osudom miesta, z ktorého boli počas 2. svetovej vojny vyvážaní židovskí obyvatelia do koncentračného tábora v Poľsku. Zo site-specific a imerzívneho princípu vychádza tiež projekt Efeméry z roku 2021, ktorý Farma v jeskyni pripravovala v pražskom paláci Lucerna. Keďže projekt sa začal realizovať v období pandémie, nakoniec sa vzhľadom na pretrvávajúce opatrenia naživo neodohral, vznikol z neho však rovnomenný tanečný film[2], opäť s patrične intenzívnou, emóciami presiaknutou, atmosférou.

.
Na výtvarné tendencie All Is Good in Heaven okrem situovanosti do galerijných priestorov upozorňuje aj jeho podtitul, respektíve rečnícka otázka, a to: „Čo sa stane, keď galéria po zatváracej dobe nezavrie, ale začne sa zapĺňať príbehmi surreálnych postáv, ktoré si žijú vlastným životom?“ Publikum však ani na túto, provokatívne znejúcu, otázku napokon nedostáva žiadnu priamu odpoveď, zámerne to ostáva zahalené tajomstvom, pretože All Is Good in Heaven naozaj trvá na diváckej imaginácii, vzbudzovaní zvedavosti, odvahe „hrabať sa“ vo vlastnej duši.
Čím dlhšie performance trvá, tým je to citeľnejšie, preto možno konštatovať, že ide o typ projektu určeného skôr pre náročné, a zároveň vopred poučené publikum. Výtvarné ambície performance v jednom z rozhovorov[3] Dočolomanský uviedol aj v kontexte jeho presnejšieho žánrového zaradenia. Konkrétne chcel vytvoriť výstavu, kde sú niektoré exponáty živé, s čím súvisí aj jeho cieľ klásť dôraz na tzv. vizualitu pohybu za účelom stvoriť „oživený exponát“[4] – čo sa v rámci performance napríklad často prejavuje v situáciách, kedy ostanú performeri alebo performerky zrazu v zmrazenom postoji.

V All Is Good in Heaven účinkujú štyri performerky (Hana Varadzinová, Eliška Vavříková, Barbora Ješutová, Monika Částková) a dvaja performeri (Gioele Coccia, Matúš Szegho). Všetci stvárňujú nekonkrétne fiktívne charaktery. Vzhľadom na dominantnú snovosť performance sa zároveň možno domnievať, že ide aj o abstraktné postavy, či javy. Performeri, či performerky sa v rámci svojich rolí voľne inšpirujú Lynchovými filmami, čo je z môjho pohľadu najvýraznejšie postrehnuteľné v prípade výstrednej, tajomstvom zahalenej, dekadentne pôsobiacej speváčky, ktorú stvárňuje Hana Varadzinová. Spoločne s kolegyňou Veronikou Holečkovou sa zhodujem v názore, že Varadzinovej postava môže byť inšpirovaná noblesnou vizuálnou estetikou Dorothy Vallens z filmu Modrý zamat, a desivou, snovou figúrou Dámy v radiátore z filmu Mazacia hlava. Postava dekadentnej speváčky zároveň sprevádza publikum po galerijných priestoroch už od samého začiatku, kedy teatrálne víta publikum a oboznamuje ho s pravidlami, ktorých je nevyhnutné sa počas trvania performance držať.
Varadzinová spieva mnoho známych hitov nielen od Davida Lyncha, ale aj od Elly Fitzgerald, či Peggy Lee. Hĺbka jej hlasu neraz duní po všetkých priestoroch, spôsobuje zimomriavky, a zároveň dostáva do tranzu. Pri speve často pôsobí posmutnene, ale veľmi oddane, až vášnivo. Jej náruživosť sa z môjho pohľadu najvýraznejšie prejavuje počas opakovaného, kabaretne pôsobiaceho, výstupu v malej, potemnenej miestnosti s dvomi červenými koženými kreslami a projekciou neba v pozadí. Varadzinová v tomto výstupe dookola spieva: „Everything is fine in heaven“, pričom sa šikovne pohráva s rozličnou melodikou. Raz spieva pomaly, ťahavo a ležérne, pričom možno upadnúť do príjemného snového stavu, a aspoň na moment, ideálne so zatvorenými očami, sa presvedčiť, že v nebi je naozaj všetko fajn. Inokedy znie jej spev naopak skôr naliehavo, pýtajúc sa publika, či je v nebi naozaj všetko fajn. V prípade Varadzinovej postavy treba oceniť aj jej kostým – ležérno-elegantné tmavomodré sako s nohavicami a čierne podpätky. Je špeciálne zaujímavé, ako sa jej ligoce telo, vrátane dekoltu a vlasov, čo mi neraz evokuje prísľub mágie „tu a teraz“.

