DIY Kiosk 18: Urob si to sám, ale nie sám – o (ne)možnosti nezávislosti

Sym­bo­lic­kú dospe­losť dosi­a­hol fes­ti­val diva­dla a tan­ca Kiosk v nebla­hých časoch, keď – doslov­ne i meta­fo­ric­ky – strá­ca pev­nú pôdu pod noha­mi. Svet čelí prehl­buj­úcej sa envi­ron­men­tál­nej krí­ze, rast­úcim soci­ál­nym nerov­nos­ti­am, kli­ma­tic­kým extré­mom, geo­po­li­tic­ké­mu napä­tiu i náras­tu auto­ri­tár­skych ten­den­cií. Na Slo­ven­sku zas dochá­d­za k sys­te­ma­tic­ké­mu roz­kla­du verej­ných inšti­t­úcií a s nimi aj nepri­ta­ká­vaj­úcej kul­t­ú­ry. Samot­ná exis­ten­cia Kiosku v nasle­duj­úcom roku zostá­va neis­tá, no on namies­to rezig­ná­cie poho­to­vo rea­gu­je hľa­da­ním alter­na­tív­nych mož­nos­tí tvor­by, vzťa­hov, spo­lu­prá­ce, či zdieľa­nia. Jeho jubi­lej­ný osem­násty roč­ník bol aj pre­to zastre­še­ný témou DIY – Do It Your­self. 

Počas predĺ­že­né­ho víken­du od 24. do 27. júla sa mu poda­ri­lo pri­niesť do Žili­ny vyše dvad­sať pro­jek­tov, z kto­rých mno­hé vznik­li s mini­mál­ny­mi zdroj­mi či mimo ofi­ci­ál­nych inšti­t­úcií.  Samot­ný pojem DIY si Kiosk pre­tl­mo­čil po svo­jom, nie ako indi­vi­du­a­lis­tic­ké „urob si sám“, ale kolek­tív­ne „urob­me si to spo­lu“ (DIO – Do It Our­sel­ves). Táto sna­ha sa neodrá­ža­la len v samot­nom pro­gra­me, ale aj v drob­ných kaž­do­den­ných gestách. Hneď pri vstu­pe dosta­li účast­ní­ci pra­cov­nú ruka­vicu (a mož­nosť pár eura­mi kúpou ďal­šej prispieť na ďal­ší roč­ník podu­ja­tia) – akú­si impli­cit­nú výzvu pri­lo­žiť ruku k die­lu, či už na tvo­ri­vých dielňach Bul­var sto­ry, worksho­po­ch, ale­bo naprí­klad aj v piat­ko­vom ran­nom blo­ku Natri sa!, kde nebo­la úče­lom len prí­pra­va vlast­né­ho rož­ka, ale rov­no aj desi­a­tej pre nie­ko­ho iné­ho, nezná­me­ho, kto ju bude potre­bo­vať neskôr. Soli­da­ri­ta sála­la už z takých­to malých, no význam­ných detai­lov. A kam sa teda pode­la tá nezá­vis­losť? Je vôbec mož­ná, či už v ume­ní ale­bo v živote? 

Ako sa Kiosk vybral na perifériu

Via­ce­ro čas­tí pro­gra­mu sa aj ten­to rok odo­hra­lo mimo inte­ri­é­ro­vých pries­to­rov, roz­pty­ľuj­úc per­for­man­cie aj do oko­li­tej kra­ji­ny. Po priľah­lých lesoch a lúkach účast­níc­tvo pre­vie­dol Juraj Gábor v rám­ci per­for­ma­tív­nej pre­chá­dz­ky Pol Sphé­ra do kra­ji­ny, no väč­ši­na exte­ri­é­ro­vých podu­ja­tí zaví­ta­la do neďa­le­kej Nezbud­skej Lúč­ky, kde sa počas dru­hé­ho fes­ti­va­lo­vé­ho dňa vytvo­ril aký­si tramp­ský „sub­fes­ti­val.“ V obci pre­bie­ha­li kon­cer­ty, taneč­né vyst­úpe­nia aj per­for­ma­tív­ne pre­chá­dz­ky, kto­ré rea­go­va­li na miest­ne pro­stre­die a jeho oby­va­teľov – ľud­ských i neľudských.

