Beh ako revolúcia

Run­ners (v prek. Bež­ci) – novo­cir­ku­so­vá, taneč­ná per­for­man­ce s pri­a­mym, a pri­tom dráž­di­vo mno­hoznač­ným názvom, ako je aj pre ostat­né pro­duk­cie Cirk La Puty­ky cha­rak­te­ris­tic­ké. Názov per­for­man­ce Run­ners má pre mňa dva hlav­né význa­my: odka­zu­je na hlav­né posta­vy deja – dve bež­ky­ne (Ane­ta Boč­ko­vá, Šár­ka Řího­vá) a dvoch bež­cov (Vik­tor Čer­nic­ký, Mar­tin Kadrnož­ka).[1] Bežec­ké osu­dy postáv však nie sú alfou a omegou per­for­man­ce, čím sa dostá­vam k dru­hé­mu význa­mu názvu Run­ners. Pod­stat­nej­šie ostá­va pou­ká­zať na glo­bál­ny pro­blém ľud­stva – až chro­nic­kú – fyzic­kú, aj psy­chic­kú – upo­náhľa­nosť člo­ve­ka (čas­to­krát za ničím kon­krét­nym): „Máte pocit, že nestí­há­te, že všech­no musí být rych­le hoto­vé, rych­le vyře­še­né a pro­ži­té? Nemů­že­te se zasta­vit? Nemů­že­te spát, pro­to­že „na to pros­tě není čas“? A při­tom prá­vě ten čas vám neu­stá­le utí­ká? Tak přes­ně tohle jsou Run­ners.“[2]

Beh sa stal zvlášť v 21. sto­ro­čí revo­luč­ným. Množ­stvo ľudí behá nie­len pre­to­že chce, ale aj pre­to­že musí. A nie­ke­dy ani nevi­e­me ako, a aj z pokoj­nej pre­chá­dz­ky po mes­te sa môže stať mara­tón za mate­ri­ál­ny­mi, ale aj nema­te­ri­ál­ny­mi veca­mi, vráta­ne zúfa­lej túž­by po nájde­ní novej vlast­nej iden­ti­ty, pre­to­že dnes chce byť pred­sa kaž­dý aspoň tro­chu ori­gi­nál­ny. Per­for­man­ce Run­ners doká­že zau­jať prá­ve aj v tom­to kon­tex­te. Vysky­tujú sa v nej totiž až filo­zo­fic­ké úva­hy o behu, kto­ré zaznie­vajú v častých, mono­lo­gic­kých výpo­ve­di­ach jed­not­li­vých per­for­me­riek a per­for­me­rov. Naj­prv pub­li­kum díva na zdan­li­vo zábav­ný stand-up, počas kto­ré­ho začne per­for­mer­ka Boč­ko­vá hovo­riť, ako sa fyzic­ky nevie zasta­viť ona, ani jej oko­lie… Avšak keď sa začne čoraz nalie­ha­vej­šie pýtať, aký význam má vlast­ne beh, a pre­čo si nevie vychut­nať moment „tu a teraz“ ale­bo aj „nične­ro­be­nie“, jej mono­lóg sa zra­zu zme­ní na seri­óz­ny, až dojem­ný. Tak­tiež sa dá kon­šta­to­vať, že per­for­mer­ka svo­jím odu­šev­ne­ným mono­ló­gom neod­ha­ľu­je iba „svoj“ život­ný prí­beh, ale nepri­a­mo odka­zu­je aj na osu­dy ostat­ných ľudí trpi­a­cich poru­chou ADHD.