Z performeriek má výrazný potenciál zaujať aj Eliška Vavříková, ktorú som po prvýkrát zahliadla ležiacu tvárou k zemi, pričom si nad sebou šikovne pridŕžala stôl. Je vzrušujúce, ako s týmto stolom dokáže veľmi rôzne, a takmer zakaždým mimoriadne zaujímavo, interagovať. Z môjho pohľadu v interakcii so stolom z pozície autentickej ženy reflektovala rôzne podoby násilného vzťahu, mocenskú dynamiku (keď bol stôl nad ňou), ale aj túžbu vymaniť sa (keď sedela na stole). Zvlášť dráždivé sú pre mňa situácie, kedy dochádza ku kontaktu Vavříkovej vlasov s vrchom stola. Dlhé ženské vlasy a tvrdý, mohutne pôsobiaci stôl, v takýchto situáciách zdanlivo reflektujú konfrontáciu ženského a mužského sveta. Dvoch živočíšnych energií, ktoré sa vzájomne priťahujú, ale aj odpudzujú, pričom výsledok ich stretu si už každý z divákov a diváčok interpretuje podľa seba. Pre Vavříkovej výkon je okrem iného typická častá práca s napätím a uvoľnením, nielen v rámci dynamiky pohybov, ale aj celkového postoja tela, ktoré je vzpriamené, inokedy zhrbené alebo celkom skrútené na zemi. Performerka sa ale zväčša uchyľuje k trhaným, nepokojne pôsobiacim pohybom, čo posilňuje vnímanie jej postavy ako obete domáceho násilia. Plusom jej výstupov sú taktiež dlhé, až meditatívne pôsobiace, očné kontakty s publikom, vďaka čomu získava prítomný okamih transcendentálny rozmer.
Spomedzi mužských performerov majú veľký potenciál zaujať obaja, hlavne vzhľadom na častú manipuláciu s rozličnými objektami. Performer Gioele Coccia z môjho pohľadu zvlášť vyniká v situáciách, kedy ľahkovážne, no zároveň sústredene, drží rybársky prút loviac pomyselné ryby v neurčitej vzdialenosti pred sebou. Prvoplánovo môže ísť o postavu rybára, ale z hľadiska „lynchovskej“, imaginatívnej estetiky, sa možno tiež domnievať, že performer stvárňuje akéhosi zlodeja snov. Identita tejto postavy ale vo výsledku ostáva nejasná, keďže má po celý čas na tvári látkovú masku, ktorá rafinovane neutralizuje črty jeho tváre. Opäť teda ostáva na publiku, aby jeho lovenie rýb, snov, či niečoho iného, spracovalo po svojom. Identita postavy Matúša Szeghy takisto ostáva nejednoznačná, keďže po celý čas nosí slnečné okuliare. Na prvý pohľad evokuje detektíva (keďže nosí trenčkot a v ruke drží lupu), ale z metaforickejšieho hľadiska túto postavu možno reflektovať aj ako zúfalo strateného muža, ktorý sa snaží znovuobjaviť vlastné ja. Miestami je však zjavné, že si svoju stratenosť aj užíva, keďže sa často až ironicky uškŕňa do publika. Inak jeho postava pôsobí azda najznepokojivejším dojmom spomedzi všetkých ostatných. Je totiž takmer neustále v pohybe v rámci jednej alebo aj viacerých galerijných priestorov, v dôsledku čoho pôsobí roztržitým, nevyspytateľným dojmom.

Princíp imerzie v All Is Good in Heaven spočíva hlavne v tom, že publikum má slobodu samo prechádzať výstavou, a tak zdieľať s performermi a performerkami ten istý priestor. Napriek tejto veľkorysej možnosti sa však diváci, či diváčky nesmú dostať do prílišnej blízkosti s tvorivým tímom, ani s ním vstupovať do interakcií. Hoci sa od publika neočakávajú žiadne konkrétne akcie, pretože fyzické partitúry performerov a performeriek pôsobia síce autenticky, ale sú presne fixované, pre tvorivý tím ostáva kľúčové improvizovať podľa toho, ako sa publikum v daný moment hýbe po priestore, a tomu následne prispôsobovať, ktorá situácia sa práve odohrá[5].