Pro­jekt Alž­be­ty Papí­ko­vej a Tama­ry Mižá­ko­vej sná­zvom Ako sa do hory volá, nevi­em čo sa ozý­va upo­zor­ňo­val na pro­blémy živo­čí­chov danej loka­li­ty vo vzťa­hu k člo­ve­ku — ich lov­co­vi. Účast­níc­tvu uká­za­li dva per­for­ma­tív­ne výja­vy stretov v prí­ro­de, pra­cuj­úc s mini­ma­lis­tic­ký­mi pro­stried­ka­mi, vet­vič­ky sa sta­li paro­hmi, konár posl­ú­žil ako puš­ka aj udi­ca. Medi­ta­tív­na audi­os­to­pa v slúchadlách prehl­bo­va­la ponor do sve­ta zvie­ra­cích bytos­tí, no postup­ne strá­ca­la svoj náboj a pôso­bi­la čoraz uza­vre­tej­šie. Naj­väč­šou sla­bi­nou sa jej azda sta­la absen­cia ticha, kto­ré­ho dra­ma­tur­gic­ké vyu­ži­tie by moh­lo poskyt­n­úť kra­ji­ne moment, kedy by moh­la „pre­ho­vo­riť“ sama. 

Diva­dlo Setká­ní sa v die­le Lov­ci majú oči pre plač zame­ra­lo na tému med­ve­ďa ako zrka­dla ľud­skej túž­by po kon­t­ro­le prí­ro­dy a sna­hy regu­lo­vať aj to, na čo nemá­me prá­vo. Vychá­d­za­lo z roz­si­a­hle­ho rešer­šu a roz­ho­vo­rov so zain­te­re­so­va­ný­mi aktér­mi, pri­čom otáz­ku údaj­né­ho „pre­mno­že­nia“ med­ve­ďov zasa­di­lo do šir­ších súvis­los­tí – zme­ny kra­ji­ny, poľ­no­hos­po­dárstva, roz­ší­re­nia kuku­rič­ných mono­kul­t­úr či turizmu. Fak­to­ry naštr­buj­úce súži­tie zvie­raťa s člo­ve­kom reflek­to­va­la pro­stred­níc­tvom tref­ných i úsmev­ných per­for­ma­tív­nych zasta­ve­ní. V čase, keď sa tie­to bytos­ti stá­vajú poli­tic­kým nástro­jom stra­chu a popu­lis­tic­ké­ho stra­še­nia, tak vznik­lo die­lo, posky­tuj­úce pries­tor na vní­ma­nie situ­á­cie z dru­hej, mimoľud­skej, perspektívy.