Boč­ko­vá doká­že zvlášť zau­jať aj počas svoj­ho sólo­vé­ho výstu­pu na obrov­skom bežec­kom páse – kto­rý je vo vše­o­bec­nos­ti pri­rod­ze­nou scé­no­gra­fic­kou domi­nan­tou. Je obdi­vu­hod­né, že per­for­mer­ka nemá pro­blém s vyko­ná­va­ním via­ce­rých čin­nos­tí na zapnu­tom beži­a­com páse, čo opäť jas­ne odka­zu­je na ľud­skú neschop­nosť zasta­viť sa ale­bo aspoň spo­ma­liť. Boč­ko­vá šikov­ne inter­a­gu­je s roz­lič­ný­mi pred­met­mi kaž­do­den­nej spo­tre­by (naprí­klad si čis­tí zuby), odu­šev­ne­ne spie­va, pri­čom ju spre­vá­d­za živá  akus­tic­ká hud­ba zane­chá­vaj­úca hlbo­ké dojmy, ale­bo tiež skú­se­ne pred­vá­d­za roz­lič­né akro­ba­tic­ké cvi­ky. Ten­to výstup zre­teľ­ne uka­zu­je, aký inten­zív­ny dopad má neu­stá­ly beh (či už na bežec­kej drá­he, ale­bo v myšli­en­kach) na život člo­ve­ka – ako mu ukrad­ne čas na kaž­do­den­nú ruti­nu, a nako­niec ho pri­pra­ví aj o vlast­né ja, až sa sta­ne len „báb­kou“.

Zapa­mäta­nia hod­ný je aj sólo­vý výstup per­for­mer­ky Řího­vé, kto­rá na zapnu­tom beži­a­com páse pre­do­všet­kým vyni­ká svo­ji­mi multi­žán­ro­vý­mi pohy­b­mi (kom­bi­ná­cia bale­tu, tan­ga a moder­né­ho tan­ca). Jej výstup pôso­bí až ritu­ál­ne – váš­ni­vo tan­cu­je bosá na syp­kom mate­ri­á­li, pri­čom tem­pe­ra­ment­ne udie­ra ruka­mi, aj noha­mi ale­bo vyko­ná­va odu­šev­ne­né otá­ča­vé pohy­by, ako­by sa chce­la dostať do tran­zu. Počas jej výstu­pu je záro­veň počuť výraz­ný spev a dráž­di­vo ťaha­vé tóny hus­lí. Ako­by sa pred pub­li­kom zra­zu odo­hrá­val tra­gic­ký frag­ment zo živo­ta šar­mant­nej cir­ku­so­vej artist­ky, kto­rá tak­tiež fatál­ne pre­padla démo­no­vi rých­los­ti, spod kto­ré­ho nad­vlá­dy sa nevie dostať ani cez pohyb, ani cez výraz, ani cez nádych. Od zači­at­ku až do kon­ca svoj­ho výstu­pu ostá­va v stro­je­ných šty­li­zo­va­ných polo­hách, zdan­li­vo ovlá­da­ná vyššou silou – rýchlosťou.

Výstu­py per­for­me­rov sa zdajú byť aspoň o level fyzic­ky náročnej­šie ako výstu­py per­for­me­riek. Pri­čom u žien sa zdan­li­vo spo­lie­ha pre­do­všet­kým na ich cit pre pohyb, muzi­ka­li­tu a efek­tív­nu mani­pu­lá­ciu s roz­lič­ný­mi (zväč­ša) drob­ný­mi pred­met­mi, muži na javis­ku viac fyzic­ky ris­kujú a tes­tujú svo­je schop­nos­ti. Per­for­mer Čer­nic­ký seba­ve­do­mo bicyklu­je na zapnu­tom beži­a­com páse, pri­čom sa rých­losť pásu postup­ne zvy­šu­je. Ten­to výstup vyvo­lá­va adre­na­lín, a záro­veň napä­tie, či sa bicykluj­úce­mu Čer­nic­ké­mu nako­niec podarí zvrá­tiť vra­žed­né tem­po beži­a­ce­ho pásu. Per­for­mer na bicyk­li sa neskôr sna­ží pora­ziť aj per­for­mer­ku Boč­ko­vú, beži­a­cu popri ňom. Raz sa mu to darí viac, ino­ke­dy menej. Je pozo­ru­hod­né, že per­for­man­ce Run­ners pon­úka mož­nosť vní­mať ľud­ské telá nie­len z este­tic­ké­ho, ale aj z bio­me­cha­nic­ké­ho hľa­dis­ka, pre­mys­le­ne apli­kuj­úc via­ce­ré prin­cí­py, vráta­ne dyna­mi­ky, ale aj sta­ti­ky v kon­tex­te nepre­tr­ži­té­ho pohy­bu, ale aj náh­le­ho zasta­ve­nia sa na beži­a­com páse.