Samostatné prechádzanie publika bez dominantnejšieho vedenia miestami vnímam ako mierne problematické. Často je totiž citeľné, že diváci a diváčky bojujú s rozptýlenou pozornosťou – zaujíma ho aj výstava, aj performance, alebo sa naopak nevedia rozhodnúť, čo z prítomného je vlastne dôležité vnímať. Publikum sa tak nechcene ocitá v časopriestore presiaknutom rôznymi metaforami, v dôsledku čoho z môjho pohľadu možno pociťovať aj určité znepokojenie.
Pre All Is Good in Heaven je rovnako ako pre ostatné projekty Farmy v jeskyni kľúčová aj hudba, ktorej autorom je významný český hudobný skladateľ, saxofonista a jazzman, Marcel Bárta. V performance konkrétne pracuje so zvukovými a hudobnými citáciami, keďže bolo jeho cieľom, aby sa hudba zrodila z „lynchovských“ asociácií absurdity, strachu, temnoty, humoru a mnohoznačnosti[6]. Gro v performance však tvorí Bártova pôvodná autorská hudba, ktorej častá podmanivosť má prirodzenú schopnosť uvoľňovať potlačené emócie, pôsobiť na podvedomie, otvárať čakry.
All Is Good in Heaven nestačí vidieť raz, treba prísť minimálne trikrát, aby sa vám podarilo odkryť všetky tajomstvá, výzvy, slasti, aj neresti, ktoré v sebe má. Performance je vzrušujúcim dobrodružstvom predovšetkým na ceste k samému sebe. K svojim vnútorným anjelom, ale aj démonom. Treba byť zvedavý, odhodlaný a mať guráž postaviť sa nepríjemným okolnostiam. Netreba sa báť hĺbky, konfrontácií, nových začiatkov, precitnutí.

Farma v jeskyni / Centrum současného umění DOX: All Is Good in Heaven. Režie Viliam Dočolomanský, dramaturgie Sodja Lotker a Markéta Hrehorová, hudba Marcel Bárta, zvukový design Eva Svobodová, produkce Anna-Maria Zwyrtek. Vytvořili Gioele Coccia, Monika Částková, Barbora Ješutová, David Králík, Hana Varadzinová, Eliška Vavříková, Marcel Bárta a Petr Uvira pod vedením Viliama Dočolomanského. Účinkují Hana Varadzinová, Eliška Vavříková, Gioele Coccia, Barbora Ješutová, Matúš Szegho, Monika Částková, Marcel Bárta a Petr Uvira. Projekt vznikl v koprodukci s Centrem současného umění DOX a festivalem Music Is, jako site-specific performance v dialogu s výstavou David Lynch: Up in Flames. Premiéra 16. listopadu 2025 ve 20:00 v Centru současného umění DOX, Poupětova 1, Praha 7.
[1] Výstava trvá od 19. 6. 2025 do 8. 2. 2026. Konkrétne sa zameriava na prezentáciu kresieb, fotografií, litografií, akvarelov, či tiež krátkych experimentálnych filmov Lyncha. Kurátorom výstavy je Otto M. Urban.
Bez autorstva. David Lynch: Up in Flames. 19. 6. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostupné online: https://www.dox.cz/program/david-lynch-up-in-flames
[2] GODOVIČ, Marek. Farma v jeskyni od bolestí minulosti až po šero obrazov z podvedomia. 2. 12. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostupné online: https://www.plan.art/plan/drama-plan/farma-v-jeskyni-od-bolesti-min
[3] HOSTOVÁ, Ivana. Hosť naladený na Devín. 10. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostupné online: https://www.stvr.sk/radio/archiv/11438/2667986
[4] Tamže.
[5] HOSTOVÁ, Ivana. Hosť naladený na Devín. 10. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostupné online: https://www.stvr.sk/radio/archiv/11438/2667986
[6] KOČÍ, Karolína. Farma v jeskyni uvede novou inscenaci All Is Good in Heaven. Odehrává se v dialogu s výstavou Davida Lynche v DOXu. 12. 11. 2025. [cit. 15. 1. 2026]. Dostupné online: https://www.divadlo.cz/clanky/farma-v-jeskyni-uvede-novou-inscenaci-all-is-good-in-heaven-odehrava-se-v-dialogu-s-vystavou-davida-lynche-v-doxu/