Piat­ko­vé popo­lud­nie pri­nies­lo aj jed­nu z najin­tím­nej­ších fes­ti­va­lo­vých uda­los­tí – per­for­ma­tív­nu pred­náš­ku Evy Prieč­ko­vej I want to keep my grief warm, osob­nú výpo­veď o žia­li po náh­lej smr­ti part­ne­ra. Jej telo, kto­ré „netan­cu­je ako pred­tým“ sa tu stá­va nosi­teľom vlast­nej pamä­te a sub­jek­tom pre­me­ny spô­so­be­nej tou­to uda­los­ťou. For­ma pred­náš­ky bola mini­ma­lis­tic­ká, v duchu hes­la „do it your­self“: per­for­mer­ka stá­la pred divác­tvom s tabu­ľou, na ktorú písa­la poznám­ky, obďa­leč sa vyní­ma­la jed­na mod­rá svieč­ka. Prá­ve suro­vosť vynik­la ako ges­to pri­blí­že­nia či pomy­sel­né­ho „obna­že­nia“, Prieč­ko­vá k nám pri­chá­d­za sama, vysve­tľu­je úprim­ne, zro­zu­mi­teľ­ne a rýd­zo „ľud­sky“. Atmo­sfé­ru pred­náš­ky umoc­ni­lo aj samot­né mies­to – kom­pa na vode, kto­rej fyzic­ká nestá­losť ako­by sa sta­la meta­fo­rou žia­ľu, nestá­le­ho, pre­men­li­vé­ho, no neu­stá­le ply­n­úce­ho. V kon­tras­te k tomu­to die­lu pôso­bi­la insce­ná­cia Ať je moje ruka rukou (T.I.T.S.), kto­rá nao­pak tema­ti­zo­va­la zomie­ra­nie pri dlho­do­bej cho­ro­be, no miesta­mi silu témy potlá­ča­la prí­liš­ne pre­di­men­zo­va­nou formou. 

Exte­ri­é­ro­vým die­lam tak domi­no­va­la výrazná šetr­nosť pro­stried­kov – ruko­diel­nosť namies­to spek­ta­ku­lár­nos­ti a ten­to prístup sa pre­nie­sol aj do inte­ri­é­rov. Kým naprí­klad v die­le Natu­ra kul­tu­ra (Bibi Ste­vens a Nebe Motý­lo­vá) drob­né objek­ty sprostred­ko­va­li poma­lé prí­rod­né pro­ce­sy, v Roz­práv­ke pre odváž­nych (Andrej Lyga) oby­čaj­ná tie­ňo­hra zhmot­ni­la les­né prí­zra­ky a hli­na sa zas trans­for­mo­va­la v démo­na či úzkosť. 

Fes­ti­val nezostal imún­ny ani voči silám prí­ro­dy. Na vlast­nom pro­gra­me ich zak­ú­sil v sobo­tu, keď bola per­for­man­cia od MFK Bochum- Con­cre­te river- last sum­mer love zru­še­ná pre búr­ky a sil­ný dážď. Aj to však len zdôraz­ni­lo, že ume­nie nevzni­ká vo vákuu, ale v kon­tex­te, kto­rý občas nevie kon­t­ro­lo­vať. Aj počasie ako­by sa tak sta­lo súčas­ťou dramaturgie.

Vari­á­cie na „spo­lu-teles­nosť“

Na fes­ti­va­le Kiosk sa pred­sta­vi­lo via­ce­ro per­for­man­cií, kto­ré scit­li­vo­va­li vní­ma­nie aké­ho­si „kolek­tív­ne­ho tela“. V Novej synagó­ge sa tou­to témou zao­be­ra­lo die­lo Each Sha­pe Sha­pes Each (Anna Labat a kol.), kde per­for­mer­stvo pre­po­je­né dlhým prie­svit­ným pásom fólie vytvá­ra­lo rôz­ne teles­né for­má­cie, ako­by napí­na­lo sva­ly jed­né­ho orga­ni­zmu. S podob­nou témou pra­co­va­la  hyb­rid­ná per­for­man­cia XXX|||\\\ (Simu­la­krum),  kto­rá cez pohyb, pro­jek­cie a zvuk tema­ti­zo­va­la eko­lo­gic­ké dôsled­ky ľud­ské­ho odde­le­nia sa od zvy­š­ku bio­sfé­ry. Fyzic­ké preja­vy per­for­mer­stva osci­lo­va­li med­zi bojom a odo­vzda­ním sa, roz­pa­dom a opä­tov­ným pre­pá­ja­ním. Kuli­su im tvo­ri­li pro­jek­cie rôz­no­ro­dých štruk­t­úr, v jed­nej eta­pe spre­vá­d­za­né i slo­va­mi o roz­kla­de a smr­ti. V záve­re sa sym­bo­lic­ky pre­li­a­li do hmot­nej podo­by spo­loč­né­ho kos­tý­mu evo­kuj­úce­ho roz­kla­daj­úcu sa maté­riu. Kon­t­ú­ry indi­vi­du­ál­nych tiel ako­by zra­zu nee­xis­to­va­li, vytvá­raj­úc aký­si obraz sym­bi­o­tic­kej koexis­ten­cie, spre­vá­d­za­ný tón­mi čelist­ky, azda vyvo­lá­vaj­úcej bytos­ti klí­či­a­ce z tiel navrá­te­ných zemi. 

