Gioele Coccia: Never So Close, Never So Far

Insce­ná­cia Never So Clo­se, Never So Far vše­stran­né­ho tali­an­ske­ho umel­ca Gio­ele­ho Coc­ciu búra hra­ni­ce med­zi obra­zom a per­for­man­ce. Per­for­mer pro­stred­níc­tvom svoj­ho tela, expre­sív­ne­ho fil­mo­vé­ho zázna­mu a živej hud­by v poda­ní Berar­da di Mat­tia reflek­tu­je zlo­ži­tosť ľud­skej iden­ti­ty. Ide o záži­tok netra­dične inten­zív­ny, pro­vo­ka­tív­ny a zmys­lu­pl­ný. Pre­mi­é­ra insce­ná­cie sa usku­toč­ni­la 22. a 23. júna 2026 v Audi­tó­riu Cen­t­ra súčas­né­ho ume­nia DOX.

Byť auten­tic­ký, aj keď to bolí

Film ako feed bez retuše

Večer otvá­ra taneč­ný film, v kto­rom je per­for­mer zne­po­ko­ji­vo zmno­že­ný a doslo­va roz­se­ka­ný na desi­at­ky ver­zií samé­ho seba, tak­že ho je mož­né sle­do­vať naraz vo všet­kých polo­hách – od čis­tej, telesnej extá­zy až po tvr­dý, nekom­pro­mis­ný pád na zem. Ply­nu­losť obra­zu neu­stá­le roz­bí­ja stop-moti­on, ako­by niek­to naschvál scrollo­val jeho živo­tom a zámer­ne zasta­vo­val prá­ve na tých naj­zra­ni­teľ­nej­ších momen­toch. Celé to pod­far­bu­je hud­ba, kto­rá sa bez varo­va­nia pre­lie­va z popu do elek­tra aj hovo­re­né­ho slo­va a vytvá­ra pocit, že pub­li­kum je v neko­neč­nom fee­de bez mož­nos­ti dať pau­zu. Upro­stred toh­to vizu­ál­ne­ho cha­o­su sto­ja len dva kusy dre­va – jedi­né pev­né body, aká­si suro­vá isto­ta v pries­to­re –, z kto­rých per­for­mer opa­ko­va­ne ská­če na zem. Pri kaž­dom dopa­de zaraz duni­vé zvu­ky utnú jeho eufó­riu. Ten moment, keď sa telo stret­ne so zemou, je prvým sku­toč­ným kon­tak­tom s rea­li­tou bez fil­tra: žia­d­ne zjem­ne­nie, žia­d­ny „beau­ty mode“, len fyzic­ký náraz a násled­né vytrie­z­ve­nie, po kto­rom per­for­mer začne cho­diť zo stra­ny na stra­nu, neroz­hod­ne a stra­te­ne, ako keď nevi­e­me, na čo klik­n­úť vo vlast­nom živo­te, lebo kaž­dá mož­nosť sa zdá byť rov­na­ko prázdna.

Bubon mies­to hash­ta­gu
Na film ply­nu­lo nadvä­zu­je Di Mat­tia, kto­rý pri­a­mo bub­nu­je na sto­le. Pub­li­kum sa v dôsled­ku toho nedí­va na kon­cert, ale skôr zaží­va ritu­ál. Hudob­ník sa totiž rafi­no­va­ne pohrá­va s inten­zi­tou bub­no­va­nia od sotva poču­teľ­né­ho ťuka­nia až po úde­ry, kto­ré sa ozý­vajú celou sálou. Zvuk sa v tom­to prí­pa­de doslo­va tla­čí do pries­to­ru a vypĺňa ho vzru­šuj­úcim napä­tím. Hudob­ník si vznik­nu­tú ener­giu násled­ne sťa­hu­je späť do dla­ní, skú­maj­úc, čo s ňou ešte doká­že spra­viť. Ten­to suro­vý ryt­mus sa dá vo výsled­ku vní­mať ako celo­te­lo­vý, nekom­pro­mis­ný pulz, kto­rý pri­pra­vu­je pôdu pre živý výstup performera.