Pôso­bi­vé sú aj výstu­py dru­hé­ho per­for­me­ra Kadrnož­ku. Jeho úvod­ný výstup začí­na sil­ným, dojem­ne pôso­bi­a­cim mono­ló­gom o veľ­ko­le­pom sne byť vystre­le­ný z kanó­na, čo sa mu nako­niec síce poda­ri­lo, ale skon­či­lo to tra­gic­ky – dopad­nu­tím na betón z nie­koľ­ko­me­t­ro­vej výš­ky. Násled­ne si per­for­mer berie gym­nastic­kú obruč Hula Hoop, v kto­rej „vnútre“ sa ostá­va skú­se­ne točiť celým svo­jím telom na javis­ku, a napo­kon aj na zapnu­tom beži­a­com páse, čo opäť pôso­bí adre­na­lí­no­vo. Gym­nastic­ká obruč ako­by bola odka­zom na „kazaj­ku“, v kto­rej sa Kadrnož­ka oci­tol po fatál­nom páde z kanó­na. Na dru­hej stra­ne mu ani „kazaj­ka“ neza­brá­ni­la pok­ú­šať sa súpe­riť s rých­los­ťou (výstup na beži­a­com páse).

Per­for­man­ce je zavŕ­še­ná tri­um­fál­nym kolek­tív­nym behom per­for­me­riek a per­for­me­ra (per­for­mer Kadrnož­ka ich povzbud­zu­je zbo­ku) na zapnu­tom beži­a­com páse, pri­čom sa rých­losť pásu (opäť) postup­ne zvy­šu­je počí­ta­ním od 1 do 10. Chvíľu sa zdá, že nad rých­los­ťou zví­ťa­zia všet­ci a zno­vu sa im podarí zís­kať nové, menej upo­náhľa­né ja. Sle­dom deja totiž kaž­dý z nich prejde urči­tou očis­tou vzhľa­dom na seba­re­flexív­ne mono­ló­gy a špe­ci­fic­ké, čas­to až ritu­ál­ne pôso­bi­a­ce, situ­á­cie, v kto­rých sa oci­tajú. Záro­veň tre­ba oce­niť, že všet­ci pôso­bia po celý čas veľ­mi zohra­to vysie­laj­úc vzá­jomne úprim­né pri­a­teľské puto. Maxi­mál­nu rých­losť beži­a­ce­ho pásu však nako­niec zvlád­ne pre­ko­nať len per­for­mer Čer­nic­ký. Ale čo ak sa aj ostat­ným pred­sa len podarí zví­ťa­ziť nad rých­los­ťou, síce nie fyzic­ky, ale psy­chic­ky? Choď­te sa pre­sved­čiť a spra­viť si vlast­ný názor. Ja som zis­ti­la, že všet­ko má svo­je hra­ni­ce, inak sa beh sta­ne revo­l­úci­ou smrti. 

Cirk La Puty­ka: Runners 

Směr, kon­cep­ce Ros­ti­slav Novák ml., Vít Neznal

Cho­re­o­gra­fie Dora Sulžen­ko Hoštová

Dra­ma­tur­gie Petr Erbes, Vik­tor Černický

Nasta­vit design Pav­la Kamanová

Kos­týmy NoN Gra­ta, Miku­láš Brukner

Hud­ba Jan Čtvrt­ník, Vero­ni­ka Linhar­to­vá, Sabi­na Bočková

Design osvět­le­ní Jiří (Zewll) Maleňák

Zvu­ko­vý design Jan Stře­da

Fyzi­o­te­ra­pe­u­tic­ká pod­po­ra Kate­ři­na Mikynová

Běží­cí tre­nér Ian Adensam

Výrob­ce Cirk La Putyka

Foto Jiří Šeda, Lukáš Bíba

Tech­nic­ká pod­po­ra Daniel Haj­tl, Petr Síla, Oldřich Procházka

Video Jakub Jelen

Gra­fic­ký design Adam Willant

Psá­no z reprí­zy dne 22. 1. 2026

---

[1] Per­for­man­ce má vari­a­bil­né obsadenie.

Pozn. aut.

[2] NEZNAL, Vít. Run­ners. 8. 6. 2021. [cit. 20. 2. 2026]. Dostup­né onli­ne: https://www.laputyka.cz/cs/inscenace/runners