Osla­vu auten­tic­ké­ho pre­po­je­nia pri­nies­la aj per­for­man­cia Alta­li­ci­ous Pet­ra Šav­la a kolek­tí­vu, kto­rá v rytme elek­tro­nic­kej hud­by a váš­ni­vej vibruj­úcej tanečnej impro­vi­zá­cie oslá­vi­la komu­ni­tu. Pohyb počet­nej sku­pi­ny per­for­me­riek a per­for­me­rov sa stal pul­zuj­úcou silou, ryt­mus a vlne­nie mia­z­gou vypĺňaj­úcou pries­tor. Vo záve­re bolo na javis­ko pri­zva­né aj pub­li­kum, tvo­ri­ac ritu­ál­ny moment zdieľa­nej telesnosti. 

Naprieč pro­gra­mom sa opa­ko­va­li i témy skú­ma­nia kolek­tív­nej pamä­te, iden­ti­ty či kore­ňov: v Chuda­c­zek sa Katarí­na Hudač­ko­vá vra­ca­la ku goral­ské­mu pôvo­du, Lukas Bliss v Still waiting_BECKETT 2050 skú­mal témy pamä­te i zab­úda­nia, Michal Heri­ban v Ja som pla­ce­bo tema­ti­zo­val osob­nost­nú auten­ti­ci­tu a Katya Dreyer v per­for­man­cii Slo­va­kia, whats the sto­ry mum? cez prí­beh svo­jej mat­ky s pomo­cou Pet­ra Šave­la hľa­da­la svo­ju stra­te­nú kul­t­úr­nu pamäť.

Rov­na­ko ako minu­lý rok, pomy­sel­nú bod­ku za fes­ti­va­lom dáva­la Mar­ti­na Hajdy­la Laco­vá. Z jej pôvod­né­ho sóla Bodies in Pro­gress sa stal duet, hoci počet per­for­me­riek zostal rov­na­ký. Kým pred­tým bolo dru­hé telo prí­tom­né len latent­ne, ako rast­úci orga­ni­zmus v tele mat­ky, ten­to­raz už moh­la auten­tic­ky pobý­vať na javis­ku aj malá dcé­ra Ete­la. Z introspek­tív­nej štúdie žen­ské­ho tela v trans­for­má­cii sa tak sta­la jem­ná, no výreč­ná cho­re­o­gra­fia dvoch samo­stat­ných bytos­tí, kto­rých pre­po­je­nie nezaniklo.

Hajdy­la pri­chá­d­za na scé­nu s die­ťaťom vo vaku – v blíz­kos­ti, kto­rá ešte pri­po­mí­na pred­chá­d­za­j­úcu jed­no­tu. Neskôr ho nechá­va voľ­ne sa pohy­bo­vať po pries­to­re, sle­du­je ho, lozí za ním, vytvá­ra ochran­ný obrys, robí mu opo­ru. Per­for­mer­ka sa opäť nebo­jí priznať ani limi­ty – úna­vu, smäd, potre­bu die­ťa nakŕ­miť, to všet­ko sa deje pri­a­mo na scé­ne. Sta­rost­li­vosť, kon­takt, vyčer­pa­nie i radosť sa stá­vajú pri­rod­ze­nou súčas­ťou per­for­man­cie. Bodies after pro­gress tak tvorí živý obraz neu­stá­le­ho vyjed­ná­va­nia med­zi autonó­mi­ou a pre­po­je­ním. Je jem­nou, no výreč­nou pohy­bo­vou medi­tá­ci­ou o dvoch blíz­kych bytos­ti­ach, kto­ré boli kedy­si jed­ným telom. Záver nadvi­a­zal na minu­lo­roč­ný moment zdieľa­nia čaju ostat­ný­mi žena­mi, no ten­to­raz sa konal hra­vý spo­loč­ný obed v podo­be špagi­et s kečupom– aký­si spo­loč­ný ritu­ál teles­nos­ti, rados­ti i vzá­jomnej starostlivosti.