Mas­ka, kto­rá ešte má filter

Per­for­mer vchá­d­za na javis­ko v telo­vej lát­ko­vej mas­ke, kto­rá mu zotie­ra tvár aj jas­né pohla­vie. Tak­že na scé­ne nesto­jí kon­krét­ny člo­vek, ale skôr ava­tar bez iden­ti­ty. Z tej ano­ny­mi­ty uka­zu­je prsta­mi – raz na seba, raz na pub­li­kum, ino­ke­dy do tmy – a celým telom kla­die otáz­ku: kto zosta­ne, keď sa vypnú všet­ky efek­ty a nezosta­ne nič, za čo by sa dalo skryť? Hudob­ník med­zi­tým udá­va ryt­mus, no nero­bí to mecha­nic­ky; chvíľu nechá­va per­for­me­ra vybláz­niť sa vo vlast­nej zve­da­vej a váš­ni­vej ener­gii, aby vzá­pätí schvál­ne išiel pro­ti nemu a tes­to­val, ako zare­a­gu­je na naru­še­nie tem­pa. V istom momen­te si však vede­nie berie samot­ný per­for­mer, kto­rý začne dupo­tať tak tvr­do­hla­vo, že bicie ho už len dobie­hajú a pod­far­bujú jeho tem­po. V tej chví­li napä­tie v sále vidi­teľ­ne hust­ne, pre­to­že celý pohy­bo­vo-hudob­ný pre­nos ener­gií je značne nekom­fort­ný, agre­sív­ny a nalie­ha­vý záro­veň. Pres­ne ako keď sa výme­na správ po dlhej hád­ke pre­sunie do fyzic­ké­ho pries­to­ru – bez emo­ji, bez mož­nos­ti vyma­zať vetu – zosta­nú dve zra­ni­teľ­né telá v jed­nej miest­nos­ti, kto­ré si musia priznať, čo nao­zaj cítia.

Sako nao­pak a nož­ni­ce ako reset

Z pub­li­ka na scé­nu zra­zu pri­le­tí sako. Hádže ho Bar­bo­ra Ješu­to­vá, člen­ka Far­my v jes­ky­ni. Per­for­mer si ho oble­čie, no uro­bí to nao­pak. Jeho pohyb je poma­lý, dôsled­ný, aby bol kaž­dý detail vidi­teľ­ný. Nie je to omyl, ani náho­da. Je to mani­fest, kto­rý spo­chyb­ňu­je samot­nú pred­sta­vu o „správ­nom“. Teda čo ak je „správ­ne“ len ďal­ší fil­ter, ďal­šia vrst­va, kto­rá škr­tí? Čo ak byť auten­tic­ký zna­me­ná vyze­rať smieš­ne, tráp­ne, nedo­ko­na­le, aj keď to nie je vždy prí­jem­né? Prá­ve v tom­to zlo­me pri­chá­d­za kľúčo­vá scé­na celé­ho veče­ra: hudob­ník vez­me nož­ni­ce a vystrih­ne per­for­me­ro­vi do lát­ko­vej mas­ky otvo­ry na oči. Doslo­va str­há­va fil­ter. V tej sekun­de sa mení všet­ko – per­for­mer zra­zu vidí von, bez roz­ma­za­nia, bez algo­rit­mu, bez mož­nos­ti skryť sa za ano­ny­mi­tu. Je to prvý sku­toč­ný kon­takt s rea­li­tou, a to nie­len pre neho, ale aj pre pub­li­kum. Na javis­ku nezostá­va posta­va, ani kon­cept. Zostá­va zra­ni­teľ­né telo, kto­ré sa díva a kto­ré je videné, bez výho­vor­ky a bez úni­ku. Je auten­tic­ké, aj keď to bolí.

Zrka­dlo, fut­bal a ping­pon­go­vý tlak

Nasle­du­je ďal­ší krát­ky film, kto­rý tému roz­bí­ja na ďal­šie vrst­vy. Per­for­mer a jeho dvoj­ník sto­ja pred zrka­dlom, skú­majú vlast­né odra­zy, šaš­kujú a fotia sa v pózach dôver­ne zná­mych zo soci­ál­nych sie­tí. Vzá­pätí sa situ­á­cia láme do stol­né­ho fut­ba­lu, kto­rý sa odo­hrá­va v šia­le­nom tem­pe. Všet­ko je o výko­ne, súťa­ži a tla­ku na výsle­dok, o ner­vo­zi­te, kto­rá sa nedá skryť. Z fut­ba­lu sa scé­na pre­le­je do váš­ni­vé­ho spo­lo­čen­ské­ho tan­ca vo dvo­ji­ci, kde telá komu­ni­kujú bez slov, no napä­tie med­zi nimi ostá­va. Finá­le patrí momen­tu, keď si navzá­jom str­há­vajú mas­ky, a pres­ne v tej chví­li na nich začnú padať ping­pon­go­vé lop­tič­ky. Kaž­dá lop­tič­ka tu má poten­ci­ál fun­go­vať ako komen­tár, hejt ale­bo nor­ma, ako jed­no neu­stá­le „mal/a by si“. Keď sa totiž strh­ne fil­ter, nezosta­ne posta­va, kto­rá sa dá hrať. Zostá­va len telo vysta­ve­né paľbe.

