Farma v jeskyni — Disappearing Man / Mizející muž: Muž, ktorý sa rozpustil v zvuku

Taneč­no-hudob­ná výpo­veď ale­bo komor­ný dvoj­ve­čer dvoch výraz­ných tvárí Far­my v jes­ky­ni — taneč­ní­ka Andreja Šte­pi­tu a hudob­ní­ka Ště­pá­na Janouš­ka Mizn­úci muž / Disap­pea­ring Man mal pre­mi­é­ru v pries­to­re Audi­tó­ria Cen­t­ra sou­čas­né­ho umě­ní DOX.

Vychá­d­za­j­úc z ano­tá­cie je titul tanečne-hudob­nou kom­po­zí­ci­ou, kto­rá sa stá­va per­for­ma­tív­nou úva­hou o tom, čo zna­me­ná dnes byť a postup­ne mizn­úť. Je to pie­seň o neko­neč­nom hľa­da­ní, o túž­be ísť, aj keď už nie je kam. Miz­nu­tie sa tak stá­va dra­ma­tur­gic­kým, scé­no­gra­fic­kým, ale hlav­ne aj výra­zo­vým prin­cí­pom.[1]

Miz­nu­tie. Nie ako povrch­ný trik, ale ako pre­mys­le­ný prin­cíp. Tým­to kľúčom  Šte­pi­ta s Janouškom rafi­no­va­ne odo­my­kajú svoj dvoj­ve­čer. Téma je zámer­ne nad­ča­so­vá — žije­me pred­sa v čoraz dyna­mic­kej­šej dobe, kde sa isto­ty postup­ne vytrá­cajú, všet­ko je dočas­né a prcha­vé. A prá­ve v tej­to kreh­kos­ti sa dvoj­ve­čer pýta: na čo sa dnes vôbec dá spoľahnúť?

Šte­pi­ta na to odpo­ve­dá telom. Jeho pohy­by sú zväč­ša rýchle, fyzic­ky aj ryt­mic­ky inten­zív­ne, a záro­veň roz­trieš­te­né a nehar­mo­nic­ké. Vo výsled­ku pôso­bia zne­po­ko­juj­úco — pres­ne tak, ako cha­os pôso­bí, keď sa člo­vek urput­ne sna­ží udr­žať tem­po sve­ta, kto­ré sa mu ale šmý­ka pomed­zi prs­ty. Pre­to sa dá plne súhla­siť s tým, čo v recen­zii napí­sa­la kri­tič­ka Lucie Der­c­sé­nyi: „Sdí­lí se vše­mi tak mno­ho, že zapo­mí­ná, kým je on sám“. Aj Šte­pi­tov slov­ný prejav a mier­ne rapo­va­nie do mik­ro­fó­nu, sú pri­rýchle a ťaž­ko zro­zu­mi­teľ­né. Slo­vá sa tu teda strá­cajú rov­na­ko ako telo. Šte­pi­to­va občas­ná mani­pu­lá­cia s mik­ro­fó­nom — odsúva­nie a pris­úva­nie — budu­je napä­tie, a záro­veň nalie­ha­vo kla­die otáz­ku verej­nos­ti: čo zna­me­ná byť videný a poču­tý, keď aj tak mizneš?

Rov­nakú logi­ku nesú počas Šte­pi­to­vho výstu­pu hud­ba, aj svet­lo. Sú tem­po­ryt­mic­ky a odtie­ňo­vo nestá­le. To síce väčš­mi posil­ňu­je napä­tie deja, ale záro­veň ho to aj zauzľu­je. Čím ďalej, tým ťaž­šie je vo výsled­ku mož­né odhad­n­úť, čo sa vlast­ne deje, a čo sa chce logic­ky vyja­d­riť. A prá­ve tu sa muž-Šte­pi­ta začí­na pomy­sel­ne roz­p­úšťať v zvu­ku — jeho telo je čoraz menej čita­teľ­né, slo­vá sa strá­cajú a zostá­va len zvu­ko­vá sto­pa, pamäť ges­ta.  Rov­na­ko ako iné per­for­man­cie Far­my v jes­ky­ni aj táto dáva pre­do­všet­kým zmys­lo­vý záži­tok. Pries­tor na pre­cí­te­nie, nie na jed­no­znač­né pochopenie.