Osem­násty roč­ník Kiosku vytvo­ril komu­nit­ný ost­rov rezisten­cie a soli­da­ri­ty, kde pre­ži­tie nespo­čí­va v osa­me­lom hrdin­stve, ale v spo­loč­nom úsi­lí. Obmed­ze­né zdro­je sa mu sta­li pod­hubím na pre­mý­šľa­nie mimo kon­venč­ných sys­té­mov, živ­nou pôdou pre inven­ciu a dláž­de­nie nových ciest, dis­kom­fort ako vedo­mú voľbu ale aj kolek­tív­nu sta­rost­li­vosť. Svo­jou dra­ma­tur­gi­ou záro­veň dômy­sel­ne pri­po­me­nul, že samot­né „uro­biť si všet­ko sám“ nie je posta­čuj­úce a ani mož­né. Nikdy nee­xis­tu­je­me vo vákuu, sme súčas­ťou sple­tí vzťa­hov, kto­rých zve­do­mo­va­nie je v aktu­ál­nom kon­tex­te ešte väčš­mi nalie­ha­vé. Pre­žiť v rui­nách sys­té­mu vyža­du­je pre­po­je­nia – mno­ho­krát neo­ča­ká­va­né – či už med­ziľud­ské, med­zi­ge­ne­rač­né, s kra­ji­nou, aj zdan­li­vo nevi­di­teľ­ný­mi bytos­ťa­mi, a to aj v „nezá­vis­lej“ kultúre.

Pol Sphé­ra do krajiny

kon­cept a vede­ní: Juraj Gábor

for­mát: per­for­ma­tiv­ní procházka

trvá­ní: cca 180 minut

mís­to: okol­ní kra­ji­na v blíz­kos­ti Žili­ny (lesy a louky)

účast­ní­ci: inter­ak­tiv­ní zapo­je­ní publika

scé­no­gra­fie: site-spe­ci­fic prostředí

pro­duk­ce: Fes­ti­val Kiosk 2025

uvá­dě­no 25. čer­ven­ce 2025

Each Sha­pe Sha­pes Each

per­for­mer­ky: Rozi Takács, Anič­ka Labat, Judi­ta Tri­par, Ivon­ne Ale­xan­dra Guzman Ruiz
for­ma: taneč­ně-pohy­bo­vá per­for­ma­tiv­ní sklad­ba
dél­ka: cca 30 minut
pro­duk­ce: uve­de­no na fes­ti­va­lu Kiosk 2025
mís­to a ter­mín: Nová syna­go­ga, Žili­na, 26. čer­ven­ce 2025 v 15:00

Alta­li­ci­ous (Peter Šavel & kolektiv)

Cho­re­o­gra­fie / režie / kon­cept: Peter Šavel & kolek­tiv (sku­pi­na performerů)

Vystu­pu­jí­cí (kolek­tiv): sou­bor kolem Pet­ra Šavla 

Ako sa do hory volá, nevi­em čo sa ozýva

Kon­cept / režie / autor­ky pro­jek­tu: Alž­bě­ta Papí­ko­vá & Tama­ra Mižá­ko­vá – envi­ro-per­for­ma­tív­ní inter­ven­ce v pří­rod­ním pro­stře­dí, upo­zor­ňu­jí­cí na vztah člo­vě­ka a zví­řat a jejich konflikty.

