Burkicom je popredný český súbor súčasného fyzického divadla založený Janou Burkiewiczovou, choreografkou, režisérkou a autorkou. Tento súbor úspešne pôsobí na českej aj svetovej tanečnej scéne už jedenásť rokov. Reflektuje aktuálne spoločenské témy, ktorým dominujú špecifické pohybové postupy a výtvarné, dizajnérske i multimediálne poňatie.
Možno konštatovať, že Burkicom má v kontexte súčasnej českej tanečnej scény unikátne postavenie, vzhľadom na rafinovane originálnu prácu s trendy vizualitou a multimedialitou. Témy jeho projektov majú jasné tematické zameranie, ale nič striktne publiku nepodsúvajú. Naopak poskytujú priestor na kritickú odozvu alebo nechávajú pohyb, slovo, hudbu, vizuálny obraz, jednoducho doznieť, pričom si publikum môže dovoliť aj len tak byť a cítiť.
Ako nájsť hranu toho, čo unesieme
Burkicom najnovšie zrealizoval ďalší osobitý projekt – Směj se, pořád se směj! Ide o multimediálny tanečný duet pre Paulínu Šmatlákovú a Michala Heribana.
Režisérka Burkiewiczová sa pre nich rozhodla vďaka úspešnej spolupráci s nimi na minulých projektoch súboru (Ostrov! , Slunce…). Oba majú autenticky výrazné osobné vyžarovanie, pôsobia veľmi ľudsky, prívetivo, krehko a zároveň temperamentne. Zvlášť Šmatláková svojimi ryšavými vlasmi, nižšiemu vzrastu a mierne poklesnutému viečku na jednom oku pôsobí jedinečným, éterickým dojmom, vďaka čomu sa jej obdivuhodne darí búrať pretrvávajúce stereotypné predstavy o súmernej kráse tanečníčok na javisku.
Projekt nápadito kombinuje meme estetiku a performance art. Konkrétny názov projektu totiž funguje ako vizuálne meme odkazujúce na sekvenciu emócií (šťastie – nervozita – falošnosť – dojemnosť – hysterickosť – tichosť – potlačenie – zlomyseľnosť), a zároveň aj ako neempatický príkaz: smiať sa, aj keď je život náročný a stresujúci. Emočná hyperbolizácia a telesnosť sú preto v projekte veľmi dôležité. Šmatláková a Heriban často najmä prostredníctvom živelných, až zbesilých pohybov presvedčivo reflektujú, aký mix pocitov skutočne prežívajú „pod maskou“ povinného úsmevu. S kŕčovitými úsmevmi tanečníkov ironicky kontrastuje a vyvoláva napätie na finálne rozuzlenie aj živelná elektronická hudba dunivo sa rozliehajúca celým priestorom Skleněnky na pražských Jatkách78.
Kľúčovou témou projektu je syndróm vyhorenia, ktorý dnešná psychológia definuje ako stav totálneho fyzického a emocionálneho vyčerpania spôsobený dlhodobo neriešeným pracovným, či iným typom stresu.
Burkiewiczová bližšie odôvodňuje výber konkrétnej témy takto: Vzniká představení pro dva, které ve mě otevřelo velké téma o tom, kolik si toho na sebe můžeme naložit, abychom to ještě unesli. K Vánocům jsem dostala knížku Na chrbte, která je o slovenských nosičích, kteří si mohou na záda naložit jen to, co unesou. [1]
Vo výsledku je pre inscenačný tím podstatné skúmať, ako nájsť hranu toho, čo unesieme. Nájdenie ideálneho životného balansu je zvlášť pre workoholikov, workoholičky, či tiež premotivované študentstvo, bohužiaľ dodnes, obrovský problém. Téma vyhorenia však v podaní Burkicom vôbec nepôsobí zaťažujúco, vzhľadom na rafinované rámcovanie deja úsmevnou kulinárskou metaforou – poctivou prípravou tradičných slovenských bryndzových halušiek formou teatrálneho slovného opisu a živelného fyzického jazyka, v rámci otvorenia novej slovenskej reštaurácie na juhovýchode USA, v Alabame. Projekt Směj se, pořád se směj! možno vo výsledku označiť ako sociálno-absurdný komentár, ktorý prezentuje návod na úspešný život.