Čer­ve­né šaty ako kos­tým, kto­rý nejde vyzliecť

Per­for­mer sa na javis­ko opäť vra­cia naži­vo, ten­to­raz v dám­skych čer­ve­ných šatách. Pre­chá­d­za tes­ne popred prvý rad s upre­ným pohľa­dom na jed­not­li­vých divá­kov a diváč­ky, tak­že v sále na moment nikto nedý­cha. Vo sve­tel­nom štvor­ci potom začne bojo­vať s trič­kom – chce sa z neho dostať, trhá ním, ale lát­ka nepus­tí, ako­by bola pri­le­pe­ná ku koži. Telo sa mení na kos­tým a gen­der na kli­et­ku, z kto­rej niet úni­ku. Per­for­me­ro­ve ruky násled­ne sme­rujú za hla­vu v ges­te zaple­ta­nia vla­sov, kto­ré nee­xis­tujú, a prá­ve tá absen­cia uka­zu­je, ako veľ­mi sa iden­ti­ta môže stať väzením.

Strih na kosť

Film sa láme do nemoc­nič­né­ho pro­stre­dia. Vidí­me oby­čaj­nú ženu (Anto­nel­la Alba­ne­se), kto­rá zápa­sí s rako­vi­nou krvi. Je oble­če­ná v rov­na­kých čer­ve­ných šatách, aké mal pred­tým na sebe per­for­mer. Lom­cu­je s nimi, pok­ú­ša sa ich zo seba nási­lím strh­n­úť, no lát­ka pev­ne drží, ako­by bola súčas­ťou kože. Záber so ženou sa násled­ne začne zne­po­ko­ji­vo mno­žiť a opa­ko­vať, pri­čom s kaž­dým ďal­ším zopa­ko­va­ním miz­ne aký­koľ­vek pre­nos­ný význam. Vidí­me telo v sta­ve zly­ha­nia, kde nefun­gu­je retuš ani efekt. Všet­ky vrst­vy sú preč. Nezostá­va žia­d­na posta­va, ktorú by bolo mož­né pred­stie­rať. Zostá­va len fyzic­ká, suro­vá prí­tom­nosť, kto­rá bolí a nedá sa vypn­úť, iba precítiť.

Dych namies­to efektu

Finá­le patrí tichu. Per­for­mer zhl­bo­ka dýcha vyko­ná­vaj­úc jem­né, kon­cen­t­ro­va­né pohy­by s mier­ne vyto­če­ný­mi kon­ča­ti­na­mi. Napí­na­vo strie­da napä­tie a uvoľ­ne­nie svoj­ho tela. Už neznie žia­d­na hud­ba. Je počuť len auten­tic­ké dýcha­nie a ritu­ál­ny ryt­mus bubna.

Čím viac sa člo­vek odha­lí, tým viac ris­ku­je prázd­no oko­lo seba. Byť auten­tic­ký zna­me­ná zmie­riť sa s tým, že sako zosta­ne nao­pak, že mas­ka prí­de o ano­ny­mi­tu, keď do nej niek­to vystrih­ne oči, a že pub­li­kum nemu­sí tlieskať, ani chá­pať. Význam je totiž inde. Coc­cia odhod­la­ne pon­úka vlast­né telo, neis­to­tu a bolesť bez záru­ky pri­ja­tia. Chce totiž uká­zať, že aj bez mas­ky sa dá dýchať.

Adat­ta Per ETS, Řím, Itá­lie / Far­ma v jes­ky­ni, Cen­t­rum sou­čas­né­ho umě­ní DOX, Pra­ha — Gio­ele Coc­cia: Never So Clo­se, Never So Far. Režie, cho­re­o­gra­fie, dra­ma­tur­gie Gio­ele Coc­cia, hud­ba Berar­do di Mat­tia, režie fil­mů Gio­elle Coc­cia, kos­týmy Gio­elle Coc­cia, svě­tel­ný design Vít Ško­da, zvu­ko­vý design Adam Vese­lý. Pro­duk­ce Adat­ta Per ETS, Řím, Itá­lie. Kopro­duk­ce Far­ma v jes­ky­ni, Cen­t­rum sou­čas­né­ho umě­ní DOX, Pra­ha. Pre­mi­é­ra 22. 6. 2026, Audi­to­ri­um Cen­t­ra sou­čas­né­ho umě­ní DOX, Praha.