For­ma: dva mini­ma­lis­tic­ké per­for­ma­tiv­ní výje­vy v pří­ro­dě – prá­ce s vět­vič­ka­mi (paro­hy, puška/udice), medi­tač­ní audi­os­to­pa ve sluchátkách 

Mís­to koná­ní: okol­ní kra­ji­na – loka­li­ta v oblas­ti Žili­ny či Nezbud­ské Lúč­ky (terén­ní site‑specific formát).

Per­for­mers / účin­ku­jí­cí: samot­né autor­ky: Papí­ko­vá & Mižáková

Scé­no­gra­fie / kos­týmy / light design / hud­ba: neo­pa­ko­va­tel­né pří­rod­ní pro­stře­dí slou­ži­lo jako scé­na; expli­cit­ně se uvá­dí mate­ri­ál­ní mini­ma­lis­tic­ký pří­stup (vět­vič­ky, slu­chát­ka, digi­tál­ní audiostopa). 

Lov­ci majú oči pre plač

režie a dra­ma­tur­gie: kolek­tiv Diva­dla Setká­ní
kon­cept: Diva­dlo Setká­ní
for­ma: per­for­ma­tiv­ní audio-pro­cház­ka
jazyk: slo­ven­šti­na, češ­ti­na, ang­lič­ti­na
trvá­ní: cca 90 minut (včet­ně pře­su­nu)
mís­to koná­ní: Nezbud­ská Lúč­ka (fot­ba­lo­vé hřiš­tě, hos­ti­nec, veřej­né pro­sto­ry obce)
per­for­mer­ky a per­for­me­ři: čle­no­vé Diva­dla Setká­ní (nespe­ci­fi­ko­vá­no)
scé­no­gra­fie: site-spe­ci­fic vyu­ži­tí exte­ri­é­rů
audi­o­de­sign: nespe­ci­fi­ko­vá­no
pro­duk­ce: Fes­ti­val Kiosk 2025
uvá­dě­no 24., 25. čer­ven­ce 2025 v Nezbud­ské Lúčke

I want to keep my grief warm

kon­cept a inter­pre­ta­ce: Eva Priečková

pro­duk­ce: Faloš­ný Pohyb

for­ma: per­for­ma­tiv­ní přednáška

jazyk: slo­ven­šti­na

dél­ka: cca 60 minut

mís­to: Nezbud­ská Lúčka

ter­mí­ny uve­de­ní: 25. čer­ven­ce 2025 v 15:00 a 17:00

scé­no­gra­fie: mini­ma­lis­tic­ká – škol­ní tabu­le s ruč­ně psa­ný­mi poznám­ka­mi, jed­na mod­rá svíčka

Ať je moje ruka rukou 

režie: Nela H. Kor­ne­to­vá
dra­ma­tur­gie: Dag­mar Fri­čo­vá
cho­re­o­gra­fie: Nela H. Kor­ne­to­vá, Jaro­slav Viňar­ský
hud­ba a zvuk: Nela H. Kor­ne­to­vá, Björn Hansson (TINY FALLS)
video design: Jan Husták
svě­tel­ný design: Josef Malík
scé­na a kos­týmy: Nela H. Kor­ne­to­vá ve spo­lu­prá­ci s Ceci­li­em Oroz­cem Mar­ti­ne­zem
per­for­mer­ky a per­for­me­ři: Nela H. Kor­ne­to­vá, Jaro­slav Viňar­ský
exter­ní spo­lu­prá­ce: Ged­dy Aniksdal, Marie Ursin
pro­duk­ce: Nela H. Kor­ne­to­vá, Lucie Fabi­ši­ko­vá
pro­dukč­ní plat­for­ma: T.I.T.S. per­for­man­ce group
jazyk: beze slov
dél­ka: cca 70 minut
pre­mi­é­ra: 24. květ­na 2025