Záver Andrejo­vho sóla „pri­pí­na” tému miz­nu­tia na kon­krét­ny obraz — na bočnej ste­ne nabeh­ne pro­jek­cia vla­ko­vej tra­te z rôz­nych per­spek­tív. Vlak v tom­to kon­tex­te mož­no chá­pať ako sym­bol prí­cho­du a odcho­du, médi­um miz­nu­tia. Šte­pi­ta vo výsled­ku podá­va sil­ný, pri­bliž­ne dvad­sať­min­úto­vý, obraz fyzic­ké­ho, aj psy­chic­ké­ho chaosu.

Janou­šek na to násled­ne nadvä­zu­je hrou na trom­bón a spe­vom. Jeho tóny, rov­na­ko ako Šte­pi­to­ve pohy­by, odmi­e­tajú ply­nu­losť a har­mó­niu. Sú roz­trieš­te­né, vyvo­lá­vajú dis­kom­fort a množ­stvo otá­zok. Hud­ba tu nesto­jí, ale neu­stá­le „migru­je“. Občas­ná prá­ca s elek­tric­ký­mi tón­mi a hla­som AI jej dodá­va nad­po­zem­ský cha­rak­ter, a záro­veň núti roz­mý­šľať nad autor­stvom — čo je ešte Janouš­ko­va hud­ba, a čo už algoritmus?

Ško­da, že sa Šte­pi­tov a Janouš­kov svet na javis­ku nako­niec nestret­nú. Keď­že taneč­ník a hudob­ník neko­exis­tujú spo­ločne, ich sóla si vzá­jom­ný poten­ci­ál nedo­pl­nia. A nece­lých dvad­sať min­út na kaž­dé­ho je pri ume­lec­kých osob­nos­ti­ach toh­to roz­me­ru pomer­ne málo. Zasl­ú­ži­li by si väč­ší formát.

Dvoj­ve­čer má napriek tomu poten­ci­ál zau­jať. Nápa­di­to posky­tu­je rôz­ne uhly pohľa­du na to, čo zna­me­ná zmizn­úť. Nie­ke­dy je to síce cha­os, ale aj ňom napo­kon nie je mož­né odtrh­n­úť oči od Šte­pi­to­vho a Janouš­ko­vho inten­zív­ne­ho výkonu.

Far­ma v jes­ky­ni, Pra­ha — Disap­pea­ring Man / Mize­jí­cí muž. Účin­ku­jí: Ště­pán Janou­šek, Andrej Ště­pi­ta.
Taneč­ní sólo: Cho­re­o­gra­fie: Andrej Šte­pi­ta. Spe­ci­ál­ní podě­ko­vá­ní: Sod­ja Lot­ker, Mar­ké­ta Hre­ho­ro­vá, Micha­e­la Krá­li­ko­vá, Lukáš Kubík
Hudeb­ní sólo: Hud­ba: Ště­pán Janou­šek. Spe­ci­ál­ní podě­ko­vá­ní: Eva Svo­bo­do­vá, Michal Nej­tek, Michal Brů­na
Dra­ma­tur­gic­ká spo­lu­prá­ce: Maja Hrie­šik
Tým: Svě­tel­ný design, video: Vít Ško­da, Zvu­ko­vý design: Adam Vese­lý, Tomáš Balák, Lukáš Kraj­čík, Michal Horváth, Scé­no­gra­fie a kos­týmy: Doro­ta Vol­fo­vá. Pro­duk­ce: Far­ma v jes­ky­ni. Super­vi­ze, kou­čink: Vili­am Dočo­lo­man­ský, Hana Varad­zi­no­vá.
Pre­mi­é­ra 17. květ­na 2026 v Cen­t­ru sou­čas­né­ho umě­ní DOX, Praha.

---

[1] https://www.dox.cz/program/mizejici-muz