Nie je to však prvýkrát, čo Burkicom otvorilo tému psychickej záťaže, spoločenského tlaku, či tiež rozpor ilúzie a reality. Tieto témy sú kľúčové aj pre „existenciálnu tanečnú výpravu“, či „multimediálnu scénickú moduláciu“ Ostrov! [2], ktorá namiesto neustálej pozitivity a tlaku na výkon reflektuje rovnako závažnú a nadčasovú tému šikany a agresie, skúmajúc ľudské reakcie v kontraste s animálnymi s cieľom vyzývať k väčšej empatii.
Duet poskytuje veľké možnosti nielen telesných, ale predovšetkým citových obnažení hlavne Šmatlákovej. Statný, racionálne pôsobiaci Heriban skôr dopĺňa jej ženskosť a emocionalitu. Často kopíruje intenzívne dynamické pohyby celého jej tela, vrátane rúk a nôh. Alebo naopak vykonáva kontrastné pohyby, čím prirodzene podporuje vznik napätia. Šmatláková v niekoľkých výstupoch odvážne otvára nadčasovo provokatívne témy týkajúce sa vizuálneho, emočného, aj pracovného tlaku vyvíjaného predovšetkým na ženy: „Môžeš byť úspešná, ale nie veľmi.“ Tanečnica sa voči týmto témam napokon kriticky vymedzuje, hrdo sondujúc za ženskú autenticitu a nezávislosť, vďaka čomu získava projekt aj feministický potenciál. Vo výstupoch obnažujúcich ženskú dušu je zvlášť silný moment, v ktorom sa Šmatláková nadmerne snaživým napínaním svalov na tele snaží prebiť neustále znejúce hanlivé urážky na jej výzor, ako napríklad „jednooký pirát“. Táto situácia jasne reflektuje, aký nátlak spoločnosť vyvíja na nedokonalosti žien, hoci sa úporne snažia zapadnúť a podávať najlepšie výkony.
Pozoruhodným dojmom pôsobí Šmatláková s Heribanom v situáciach, kedy sa ich čoraz živelnejšie skoky menia na oduševnený tanec v kruhu s folklórnym, až rituálnym espritom s cieľom dostať sa na dreň svojho ja. Časom totiž dochádza k neustálemu spájaniu a rozpájaniu tiel, pričom hrude, respektíve srdcia a ruky sú im dôležitými kontaktnými prvkami. Dvojica v týchto momentoch pôsobí ako animus a anima. Prostredníctvom zmesi nálad vyjadrovaných pohybom Šmatláková pomyselne prijíma svoju silu a Heriban svoje emócie, v dôsledku čoho pred očami publika dojemne dozrievajú.
Záverečné výstupy pôsobia úsmevným dojmom. Heriban začne znenazdania euforicky tancovať country v kovbojskom klobúku s vrecom zemiakov prehodeným cez rameno. Jeho sexepíl si však publikum nestíha vychutnávať pridlho, keďže Šmatláková výstup zrazu drzo preruší „oživením“ nadrozmerného vzdušného panáka, ktorý ho zábavne prevalcuje. Vtom začne škodoradostne spievať a oduševnene hrať na klávesy završujúc úspešné otvorenie slovenskej reštaurácie v Alabame.
Tanečníci podávajú originálne, vtipné, dojemné a fyzicky koncentrované svedectvo o tom, ako nevyhorieť, mať odhodlanie nebáť sa hlbšie spoznať a naučiť sa dívať na veci s väčším nadhľadom.
A niekedy si stačí dopriať len poctivé slovenské „bryndzáky“…
Burkicom, Praha: Směj se, pořád se směj! Scénář, režie, choreografie Jana Burkiewiczová, výprava Marek Cpin, světelný design Pavla Beranová, projekce Terézia Halamová, hudba Jiří Konvalinka. Tanečí Paulina Šmatláková, Michal Heriban. Premiéra 31. 3. 2026, Jatka78, Praha.
…
[1] BURKIEWICZOVÁ, Jana. SMĚJ SE, POŘÁD SE SMĚJ! 31. 3. 2026. [cit. 16. 4. 2026]. Dostupné online: https://www.jatka78.cz/cs/inscenace/smej-se-porad-se-smej