uve­de­no na fes­ti­va­lu Kiosk 25. čer­ven­ce 2025 v Nové synagoze

Natu­ra kultura 

kon­cept a režie: Bibi Ste­vens a Nebe Motý­lo­vá
per­for­mer­ky: Bibi Ste­vens a Nebe Motý­lo­vá
hud­ba a zvuk: Juras Karaka
dél­ka: cca 40 minut
věko­vé urče­ní: vhod­né od 6 let
for­ma: vizu­ál­ně-zvu­ko­vá objek­to­vá insce­na­ce
pro­duk­ce: uve­de­no na fes­ti­va­lu Kiosk 2025
ter­mí­ny uve­de­ní: 26. a 27. čer­ven­ce 2025

XXX|||\\ (Simu­la­krum)
umě­lec­ké vede­ní & kon­cept: Clau­de Johann Čier­ny
cho­re­o­gra­fie & per­for­me­ři: Edu­ard Adam Ors­zu­lik; Nico­la Mas­cia; Helén Tamas­kó
hud­ba & per­for­man­ce: Bar­bo­ra Tomáš­ko­vá
scé­no­gra­fie, kos­týmy & socha: Moran San­de­ro­vich
video design & tech­nic­ká pro­duk­ce: Ondřej Konrád
dra­ma­tur­gic­ká super­vi­ze: Mar­ké­ta Vacov­ská, Miřen­ka Čecho­vá, Kris­tý­na Bohá­čo­vá
text: Ruta Putra­men­tai­tė
gra­fic­ký design: Gre­gor Schre­i­ter
pro­duk­ce: Simu­la­krum (CZ), Natá­lie Matys­ko­vá; kopro­duk­ce: Tan­te­hor­se, Emer­gen­cy Dan­ces V.
for­ma: hyb­rid­ní per­for­ma­tiv­ní dílo kom­bi­nu­jí­cí tanec, živou hud­bu, 3D fil­mo­vé pro­jek­ce a sil­né vizu­ál­ní prv­ky
dél­ka: cca 60 minut
pre­mi­é­ra: 24. čer­ven­ce 2025, Nová synagó­ga Žili­na, fes­ti­val Kiosk 2025

Chuda­c­zek

Námět a režie: Kata­ri­na Hudačková

Vystu­pu­jí­cí: Kata­ri­na Hadačková

Still waiting_BECKETT 2050 

kon­cept a inter­pre­ta­ce: Lukáš Bliss
dra­ma­tur­gie: Vik­tor Čer­nic­ký
for­ma: fyzic­ká báseň, sólo­vá pohy­bo­vá per­for­man­ce inspi­ro­va­ná poe­ti­kou Samu­e­la Becket­ta a tichým mini­ma­lis­mem Joh­na Cagea
dél­ka: cca 40 minut
pro­duk­ce: uve­de­no na fes­ti­va­lu Kiosk 2025
mís­to a ter­mín: Nová syna­go­ga, Žili­na, 25. čer­ven­ce 2025 ve 20:00

Bodies After Pro­gress
kon­cept a cho­re­o­gra­fie: Mar­ti­na Hajdy­la Laco­vá
dra­ma­tur­gic­ká spo­lu­prá­ce: Maja Hrie­šik
režij­ní spo­lu­prá­ce: Jiří Hajdy­la
hud­ba: Ale­xan­dra Cihan­ská Macho­vá
pro­duk­ce: Adéla Lipav­ská
pro­dukč­ní plat­for­ma: ME-SA, ve spo­lu­prá­ci s fes­ti­va­lem Kiosk
dél­ka: cca 35 minut
per­for­mer­ky: Mar­ti­na Hajdy­la Laco­vá a její dce­ra Ete­la
ter­mín a mís­to uve­de­ní: Nová syna­go­ga, Žili­na, 27. čer­ven­ce 2025 v poledne